Victim - 5. kapitola

Tak a je tu posledná kapitola. Po nej bude už len epilóg, no ešte nie je napísaný a bude najskôr o 2 týždne, pretože zajtra odchádzam na dovolenku. Dúfam, že sa Vám kapitola bude páčiť a že ma nezabijete za ten koniec. Pretože ja chcem Sad end, no myslím, že väčšina z Vás dúfala v Happy end, urobila som to tak, aby ste boli spokojný Vy, ale aj ja.


Veľké ďakujem patrí AliceCullenHale, Poppy a Wampýrke1107 za také krásne komentáre. Dúfam, že sa Vám bude páčiť aj moja ďalšia poviedka. Tak a teraz tu mátee tú kapitolku.

Bella

„Na ulici? Keď som bola opitá?“ skríkla som a nepodarilo sa mi zakryť zdesenie.

„Myslím, že je čas,“ prehovoril napokon. Zovretie jeho rúk povolilo a ja som nezaváhala, utekala som k dverám. Lomcovala som kľučkou, no dvere boli zamknuté. Vedela som, že je zle.

 

Edward

Už som nemohol ďalej čakať. Aj keď mi dal strýko veľa času, zvrtlo sa to. V môj neprospech. Na toto ešte nie som pripravený. Budem musieť pozmeniť plány.

„Myslím, že je čas,“ hlesol som a cítil, ako sa mi hlas trochu zachvel. Toto nemala byť tá chvíľa, ten moment, na ktorý som sa tešil od doby, čo som spoznal Ara. Mal som sa cítiť isto, neváhať ani minútu a zabiť dievča svojich snov výmenou za nesmrteľnosť a slobodu. Podmienka bola jednoduchá. Keď chcem byť netvor, musím ukázať, že na to mám. Mám jediné šťastie, že tu teraz Aro nie je, pretože to, čo sa chystám urobiť by sa mu nepáčilo. Vedel, na čo sa chystám, preto nám zanechal súkromie, no ani ja som si do tohto momentu nebol istý, čo v skutočnosti urobím. Teraz to viem. Poviem jej pravdu.

Uvoľnil som zovretie mojích rúk okolo Bellinho pása a nechal ju odísť z môjho, už nebezpečného, náručia. Nezaváhala ani na moment. Hneď ako zaregistrovala, že už jej pás nezvieram, vyšmykla sa mi z náručia a vybehla ku dverám. Samozrejme, že nie som taký blb a poistil som sa. Kĺúč mám bezpečne schovaný vo vrecku. Odsunul som sa od klavíra a nečujne sa k nej priblížil. Nepočula ma, opatrne sa otočila a keď ma zbadala tesne pri nej, od ľaku až nadskočila a z úst sa jej vydral desivý výkrik. Pohotovo som jej prekryl ústa jednou rukou a druhou som jej naznačil, aby bola ticho. Ruky som opäť spustil pozdĺž môjho tela.

Nedokázal som potlačiť malý úsmev. Jej vyplašené oči ma hypnotizovali, srdce jej divoko udieralo do hrude, zrýchlene dýchala. V izbe bola zima, preto som mohol vidieť, ako pri každom jej výdychu stúpa z pootvorených úst malinký obláčik . Naklonil som sa k nej a zhlboka som sa nadýchol. Jej vôňa ma omamovala - strach a vzrušenie. V našom prípade je to vražedná kombinácia. Neveril by som, že je to možné, no jej srdce ešte zrýchlilo, dych som však nepočul. Tak sa ma bála, že ani nedýchala. Odklonil som sa a zadíval sa jej do očí. Musel som ju nejako upokojiť. Ruky, ktoré mi bezvládne viseli pozdĺž tela sa dali do pohybu, pravú ruku som pomaly, aby to stihla zaregistrovať, priblížil k jej vlasom a jemne, akoby dotykom motýlých krídel, som ju pohladil. Krásne dlhé vlasy sa podvolili tlaku mojej ruky, mohol som sa s nimi hrať, natáčal som si prameň nádherných kaderí na prst. Neodvážila sa ani pohnúť. Druhú ruku som jej priložil k krvavočerveným perám, ktoré priam lákali k bozku.

„Prečo?“ hlesla po dlhej chvíli ticha. Hlas sa jej triasol, ledva vyslovila takú jednoduchú otázku.

„Verila by si mi, keby som ti povedal, že existujú upíry?“ ignoroval som jej otázku a položil jej ďalšiu, pre mňa dôležitejšiu. Zreničky sa jej rozšírili a ona znova začala dýchať. Nahlas prehltla a chcela odpovedať, no z úst jej vyšiel len pridusený vzlyk. Oči sa jej zaliali slzami a ja som nemohol ďalej pozerať na to, ako sa mi tu trápi. Bez ohľadu na to, či sa bála, alebo nie, pritiahol som si jej tvár bližšie a zaboril jej ju do mojej hrude, pričom som ju ukľudňujúco hladkal po vlasoch. Nedokázal som uveriť, ako ma táto žena zmenila. Necitlivý, arogantný sebec ako ja sa zmenil. Cítil som sa inak, záležalo mi na nej, nemohol som vidieť, ako trpí, no čo ma najviac trápilo bolo to, že som vedel, že som to ja, kto jej spôsobuje to trápenie a nemôžem to zmeniť.

„Milujem ťa viac ako túžim byť upírom,“ zašepkal som jej do vlasov, no netušil som, či ma počula. Z úst sa jej drali hlasné vzlyky, ktoré sa snažila tlmiť v mojej košeli. Nevadilo mi, že mi ju celú zmáčala slzami. Po chvíli ku mne nešťastne zdvihla hlavu.

„Prečo to robíš? Prečo ja?“

„Milujem ťa, Bella. To je odpoveď na obe tvoje otázky.“

„Tak, keď ma miluješ, prečo mi toto robíš?“ šepla.

„Musím Bella, musím. Až neskoro som si uvedomil, čo je správne a čo nie. To, čo sa stalo pred chvíľou bolo nesprávne. Nemal som sa k tebe tak hnusne správať. Viem, musia ťa moje zmeny nálad a správania trošku desiť, no ver, že toto som nechcel. Teda chcel, na začiatku, kedy som ešte poriadne nevedel, do čoho idem,“ odpovedal som a teraz som musel ja zahanbene skloniť hlavu.

„Do čoho si išiel? Povedz mi, čo si mal so mnou v pláne?“ Nadýchol som sa a dal som sa do rozprávania celého príbehu. Už je koniec, budem to musieť ukončiť, nemám čo stratiť.

„Aro, ešte ako človek poznal lásku. Neotáľal a za pár dní, keď si bol istý, že jeho milovaná mu lásku opätuje, požiadal rodičov tej ženy o jej ruku. Vtedy bola taká doba. Krásne mladé ženy si vyberali ženíchov, čím bohatších tím lepších. Teda, rodičia im takých ženíchov vyberali. Ona, Margerita, taká nebola. Aro nebol z bohatej rodiny, rodičia jeho milej sobáš neschválili. Utiekli spolu, no ešte tej noci ich v uličke napadol hladný upír, jeho lásku zabil a jeho nechal na hranici života a smrti, pričom predtým upír donútil Ara napiť sa z jeho krvi.“

„Ako prebieha premena na upíra?“

„Upír ti musí dať napiť zo svojej krvi a potom musí vypiť tú tvoju. Nie však všetku, musí ťa dostať na hranicu života a smrti, pričom jed, ktorý obsahuje jeho krv v tebe vyvolá premenu. To, že premena je neskutočne bolestivá a trvá tri dni, alebo že ťa upír musí zakopať pod zem a čakať, kým sa po premene samá nevyhrabeš sú len povedačky. Podľa toho, čo nám Aro povedal, premena nie je vôbec bolestivá, ani netrvá tri dni. Je však iná tým, že počas premeny sa nemôžeš vôbec hýbať, hovoriť, nič. Vyzeráš, akoby si bola mŕtva, a preto, ak ľudia nájdu telo človeka, v ktorom práve prebieha premena a nejaví známky života, zakopú ho, Po nejakom čase upír z hrobu vyjde a tak vznikajú tie historky.“ Zasmial som sa. Keď chcela niečo povedať, umlčal som ju tým, že som jej priložil ukazovák na pery a pokračoval som.

„Aro mal šťastie, jeho premena trvala okolo 2 dní, pričom v tej uličke ho nik nenašiel. Keď zbadal mŕtve telo jeho lásky, zanevrel. Už viac neverí na lásku, šťastie, nič. Mne, Demetrimu a Felixovi dal podmienku. Všetci túžime byť upírmi, nesmrteľný život a to všetko okolo nás láka, v tom čase sme boli pre to urobiť čokoľvek. Mali sme nájsť lásku a potom ju zabiť. Chcel v nás vidieť tú bolesť, mali sme prežívať to, čo on keď videl svoju umierajúcu lásku, mali sme s ním súcitiť.“

Bella nebola schopná slova. Keď som zdvihol hlavu, aby som sa mohol zahľadieť do jej dokonalej tváre, videl som, ako si jednu dlaň priložila k ústam a druhú, na mojom stehne, zviera v päsť. Prekryl som jej päsť mojou a pokračoval som.

„Ara som stretol keď som mal 16, opíjal sa s kamarátmi v baroch, chodil za školu a túžil som vypadnúť z domu. To, že moji rodičia zomreli, keď som mal 13 je pravda, nezobral si ma však Aro, ale môj skutočný strýko. Vtedy sa začalo moje peklo na zemi. Preto, keď som stretol Ara, neváhal som ani minútu. Dal mi ponuku, ktorej sa nedalo odolať. Ja som vlastne podobný tebe. Nie, s tebou, s anjelom sa porovnávať nemôžem, no máme čosi podobné. Možno sa na povrchu hrám na tvrdého chlapíka, v skutočnosti je to však iba moja maska. Nemám na výber, už som si zvolil cestu, po ktorej už roky kráčam a nemôžem z nej zísť. Doteraz som potlačoval všetky svoje pocity. Nemohol som prejaviť lásku, ukázať, že viem odpúšťať, správal som sa ako hajzel. Teraz nežiadam o odpustenie, iba pochopenie. Tak moc som túžil byť upírom, že všetko ostatné, čo sa dialo okolo mňa, som vnímal iba okrajovo, automaticky som robil, čo mi bolo nakázané, nikdy som po vražde necítil výčitky svedomia. Bola to proste časť mňa, ktorá ma ovládla. Nehovorím, že som nevedel, čo robím. Ja som to totiž presne vedel a až teraz, pri tebe, sa za všetky svoje skutky hanbím. Som netvor. Už 4 roky ubehli od môjho stretnutia s Arom, doteraz som nikdy neľutoval.“

„Čo tvoji bratia, Demetri a Felix? Aké majú oni plány s mojimi priateľkami? A aké máš plány ty so mnou?“

„Demetri a Felix nie sú ako ja. Viem, čoho sú schopní oni. Netuším však, či aj oni podľahnú, tak, ako ja. Ja im v tom, čo budú chcieť urobiť, zabrániť nemôžem.“

„Zabijú Jessicu a Angelu,“ zašepkala.

„Áno,“ odpovedal som jej popravde. Nemal som dôvod nahovárať jej nie čo, čomu ani sám neverím.

„Čo so mnou chceš urobiť?“ spýtala sa ma s bolesťou v hlase. Zatvoril som oči, zobral som jej ruku z môjho stehna a priložil si malú teplú dlaň na líce. Ona, anjel, sa ma bojí. Prečo ja? Prečo ona? Zanariekal som v duchu.

„Ja, nedokážem ti odpovedať, pritom za chvíľu sa budem musieť rozhodnúť. Keď som si pokladal túto istú otázku včera, bol som dokonale rozhodnutý ťa zabiť.“ Keď som tú vetu vyslovil, cítil som, ako sa odo mňa odťahuje. Nepustil som ju ani na milimeter, no ani som nevedel, ako pokračovať. Neviem odpovedať na jej otázku. Tak veľa som už urobil pre to, aby som mohol byť upírom. Mám to všetko zahodiť kvôli jednej ľudskej dievčine?

„Neviem,“ hlesol som a zložil si hlavu do dlaní. Odtiahla sa odo mňa, vstala z postele a podišla k oknu. Žeby chcela ujsť oknom? Preblesklo my mysľou. Strelil som po nej pohľadom, no nevyzerala na to, že by mala v pláne ujsť. Len tam tak stála a neprítomne sa dívala do okna. Po chvíli tlmeným hlasom prehovorila.

„Nemám čo stratiť. Odvtedy, čo mi umreli rodičia, už nemám nič. Správam sa ako šľapka, nevážila som si toho, čo mi ponúkala moja pestúnska rodina. Preto sa o mňa v poslednej dobe nezaujímali. Sú zo mňa zhnusení, určite im nebudem chýbať. Nechcem zomrieť, to je pravda, no mám na výber? Nie.“

„Nadávaj mi, krič na mňa, nenáviď ma. Len ťa prosím, nerob mi toto,“ prosil som. Strhla sa, keď som prehovoril takým ľadovým hlasom. Prudko sa ku mne otočila a v jej očiach som pochytil zúrivosť. Nebola tam žiadna nenávisť, o láske som mohol len snívať.

„A čo mám, prosím ťa, robiť? Práve si mi tu povedal, že ma chceš zabiť. Ako sa mám asi tak správať? Práve na tebe kričím, v duchu na teba nadávam, jediné, čo však nedokážem, je nenávidieť ťa.“ Zavzlykala, podlomili sa jej kolená a spadla na zem. Nezachytil som ju. Nechal som ju tak, samú sa vyrovnať s osudom ,čo som jej určil, vyrovnať sa so svojou bolesťou. Som zbabelec. Neviem si ani zďaleka predstaviť, čo teraz prežíva, pretože mne sa toto nestane, nikdy, ja budem na vrchu potravinového reťazca, pričom moje obete budú kľačať a plakať ako ona. Nie!

„Nie!“ povedal som tentoraz nahlas. Zdvihol som sa z postele a neľudskou rýchlosťou som sa k nej priblížil. Surovo som ju schytil za ruku a vytiahol ju na nohy. Pritlačil som ju na stenu, svoje koleno som jej vtlačil medzi stehná a hlavu som si oprel k tej jej. Zhlboka som dýchal a snažil som sa ukľudniť.

Znova som to chcel urobiť, vziať si ju proti jej vôli, no donútil som sa zastaviť sa. Neviem prečo, ani ako. Zhlboka som dýchal, cítil som, ako mi moje srdce udiera do hrudi, no pomaly spomaľuje svoje rytmus. Zatvoril som oči a zhlboka som sa nadýchol do jej vlasov, čím ma znova opantala jej vôňa. Bolo to pre mňa ako droga, na ktorej som sa stal nedávno závislý a nemohol som sa jej nabažiť.

Otvoril som oči a už som presne vedel, čo urobím. Odstúpil som od nej, nechal ju, nech sa postaví na vlastné nohy a dal som jej moment na spamätanie. Hneď potom som schytil jej hlavu do dlaní a urobil to, čo bolo správne. Už od začiatku som vedel, že toto urobím.

Veril som si.

 

 

Nezvestná? Polícia žiada o pomoc

 

12.7.2010, Forks

Isabella Maria Swan, 18- ročná študentka, adoptívna dcéra miestneho náčelníka polície Charlieho Swana, sa považuje za nezvestnú. Naposledy bola videná v piatok večer, 9.7.2010, kedy z klubu Nightmare odchádzala s neznámym mladíkom. Dosiaľ o nej nikto nemá žiadne správy, jej priatelia  nám povedali len to, že s neznámym sa stretla už predtým. Nikto o ňom, bohužiaľ, viac nevie. Vraj čas trávil len s nezvestnou Isabellou. Charlie Swan zahájil pátraciu akciu, do ktorej sa zapája celé mesto a snaží sa svoju dcéru nájsť.

Ako nás náčelník polície, Charlie Swan, informoval, nezvestná je vysoká 175 – 185 cm, štíhlej postavy. Má hnedé oči a dlhé hnedé vlasy. Naposledy mala oblečené biele tričko a červenú minisukňu. So sebou mala malú čiernu kabelku s osobnými dokladmi.

Akékoľvek informácie, ktoré by mohli pomôcť pri hľadaní nezvestnej, je možné oznámiť na polícii, prípadne na linke 911. Ďakujeme za pomoc.