Strašne, straše, strašne, ... sa ospravedlňujem, že mi to tak trvalo. Škola mi dala zabrať, prax tiež, a keď už som si myslela, že sviatky všetko napravia, mýlila som sa. Choroba a bolesť ma oddialili od písania, no som späť. Snáď už normálne. Dúfam, že tu ostalo ešte niekoľko mojich trpezlivých čitateľov, ktorých záverečný epilóg k tejto poviedke poteší. Snáď... Ja viem, že toho nie je veľa, ale snažím sa nabehnúť späť do starých koľají. Dúfam, že mi to odpustíte, a tiež aj gramatické chyby, ktoré v texte určite sú. Želám pekné čítanie. Love4ever.Poppy:)
Epilóg
Bella:
Tri roky... Už prešli tri dlhé a pritom krátke roky. Čo sú to vlastne tri roky pre upíra? V podstate nič. Maličký kúsok z dlhej, nekonečnej večnosti. A pritom sa mi tie tri roky zdali ako sama spomínaná večnosť. Keď si predstavím, čo všetko sa behom tých troch rokov udialo, sa mi zdá akoby to ani nebolo možné.
Všetko začalo jeho odchodom. Edward, môj milovaný. Opustil ma z uboleným a zlomeným srdcom aj duchom. Pamätám si ako mi riekol slová, ktoré sa na ďalšie týždne stali tými jedinými slovami, ktoré som počula, ktoré som vnímala. Všetko ostatné ostalo v hmle, za nepriepustnou záclonou. Dni splývali do jedného, detaily prestali existovať, všetko naokolo už nebolo. Až nastal zvrat.
On, Edward, môj milovaný, za mnou prišiel. Pricválal akoby na bielom koni a zachránil ma z temnoty beznádeje a samoty. Znovu mi dal nádej a šancu žiť svoj život naplno. Chvíľami to bolo obtiažne, raz sa mi zdalo, že je pri mne, inokedy som myslela, že je to len sen. Sen, z ktorého sa prebudím do krutej reality. No nestalo sa tak. Bol tam. So mnou. A chcel mi pomôcť.
Živo si pamätám, ako pomaly no postupne sa mi podarilo vďaka nemu dostať z tej hmly okolo mňa. Ako som začínala vnímať svoje okolie, osoby okolo mňa, jeho. Ako som znovu začínala vnímať všetko, čo jeho blízkosť a celková prítomnosť znamenali. Bol tam. So mnou. A jeho slová, tie krásne slová, ktoré ma každý deň sprevádzali na každom mojom kroku, ako veľmi mi pomáhali a potvrdzovali všetko v čo som dúfala. Bol tam. So mnou.
Prvé dni môjho ,,návratu“ ako to Edward nazval, boli tie najkrajšie. Naplno sme si užívali jeden druhého. Boli sme sami, v našom krásnom domčeku s majákom, v úžasom prostredí. Vynahrádzali sme si všetko, čo sme zameškali. Všetko bolo vysvetlené a ja som už nikdy nepochybovala o jeho lásku ku mne.
Samozrejme sme však dlho nemohli ostať sami. Cnelo sa nám za rodinami. Za tou jeho a za tou mojou. Najprv sme navštívili Cullenovcov. Veselé a bujaré privítanie nás neminulo. Vďaka Alice sa už vedelo, že je všetko opäť v poriadku a preto sme sa nevyhli večierku v štýle Cullenovcov. Aj keď sme tam boli len my, stálo to zato. Asi prvá oslava, ktorá sa mi naozaj páčila. A potom nastalo ťažie stretnutie. Aspoň pre mňa.
Moji rodičia už nemohli byť snáď prekvapenejší než boli. Prvého sme navštívili Charlieho. S Edwardom aj Cullenovcami sme usúdili, že aspoň jemu by sme mali povedať, čo sa naozaj stalo. Že sa Cullenovcom podarilo ma dostať z ústavu malým úskokom. Zo začiatku to Charlie neschvaľoval, no nakoniec nič nenamietal, že nás pre mamkou bude kryť. Veď sa mu vrátila jeho jediná dcéra. A Renée sa radovala spolu s ním. Nakoniec všetko dopadlo dobre.
Hneď nato, čo som sa s rodičmi znovu stretla sa konala moja a Edwardova svadba. Nebolo to nič veľké, len naše rodiny a blízki priatelia. No bolo to niečo krásne. Hneď nato sme s Edwardom odcestovali na svadobnú cestu, do ich domu v horách, kde ma Edward ešte v ten večer premenil. Premena bola neskutočne bolestivá, no ja už som s bolesťou aj keď nie fyzickou mala skúsenosti. Po troch dlhých dňoch som sa na svet pozerala novými očami. Bola som upírkou, tak ako som vždy chcela. Bola som s Edwardom, tak ako som vždy chcela. Mala som všetko po čom som len mohla túžiť. Vedela som, že teraz sa Charliemu a Renée nebudem môcť ukázať a nakoniec budem nútená ďalším úskokom definitívne vylúčiť samu seba z ich životov, no dovtedy je času dosť.
Teraz som tu, v našom novom domove, navštevujem strednú školu ako môj manžel a súrodenci, žijem život aký som si zvolila.
,,Miláčik, tak už poď,“ zvolal na mňa Edward. Áno, skoro by som zabudla. Dnes ideme na náš spoločný lov. Len my dvaja.
,,Nad čím tak premýšľaš?“ zozadu ma objali jeho teraz už nie tvrdé ruky a na krku som zacítila letmý bozk.
,,Nad nami, nad všetkým čo sa stalo,“ priznala som mu, lebo aj napriek tomu, že som upír, jeho nedokážem oklamať. A ani nechcem.
,,Už na to nemysli. Je to minulosť.“
,,Už ma nikdy neopustíš, však?“ aj po toľkých rokoch som sa musela raz za čas opýtať. Všetko sa mi zdalo až príliš krásne, aby to tak naozaj bolo.
,,Nikdy. A už nad tým nerozmýšľaj. Už by som to nikdy nedokázal. Ty môj blázonko!“ Vedel ako na mňa. Poznal ma veľmi dobre.
,,Milujem ťa.“
PS: Ďalšia poviedka skončila. Musím uznať, že tejto to trvalo dosť dlho a pritom nebola ani taká rozsiahla. Ale aj ona sa dočkala konca. A teraz nastal čas pre ďalšiu moju rozbehnutú tvorbu. Chcem sa vám všetkým poďakovať za vašu trpezlivosť a za vašu výdrž. Moje veľké ďakujem patrí všetkým vám, mojim čitateľom. Love4ever.Poppy:)