Cez víkend som mala čas a tak som napísala pokračovanie k tejto mojej poviedke. Akosi som mala náladu presne na ňu, tak som sa pustila do písania. Dúfam, že niekoho tým poteším a posnažím sa čo najskôr napísať pokračovania aj k ostatným mojim poviedkam. Teraz tu však máme predposlednú kapitolu k poviedke Ty môj blázonko! Už len posledná a epilóg a je koniec. A potom hor sa na ďalšie poviedky. Love4ever.Poppy:)
9. KAPITOLA: Maják nádeje
Edward:
Prešli dva týždne od toho nešťastného pokusu a návštevy známeho psychológa a psychiatra v jednom. Dva týždne plné smútku a beznádeje, ktorá vládla u mojej rodiny. Sám som sa čudoval, že ešte stále verím a nádejam sa, že sa moja Bella znovu vráti. Neviem, kde sa to vo mne bralo, no asi to bolo ňou. Každým jej prázdnym pohľadom vo mne vyvolávala výčitky. Bola mojím svedomím, ktoré ma poháňalo a dodávalo silu, aby som sa nevzdával. Ostatní na tom takto neboli. Dokonca ani Alice. Tá už tiež stratila svoj bývalý elán, no aspoň sa snažila pomôcť inde. Aj zvyšok rodiny.
Zo začiatku nikto nesúhlasil, aby som s Bellou odišiel ďaleko od nich. Nechceli nás znovu stratiť a ja som ich chápal. No nepotreboval som svoju schopnosť, aby som vedel, že sa im aj trochu uľavilo. Neobviňoval som ich, nikdy by som to nespravil. Cítil som s nimi a nebyť toho ako veľa pre mňa Bella znamená, ich pocity by som zdieľal. No Bella je môj život a vzdať sa jej by bola viac ako samovražda. Jedna moja časť dokonca sebecky túžila byť s Bellou osamote. Druhá zase neverila, že by som to všetko zvládol bez pomoci a podpory svojej rodiny. Cítil som sa ako rozpoltená osobnosť. Sám seba som nechápal, len som konal. Môj mozog vydával rozumné rozkazy a telo ho automaticky poslúchalo.
Esme spolu s ostatnými usilovne pracovali na návrhoch a rekonštrukcii nášho majáka. Bol som im za to vďačný, ja sám by som na to nielenže nemal talent ale ani chuť. Teraz som sa najviac sústredil na zmysel môjho života, s ktorým som trávil každú voľnú chvíľku. Snažil sa jej pomôcť, prinavrátiť jej bývalé šťastie a radosť.
Keď mi koncom tretieho týždňa od oných zlých udalostí Esme oznámila, že náš domček je hotový, bol som rád. Videl som ako Bellin stav nepríjemne pôsobí na rodinu. Nikto v dome sa už naozaj dlho neusmial ani nezasmial. Dokonca ani Emmett či Alice. Nedokázali to, akoby Bella nevedomky vysielala negatívne pocity. Jasper mi túto teóriu zamietol, no nepoprel, že pohľad na Bellu s neprítomným pohľadom, nikomu neprospieva. A to rozhodlo definitívne. Zbalil som svoje aj Belline veci a pripravil sa na odchod.
,,Edward, si si istý?“ ešte raz sa ma pýtal Carlisle, keď sme sa lúčili pred naším domom. Stáli tu všetci, Bella vedľa mňa akoby ani nevnímala čo sa deje.
,,Áno, som. Čo sa stalo je moja vina a je na mne, aby som to napravil. Nechcem však tým trestať aj vás. Viem čo to s vami robí,“ rozhodnuto som riekol a silnejšie stisol Bellinu ruku, ktorú som držal v tej svojej.
,,Synček, ale...,“ chcela namietať Esme, ktorú náš odchod bolel asi najviac. Nerád som ju takto videl, no keby sme ostali, bolo by to horšie.
,,Mami, takto to bude najlepšie,“ voľnou rukou som ju pohladil po líci a pevne objal. Objatie mi opätovala a v myšlienkach za nami smútila. No rozumela mi, chápala ma.
,,Nebojte sa, pravidelne sa vám budem hlásiť,“ riekol som, keď som vyobjímal aj zvyšok svojej rodiny.
,,Dávajte na seba pozor,“ riekol k nám Carlisle a objal vzlykajúcu Esme okolo ramien.
,,Vy tiež,“ a s týmito slovami som pomohol nastúpiť Belle a potom som sa usadil na miesto vodiča aj ja. Ešte raz a poslednýkrát som im zamával a vydal sa na našu cestu.
,Keby niečo, ihneď nám daj vedieť a my za tebou prídeme. Zbohom braček,’ v myšlienkach sa so mnou rozlúčila aj moja malá sestrička Alice a to bolo to posledné, čo som od svojej rodiny na dlhú dobu počul.
Cesta k nášmu majáčiku ubehla celkom rýchlo. Nevedel som, že som vo svojich cestách zašiel až tak ďaleko, no pri mojom šoférovaní sme sa k nášmu novému domčeku dostali naozaj rýchlo. Netrvalo nám to ani dva dni, keď sme presne pri západe slnka zaparkovali na malom priestranstve pri domčeku.
Cestou sme si urobili pár zastávok, ktoré Bella potrebovala, no aj tak sme sem dorazili v rekordnom čase. A presne v takejto krásnej chvíli. Slnko práve zapadalo a more pod nami nádherne zafarbilo do pestrých farieb. Bella začarovane hľadela na náš výhľad a ja som vedel, že som urobil dobre, keď som sa rozhodol s ňou odísť.
,,Je to nádhera, však?“ pýtal som sa svojej krásky, keď som jej pomohol z auta von a spolu sme sa postavili ku kraju útesu, na ktorom maják stál. Zozadu som ju okolo pása objal a hlavu si položil na jej plece. Bella s trochu roztrasenými rukami objala tie moje na jej brušku a zasnene sledovala scenériu pred nami. Mlčky sme sa dívali na čarovný západ slnka a ja sa som cítil znovu ako predtým. Ako keď sme s Bellou spolu boli, milovali sa nadovšetko a užívali si chvíle strávené spolu. Cítil som ako sa vo mne láska k nej stále a stále prehlbuje až som nechápal, že dokáže byť až taká silná. No bola.
,,Poďme dnu, určite si už unavená,“ zašepkal som jej do ucha, čím som jej spôsobil menšiu triašku. Nevedel som však či to bolo mojim studeným dychom, alebo mojou blízkosťou a prítomnosťou. Bella sa mi v náručí obrátila a nechala sa viesť do nášho nového domova. So záujmom si prezerala vysoký maják a biely domček vedľa neho. Z auta som rýchlo vybral naše tašky a pobral sa k dreveným tmavohnedým dverám. Otvoril som ich veľkým mosadzným kľúčom a vstúpil dnu.
Spolu s Bellou sme sa ocitli v nádhernej, útulnej obývačke. S bielymi stenami, s nábytkom z rôznych čias a štýlov, to tu vyzeralo nádherne. V Esminej hlave som videl približné nákresy a nápady, no nikdy by som nepovedal, že by to tu mohla zariadiť práve takto. Vyzeralo to čarokrásne a zjavne sa to páčilo aj Belle, lebo jej oči akoby ožili, keď si rôznorodú obývačku skúmavo prezerala. Aj ja som sa lepšie zadíval a musel uznať, že moja mama sa tentoraz prekonala ešte viac ako to má vo zvyku.
Tmavohnedá drevená podlaha a v strede huňatý smotanový koberec, v strede bočnej steny krásny kozub a okolo neho tmavočervená pohodlná pohovka a dve krémovo-zelené kreslá s bielymi kvietkami. Pred nimi drevený vyrezávaný stolík s krásnou lampu z farebných skiel. Pri oknách drevená šachovnica na vyššom stolčeku s dvoma drevenými stoličkami. Police plné kníh a rôznych ozdôb, dokonca aj veľká drevená knižnica s našimi obľúbenými autormi. Zo stropu visel nádherný krištáľový luster, ktorý dodával tomuto miestu až nadpozemský nádych. Z každého kúska nábytku som cítil, ako veľmi sa Esme snažila, aby sa nám to tu páčilo.
Keď sme si obývačku dopodrobna prezreli, pokračovali sme ďalej. Dostali sme sa až do malej drevenej kuchynky s okrúhlym stolom a štyrmi rôznymi stoličkami. Tiež drevená podlaha, no tentoraz svetlohnedá presne ako kuchynská linky. Ladila so smotanovými stenami. Malé, no pre nás postačujúce. Keď som ešte rýchlo skontroloval zásobu našich potravín, pobrali sme sa ďalej. Odtiaľto a takisto z obývačky viedla jedna malá chodbička k posledným dverám v domčeku. Pomaly som ich otvoril a vstúpil dnu.
Naša spálňa sa v mnohom podobala obývačke. Tiež tmavohnedé parkety a biele steny, rovnako odlišný nábytok. No znovu to bola nádhera. Izbe kraľovala veľká drevená posteľ s nebesiami s tmavočerveným baldachýnom. Rovnakej farby boli aj obliečky na vankúšoch a prikrývky. Z oboch strán postele sa nachádzali drevené vyrezávané nočné stolíky. Oproti posteli sa nachádzala drevená skriňa, v ktorej ako som zistil bola televízia a stereo. Vedľa nej z každej strany sa nachádzala drevená komoda a v rohu izby obrovská skriňa. Po celom dome sa nachádzalo hneď niekoľko umeleckých diel a to nielen nábytok, no aj mnohé obrazy. A tiež tu nesmeli chýbať ani rastliny, o ktoré sa budeme starať. Čo ma však udivilo, bol krásny bielo-hnedý paravan neďaleko druhého rohu izby. Podišiel som bližšie k nemu a zistil čo skrýva. Trochu som ho odtisol a naskytol sa mi pohľad na malú bielu kúpeľňu. Zvláštne, že nebola oddelená dverami, no keďže tu budeme s Bellou sami, tak to snáď nebude až tak vadiť. Cez ten paravan aj tak nič nevidno. Kúpeľňa to bola síce malá, no mala všetko čo by sme potrebovali. Umývadlo s veľkým zrkadlom, toaletu a tiež čo som ocenil najviac veľkú porcelánovú vaňu.
,,Dúfam, že sa ti tu páči. Odteraz to je náš domov,“ prehovoril som k Belle, keď som sa dal do vybaľovania našich vecí. Všetko som pekne roztriedil a uložil na svoje miesta. Belle som podal jedno z pyžám, ktoré jej Alice zabalila a nechal som jej v izbe súkromie. Rýchlo som pobehol do kuchyne a z toho mála potravín, čo sme tu mali som jej pripravil večeru. Smažené vajíčka s toustmi jej snáď budú vyhovovať. Potom skočíme na väčší nákup.
S jej večerou som sa vrátil späť do izby a našiel Bellu sediacu na posteli a pozerajúcu sa von tmavým oknom. Zavrel som sa sebou dvere, čím som upútal jej pozornosť. Podnos s jej jedlom som pred ňu položil a so želaním dobrej chuti som sa rýchlo vybral do kúpelne ja. Niežeby som sa potreboval umyť alebo niečo také, no tiež som sa chcel prezliecť a ten paravan predsa len poskytoval menšie súkromie. Keď som sa ho po prezlečení do sivých teplákov a bieleho trička s krátkym rukávom, posunul na miesto, Bella už dojedala aj posledné sústo. Zdalo sa, že jej to chutilo, no budem sa musieť naučiť variť aj iné jedlá ako len smažené vajíčka. Podnos s tanierom som bleskurýchle upratal a dnes už snáď poslednýkrát som zavrel dvere do našej spálne. Belle sa však akosi ešte nechcelo späť, keďže na posteli ešte stále sedela. Pomaly som k nej podišiel a do rúk som vzal darček, ktorý som jej cestou kúpil. Sadol som si trochu viac za ňou a veľkú, štvorcovitú šatku z hodvábu som jej položil okolo pliec. Bella sa so zaujatím zahľadela na tmavomodrú látku so svetlými ornamentami lietajúcich vtákov a lepšie sa do šatky zababušila. Trochu sa ku mne natočila a so zvláštnym odtieňom v očiach sa mi zadívali do tých mojich. A potom, úplne nečakane ma objala a hlavu si položila na moje rameno. Takto sme spolu oddychovali vo vzájomnom objatí až Bella nezaspala.
Bohužiaľ, takáto situácia už veľmi dlho nenastala. Prešlo niekoľko týždňov, no Bellin stav sa vôbec nezmenil. Ani zmena prostredia ani naša samota, nijako neprospeli jej duševnému zdraviu. Nepohla sa ani krok v pred, ani krok vzad. Nechápal som to. Keď som si hockedy spomenul na tú krásnu chvíľu keď ma z ničoho-nič objala, mal som pocit, že sme opäť spolu tak ako predtým. Nevedel som však prečo sa už nič takéhoto alebo podobného neudialo. Nechápal som v čom bola výnimočnosť toho okamihu a tak som ho nevedel ako zopakovať. Stále som dúfal, že na to prídem, no nestalo sa tak. Moja nádej, sila a viera pomaly upadali. A Bellina neprítomná nálada sa akosi preniesla aj na mňa. Už som sa tak často neusmieval, pomaly som všetku svoju snahu vzdával. Už som sa nesnažil, už som len prežíval, spolu s ňou.
Každý týždeň sme spolu chodili dolu do mestečka na nákupy, každý večer sme chodili na prechádzky po pláži, dolu pod útesmi. Nič však nepomáhalo. Stávalo sa to bežnou rutinou, niečo ako náš malý rituál. Trávili sme spolu dni aj noci. Jeden by povedal, že spolu naozaj žijeme, ako mladý zamilovaný pár. No keby sa ten dotyčný pozrel lepšie, zbadal by ten rozdiel medzi našim životom a tým jeho vymysleným. Nevedel som to lepšie popísať ako len riecť, že nášmu životu chýbal sám život. Boli sme spolu, no akoby sme zároveň boli od seba oddelení niekoľkými míľami. Ona niekde inde, ja niekde celkom inde. A pritom sme boli vedľa seba. No boli tam len naše telá, naše duše a mysle boli v šírych končinách.
Každým dňom som bol stále zúfalejší a zúfalejší. Cítil som, že strácam nielen Bellu, ale aj seba samého. Bolo to očakávané, Bella bola predsa mojou súčasťou, mojou podstatou. Ona bola mojim životom, mojou existenciu. Ako som strácal ju, strácal som sám seba. Modlil som sa, prosil som o zázrak. O silu pokračovať ďalej, nevzdávať sa. A moje prosby boli jeden deň vypočuté.
Bol to jeden z mnohých dní, a pritom úplne rovnaký. Tentoraz sa však v niečom líšil. Pršalo už skoro celý deň a my sme chodievali každý večer von na vzduch. Kvôli neustálemu dažďu sme to pre dnešok vynechali. Nechcel som, aby Bella ochorela, tak sme sa rozhodli ostať doma. Zapálil som oheň v kozube, Bella sedela na pohovke, neprítomne zazerajúc do ohňa. Zo všetkého mi bolo až do plaču a keby som plakať mohol, tak sú moje tváre úplne mokré. Vidieť ju takto ma neskutočne bolelo a pocit, že jej neviem pomôcť bol ešte horší. Ani neviem čo ma to popadlo, no zrazu som zapol stereo v skrinke pri stene. Bolo v ňom len jedno jediné cédečko a to presne to, ktoré som Belle nahral svojimi klavírnymi piesňami ako darček k jej narodeninám. Iba to jediné bolo v celom dome. Ani sám vlastne neviem, prečo som ho sebou vzal. Asi aby som si pripomenul staré dobré časy. Ako sa melódia rinula z prehrávača, zavrel som oči a tvár si zložil do dlaní. Nemal som silu. Už som o ňu dávno prišiel, no až teraz som si to konečne priznal. Už som neveril, že všetko bude také ako predtým. Uspávanka, ktorú som pre Bellu zložil drásala moje srdce krásnymi spomienkami a ja som sa všetkému poddal. Plakal som neviditeľné slzy, vzlykal som nad svojou hlúposťou a chybou. Bol som úplne zdrtený zo všetkého, z toho že som zlyhal. Že som jedinej žene v mojom živote nevedel pomôcť. Mal som sto chutí teraz utiecť niekam ďaleko, najlepšie do Talianska, aby som svoj úbohý život ukončil. Aby som už mojej milovanej neubližoval. Znovu som ju sklamal, no tentoraz to bolo osudné asi pre nás všetkých.
,,Edward,“ to jediné slovo vyslovené tým krásnym, jemným hláskom som započul akoby z diaľky. Asi som už začínal mať halucinácie. Pretože to Bella nemohla vysloviť. Bella už nehovoril vôbec. Dokonca ani zo spánku. Nie, muselo sa mi to zdať. Moja myseľ si so mnou kruto zahráva.
,,Edward,“ a znovu. Toto mal byť môj trest za to, že som ublížil anjelovi, tomu nevinnému stvoreniu sediacemu na pohovke. Neviem prečo som sa potreboval uistiť, že tam naozaj sedí a vzhliadol som na pohovku. Tá však bola prázdna. Celý šokovaný som si až teraz uvedomil, že nejaké teplé ruky objímajú moje nohy. Svoj pohľad som presunul nižšie a uvidel som ju.
S jemným, no určitým úsmevom na perách, zasnene privretými očami počúvala posledné tóny jej uspávanky a rukami ma pevne držala. Neveril som vlastným ušiam. Žeby potom ani tie slová neboli len halucinácia? Mohla ich naozaj povedať? Nič som nechápal ničomu som nerozumel. Žeby sa stal zázrak?
A keď skladba doznela, otvorila oči. Krásne čokoládovo hnedé oči, v ktorých som sa vždy utápal mierili rovno do tých mojich. A konečne, konečne po tak dlhom čase som v nich videl život. Videl tú iskru, ktorá im chýbala.
,,Edward,“ slabo hlesla, stále upierajúc svoj spaľujúci pohľad na mňa. Zosunul som sa z kresla dolu na zem k nej a chytil jej tvár do dlaní. Slastne privrela oči a tvár si oprela o moje ruky.
,,Bella,“ chrapľavo som zašepkal a neveril. Neveril som, že sa to naozaj deje. Čo ak je to len sen? Len zbožné prianie?
A potom sa Bella presunula do mojej náruče. Sadla si na moje kolená a silno ma objala. Cítila som ako vdychuje moju vôňu, ako sa rukami prehrabáva v mojich vlasoch.
,,Edward,“ ešte raz zašepkala, akoby sa uisťovala, že som to naozaj ja. Pevne som jej objatie opätoval, tvár si zabárajúc do jej nádherných vlasov.
,,Som tu, láska. Som s tebou.“ Ďakujem, ďakujem za tento zázrak.