Tak som sa poponáhľala a spísala vám najdlhšiu kapitolu tejto poviedky. Dúfam, že aspoň niekoho poteší a zanecháte mi tu nejaké komentáre. Ďakujem za tie predchádzajúce. Prepáčte chyby a buďte so mnou teraz trpezlivý, prosím. Zajtra mi držte palce, idem do školy. Cez víkend by mohlo pribudnúť odo mňa niečo nové, ale nesľubujem, no posnažím sa. A čo sa bude diať v tejto kapitolke? Na Bellu sa pozrie odborník a svojim verdiktom rodinu veľmi nepoteší, no na konci nás čaká menšia zmena. Aká? To sa dočítate nižšie. Love4ever.Poppy:)
8.KAPITOLA: Beznádejný prípad
Edward:
Po tom hroznom fiasku, ktoré nastalo len včera večer, som sa už nevedel dočkať, kedy sa tu objaví ten Carlislov známy. Vraj to mala byť kapacita v jeho odbere. Tak som si dovolil dúfať a veriť rovno v zázrak. Na internete som si o ňom vyhľadal nejaké informácie. Doktor Denis Smith bol vyhlásený psychológ a psychiater v jednom, hotový znalec ľudskej mysle a duše. Nielenže sa svedomito venoval svojej praxi, podával aj konzultačné hodiny a tiež vyučovala na vysokej škole v jeho rodnom domove. Mnohí ho volali k prípadom, ktoré iní už nevedeli vyriešiť a jemu sa to podarilo. Niektorí ho nazývali aj gurum, jeho činy považovali až za zázraky. A prváe v takýto zázrak som dúfal aj ja. Ak už nám nepomôže ani on, tak potom neviem.
,Edward. Denis príde podľa Alice o necelú hodinu,’ oznámil mi Carlisle v myšlienkach a ja som nadšením skoro vyskočil z postele. V náručí som mal stále spiacu Bellu, takže by to bolo úplne nerozumné. No nastal čas, aby sa zobudila. Jemne som ju pohladil po líci, no okrem zamračeného obočia, nereagovala. Rozhodol som sa pre iný krok. Pomaly som sa k nej tvárou približoval a perami som jemne prešiel po tom istom mieste, ako rukou. Zasypával som jej tvár drobnými bozkami. Bolo to ako vtedy, prvýkrát, u nej v izbe, keď sa zdalo všetko také krásne. Zmenilo sa toho naozaj veľa, no pocity, ktoré mnou prestupovali v takýchto chvíľach, nie. Tie sa nezmenili, a ani nikdy nezmenia.
V momente ako sa jej silnejšie rozbúšilo srdce, som vedel, že už je hore. Cítil som ako ma nesmelými rukami objala a priťahovala k sebe bližšie. Keby moje srdce mohlo byť, teraz by sa šokom asi zastavilo. Chcela ma mať blízko seba. Cítil som to. Znovu mi týmto jednoduchým, no pre mňa tak veľa znamenajúcim, dotykom vliala novú dávku sily a nádeje. Veril som... Nie, už som vedel, že sa to dá do poriadku. Toto predsa musel byť toho jasný signál.
,,Vstávať, spiaca kráska,“ šepkal som jej do ucha, stále tesne pri nej. Počul som ako nesúhlasne zamrnčala a ešte viac si ma k sebe pritiahla. Toto ráno, bolo čím ďalej, tým lepšie. Bolo upokojujúcim balzamom včerajšieho večera. No doktor tu mal byť už onedlho a Bella sa nielenže potrebovala najesť, ale aj prezliecť. Keď som sa od nej odtiahol, všimol som si ako ma zatvorené oči. Jemne som ju pobozkal na nos a chtiac-nechtiac som sa postavil. Práve vtedy nám do izby vtrhla Alice v rukách kopu šiat. Chudák Bella.
Pohladil som svoju milovanú po tvári a ponáhľal sa do kuchyne pripraviť jej raňajky. Esme teraz upravovala dom a Carlislvou pracovňu, v ktorej mal Denis Bellu vyšetriť. Už som sa toho nemohol dočkať. Vedel som, že by som si nemal robiť plané nádeje, teraz som všetko bral akoby sa to malo raz-dva napraviť, no pravda bola iná. Aj keby sa Denisovi podarilo Belle pomôcť, určite nepôjde o jednodňovú záležitosť.
Rýchlo som vbehol do kuchyne, vytiahol panvicu, z chladničky vybral vajíčka a začal ich chystať. Postavil som ešte vodu na čaj a o necelých desať minút som už servíroval miešané vajíčka s topinkami a čajom. Snáď to bude Belle chutnať. Už som ju chcel zavolať, keď som ju počul schádzať dolu schodmi aj s mojou sestričkou. Tak to som zvedavý čo na ňu navliekla. Kvôli plnej sústredenosti na prípravu Belliných raňajok, som jej myšlienky nevnímal, takže bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som Bellu uvidel oblečenú do nádherných čiernych šiat s viazaním za krkom, tak do pol stehien. Boli jednoduché, bez výšok, len čierne, no prudko elegantné a podľa mňa aj poriadne sexy. Vlasy mala rozpustené a bola jemne nalíčená, na nohách čierne sandálky. Znovu to však bola tá Bella, ktorú sme priniesli z toho ústavu. Bella bez ducha. Kam sa podela tá Bella z rána?
,,Dobrú chuť,“ zaželal som jej, keď si salda za stôl a pustila sa do raňajok. Znovu nevnímala nič iné len jedlo, aspoň že jej chutilo. Aj keď som si nemohol byť istý či to vníma. Či vôbec vie, čo je a ako to chutí. Či by zjedla aj niečo úplne nechutné.
Práve keď dojedla a odložila vidličku, sa domom rozoznel zvonček a ja som si až teraz uvedomil, že počujem srdce ďalšieho človeka. Počul som ako sa k dverám vybral Carlisle a následne ich otvoril.
,,Denis, vitaj,“ pozdravil ho a v myšlienkach som videl ako podal ruku tak tridsaťročnému mužovi, ktorého iné ženy by považovali za naozaj pohľadného. Pre mňa však bolo podstatné, aby sa naozaj vyznal vo svojom obore.
,,Carlisle, zdravím ťa. Vôbec si sa nezmenil,“ so smiechom prijal jeho ruku a vstúpil dnu cez cestičku, ktorú mu otec uvoľnili.
,,Pamätáš si na moju ženu Esme?“ zaviedol ho do obývačky.
,,Akoby som len mohol zabudnúť. Esme,“ vzal jej ruku a pobozkal ju. V myšlienkach sa pýtal sám seba, či vzťah mojich rodičov je taký idylický ako predtým. Podľa toho ako sa neskôr Carlisle podišiel k Esme a objal ju okolo pása sa jeho myšlienky upriamili inam. Či Esme nemá náhodou jej podobnú sestru.
,,Denis, rada ťa znovu vidím,“ ako slušná hostiteľka a žena váženého doktora ho privítala.
,,Tak neotáľajme a vrhnime sa do práce,“ zvesela zvolal a rozhliadal sa okolo seba hľadajúc objekt, pre ktorý bol povolaný až sem. Úprimne ho zaujímal, keďže Carlisla vždy považoval za chytrejšieho než je on sám, aj keď to nahlas nikdy nepovedal. Preto bol prekvapený, keď mu jeho starý priateľ zavolal a požiadal ho o pomoc. Chcel sa pred ním vytiahnuť a dokázať, že je lepší. Jeho myšlienky sa mi vôbec nepáčili.
,,Iste, poď za mnou,“ otec vykročil smerom k jeho pracovni a Denis ho so záujmom nasledoval. Uznanlivo si prehliadal dom, aspoň toľko koľko z neho videl a sám rozmýšľal, že by si ten svoj mohol zariadiť podobne.
,,Poď ďalej,“ pokynul mu k dverám a zaviedol dnu. To bol signál pre mňa. Chytil som Bellu za ruku a ona vstala. Spoločne sme sa vybrali do pracovne a bez zaklopania vstúpili dnu. Denis si ma zmetene prezeral, zbežne ma poznal a nechcel veriť, že ten prípad som ja. No keď spoza mňa zahliadol Bellu, došlo mu to.
,,Doktor Smith,“ podal som mu ruku ako slušne vychovaný syn.
,,Edward, správne?“ mojím menom si nebol istý, no trafil správne. Prikývol som a poposunul Bellu k veľkému lehátku. Poslušne si sadla a neprítomne hľadela pred seba.
,,Denis, dovoľ mi predstaviť ti Edwardovu priateľku, Bellu,“ ozval sa ako prvý Carlisle. Denis si Bellu premeriaval profesionálnym aj keď divným pohľadom. Vôbec sa mi nepáčil, no nesmel som sa ozvať.
,,Hm... Máš jej spis?“ opýtal sa a naťahoval k nemu ruku. Carlisle mu pohotovo podal dosť hrubý spis papierov a Denis sa pohodlne usadil do kresla oproti lehátku. Začítal sa a hodnú chvíľu nič nevnímal. Plne sa sústredil a moje nádeje k nemu opäť vzrástli. Keď spis zaklapol, mal už jasnú predstavu ako sa do toho pustiť. Niečo sa mi však nepáčilo.
,,Edward, budem ťa musieť poprosiť, aby si miestnosť opustil. Iste to chápeš. Ty, Carlisle, môžeš ostať,“ pohodil hlavou k môjmu otcovi a zvyšok vety dokončil len vo svojej mysli: ,,Aby si sa priučil.“ Bol vážne nafúkaný, no ak Belle pomôže, tak mu jednu nevrazím. Keby o tom otec len vedel. No nepochyboval som, že aj keby to vedel, nič by mu nepovedal, len aby Belle pomohol. Aj preňho bola veľmi dôležitá.
,,Iste,“ neostalo mi iné na výber, tak som ešte predtým než odišiel, Bellu pobozkal na čelo a potom vypochodoval z izby. Aj mne, zvyšku rodiny a Carlislovi bolo jasné, že mi to nezabráni všetko vidieť a počuť, akoby som tam bol sám osobne. Zavrel som za nimi dvere a pobral sa k zvyšku rodiny, ktorý sa nachádzal v obývačke. Tiež pozorne počúvali.
,,Bella? Bella, vnímaš ma?“ cez jeho myšlienky som videl ako jej hľadí do očí a sleduje jej reakcie. Žiadne však nevidel, tak pokračoval. Luskol prstami snažiac sa upriamiť jej pozornosť, no zase nič. Vzal do rúk lekársku baterku a zasvietil do jej očí. Bella ich reflexne zavrela, čo považoval za dobré znamenie. Ja som nechápal prečo.
,,Bolí ťa to,“ a jemne jej štipol do ramena. Mal som chuti jednu štipnúť jemu, ťažko som sa len ovládol. Bella trochu bolestne zamračila čelom a ruku od neho odtiahla.
,,Dobre, na bolesť vnímavá,“ zapísal si do poznámok a ja som mal chuť na bolesť otestovať jeho.
,,Čo všetko ste s ňou už skúšali?“ opýtal sa otca Denis, keď si znovu niečo zapisoval do poznámok.
,,Keďže sa nám stalo, že párkrát prejavila záujem o isté veci, tak sme skúsili oživiť nejaké jej pozitívne spomienky, no bez výsledku,“ vysvetlil mu otec, ktorý bedlivo sledoval každý jeho čin. Denis sa posmešne usmial, otec to nemohol vidieť, keďže sedel za ním.
,,Iste, klasický postup, no takýto vážny prípad, úplne zbytočný,“ akoby sa mu posmieval, aj Carlisle to v jeho tóne pochytil, no nič nekomentoval. Nad takéto správanie sa dokázal bez problémov povzniesť. Aj v tomto som ho neskonale obdivoval.
,,Takže, aj keď som s ňou strávil len niekoľko minút, môžem s jej diagnózou len súhlasiť. Jej stav by som dokonca považoval aj za horší, s týmto nepohnem ani ja. Sedenia neprichádzajú do úvahy, takže by som odporúčal šokovú terapiu,“ po hodnej chvíli skonštatoval a bol nesmierne sklamaný, že s Bellou nepohne ani on. Ja som zase nevedel uveriť, že po tak krátkom sedení dokáže povedať ten krutý verdikt.
,,Šokovú terapiu?“ so zlým pocitom sa pýtal otec.
,,Nerozmýšľali ste nad elektrickými šokmi?“ akoby sa nič nedialo, pýtal sa Denis. Všetky ženy v izbe tíško šokovane vydýchli, ani im sa to nepáčilo rovnako ako mne. Ja už som nahnevane stál a len silou vôle som sa snažil nevraziť do dverí pracovne a nezabiť toho experta.
,,To neprichádza do úvahy. Máš iné odporúčania?“ ostro sa naňho obrátil Carlisle a vstal zo svojho kresla. Teraz už vôbec nebol taký pokojný ako predtým.
,,Tak by som vám mohol poradiť jeden či dva veľmi dobré ústavy...,“ nedokončil, lebo mu môj otec skočil do reči.
,,Nie vďaka, postaráme sa o ňu my,“ tvrdo riekol a ukázal na dvere. Denis si mysle, že teraz utrpela Carlislova pýcha a nie starosť o Bellu. Posmešne sa uškrnul, no vstal.
,,Carlisle hovorím ti to ako priateľ. Obidvaja vieme, že som odborníkom v týchto kruhoch a ja tvrdím, že toto dievča je beznádejným prípadom. Pokiaľ nechceš vyskúšať nič z toho, čo som navrhol, tak by si to mal vzdať a pre jej a vaše dobro ju zavrieť do ústavu, kde jej život aspoň uľahčia,“ hovoril, akoby mu tým nesmierne pomáhal. Už-už som sa po ňom chcel ohnať, keď ma Emmett zastavil. Nerozmýšľal som racionálny, ale úplne spontánne. Chcel som mu ublížiť tak veľmi ako mi ubližovali jeho slová. Vôbec som mu neveril, no potreboval som svoje sklamanie nad jeho návštevou nejako vybiť.
,,Ďakujem za ochotu. Doraz domov v poriadku,“ rýchlo sa s ním Carlisle rozlúčil a skoro doslova ho z domu vyhodil. Ledva som sa držal, aby som sa za ním nevrhol. Našťastie Emmettovo zovretie a Jasperove pokusy ma upokojiť, zaberali rýchlo.
,,Edward, je mi ľúto. Asi to bola strata času,“ previnilo sa ku mne prihovoril otec.
,,Nie je to tvoja chyba. Aspoň sme to skúsili a túto možnosť už vyčiarkli zo zoznamu,“ on naozaj za nič nemohol. Len chcel pomôcť.
,,Zo zoznamu? Neviem ako ty, no ja už nemám žiadne ďalšie nápady. Pokiaľ nechceš vyskúšať tie jeho, o čom pochybujem a ani by som to nedovolil, tak už...,“ no teraz som ho prerušil ja.
,,Ja sa nevzdám. Viem, že je to pre vás ťažké, vidieť ju takúto a nemôcť jej pomôcť, no ja sa nevzdám. Pokiaľ to nebude znovu moja Bella.“
,,A bude ešte niekedy? Nie je už neskoro?“ opatrne sa ma pýtala Rosalie.
,,Možno ste už vy stratili nádej, no ja nikdy,“ pevne som riekol a vtedy mi hlavou blyskol šialený plán. No čím ďalej som nad tým rozmýšľal tým sa mi to viac pozdávala. Predtým než som sa znovu pobral do pracovne za Bellou, ktorá tam ostala, som sa obrátil na svoju mamu.
,,Esme, mohol by som ťa o niečo poprosiť?“ Keď súhlasne prikývla, pokračoval som.
,,Keď som sa túlal po svete ešte predtým, než som sa dopočul o Belle, prechádzal som okolo starého majáku a nejakého prístrešku pri ňom. Mohla by si ho prosím v mojom mene kúpiť a zreštaurovať tak, aby sa k majáku pristaval dom?“ Áno, tento plán sa mi veľmi páčil. Esme si ma trochu zmetene premeriavala, ale nakoniec súhlasne prikývla.
,,Ale načo ti to bude?“ opatrne sa pýtala, tušiac čo asi poviem.
,,S Bellou sa tam presťahujeme,“ a z izby som odišiel.