TY MÔJ BLÁZONKO!- 7. Kapitola: Spomienka

Tak som sa znovu dostala k PC a pridávam pokračovanie k tejto poviedke. Dúfam, že niekoho tým poteším. Ďakujem za komentáre u minulej kapitolky, naozaj ma potešili. Viem, že má zmysel písať. Ďakujem. Takže dnes Bella znovu prežije svoj maturitný ples, no dopadne to tak ako si to Edward predstavoval? To sa dozviete, až keď si kapitolku prečítate. Love4ever.Poppy:)

 

7. KAPITOLA: Spomienka

 

Edward:

 

            ,,Tak, pozor na schod,“ počul som Alice, ako pomáha Belle zostúpiť po schodoch. Síce sme si dali záležať na detailoch, no zasadrovanú nohu mojej lásky sme radšej vynechali. Alice jej aj tak musela pomôcť, keďže jej voľné nohy ihneď využila a navliekla ju do poriadne vysokých ihličiek. Šaty mali tiež iné, no veľmi podobné tým z pôvodného plesu. Snáď to postačí. Keď Bella zišla aj posledný schod, okamžite som k nej podišiel a nemohol sa jej vynadívať. Môj anjel vyzeral vždy úplne nádherne, no dnes sa Alice znovu prekonala. Dokonale zvýraznila každú jej krásnu črtu, až pôsobila naozaj nadpozemsky. Ako pravý anjel.

            Vzal som jednu jej ruku do svojej a pobozkal ju. Len jemne som sa perami otrel o jej hodvábnu pokožku a s potešením zaznamenal ako jej srdiečko poskočilo. Ruku som jej nepúšťal a bližšie si ju k sebe pritiahol. Opatrne som ju objal, do nosa a pľúc som nasával jej úžasnú vôňu. Už ma tak nelákala, no napriek tomu som stále vedel veľmi dobre oceniť každú jednu jej zložku. Táto kombinácia bola tou najdokonalejšou akú som kedy mal možnosť vdýchnuť a nechať sa ňou nasiaknuť.

            ,,Si prekrásna,“ slabo som jej zašepkal do ucha a venoval mu jeden malý, letmý bozk. Jej srdce reagovalo presne ako som očakával. Silnejšie sa rozbúchalo. A vtedy som to uvidel.

            ...Ja aj Bella sme spoločne kráčali od môjho luxusnejšieho auta smerom k telocvični strednej školy... Bella po mne vrhala nahnevané a zároveň vystrašené pohľady... Tak veľmi sa bála tancovania...

            S úsmevom som sa zadíval do jej zatvorených očí a hánkami pohladil jej červenučké líca. Zdalo sa, že to funguje. Ruku, ktorú som jej stále držal, som si zakvačil do ramena a my sme sa spoločne brali von. Prešli sme okolo obývačky, v ktorej sa teraz nachádzali všetci ostatní, tiež slávnostne oblečení, čo najviac sa podobajúc na seba spred niekoľkých mesiacoch. Keďže Alice by nikdy nedovolila, aby sme na sebe mali dvakrát to isté oblečenie, nehovoriac o plesovej róbe, museli všetci improvizovať. Carlisle s Esme stáli viac vzadu, robili len ,,krovie“, keďže vtedy na našom maturitnom plese neboli. 

            Bella si ich všimla len okrajovo, stále bola ešte zvláštne zadumaná. Jej myšlienky som znovu nevidel. Je možné, aby to nejako kontrolovala? Carlisle tvrdil, že jej ich môžem čítať, keď jej v ozajstnom citovom rozpoložení. Tak uvidíme.

            Pomaly som ju viedol cez dokorán otvorené dvere von na terasu. Odtiaľ sme prešli až dozadu, za dom. Cestu nám osvetľovali drobné svetielka, ktoré Alice všade porozvesovala. Bella si ich fascinovane prezerala. Bral som to ako dobré znamenie. Prejavila o to záujem. V tichosti sme kráčali po osvetlenej cestičke až sme konečne prišli k altánku.

            ...Spolu s Bellou sme vykročili von z ľuďmi preplnenej telocvične a kráčali sme k malému altánku, kde práve tancovali dva zaľúbené páry... Bella chcela očividne v našej ceste pokračovať, no ja som ju zadržal... S úsmevom som sa na ňu zadíval a požiadal o tanec...

            ,,Smiem prosiť?“ ihneď som sa chopil svojej šance. Jej myšlienky sa uberali presne tým smerom, ktorý som chcel. Držal som jednu jej ruku a v očiach zbadal známy záblesk ich dávnej krásy. Bol to len krátky okamih, no aj tak ma posmelil. Nečakal som na jej odpoveď, pritiahol som si ju do náruče. V páse som ju objal a skoro vyskočil z kože, keď si sama od seba druhú ruku položila na moje rameno.

            ...Bella si ma pochybovačne premeriavala... ,,To myslíš naozaj?“ opýtala sa ma, neisto hľadala nejakú záchranu, no už sme tu ostali len sami... Pobavený jej strachom som si ju k sebe pritiahol, v páse obchytil a postavil si ju na nohy... Tak ako to robievajú otcovia so malými dcérkami... ,,Pripadám si ako päťročné dieťa,“ trefne podotkla Bella, no videl som, že jej táto poloha vyhovovala... Nemusela hýbať nohami, takže si určite neublíži... ,,Úprimne ti môžem povedať, že na päťročné dieťa rozhodne nevyzeráš,“ a s významným a dosť rozohneným pohľadom som ju očami prešiel od nôh až po hlavu... Nesklamala ma a samozrejme sa roztomilo začervenala...

            Túto časť som tiež radšej vynechal. Predsa len, takto to bude asi najpohodlnejšie. Z domu k nám dochádzala pomalú hudba a spoločne sme sa nechali unášať jej tónmi. Na moje veľké počudovanie si Bella viedla naozaj dobre. Ani raz nezakopla, ani raz mi na nohu nestúpila. Nezmýlila si krok, či inak sa vychýlila z postavenia. Asi tak v polovici piesne si zložila hlavu na moje rameno a tesnejšie sa ku mne privinula.

            ...Bez slov sme krúžili po malom parkete v altánku, navzájom si dívajúc do očí... Moje zlaté sa vpíjali do tých jej krásnych, čokoládových... ,,Prečo si ma zachránil?“ zrazu sa ma opýtala... Neveriacky som si ju premeriaval: ,,Nemal som snáď?“... ,,Keby si mi ten jed nevysal a nechal ho ďalej pôsobiť, teraz som už mohla byť ako ty,“ horlivo ku mne prehovárala a ja som nedokázal uveriť vlastným ušiam... ,,Tak veľmi túžiš stať sa netvorom?“ výsmešne som sa jej opýtal... Jej myseľ mi nikdy neprestane byť záhadou... ,,Tak veľmi túžim ostať s tebou navždy,“ zdôraznila to posledné slovo a v jej očiach som videl naliehavosť... Jej myseľ asi nikdy nepochopím... ,,Milujem ťa, a chcem byť s tebou. No jeden krátky, ľudský život mi na to nestačí,“ hlesla precítene... Díval som sa do jej túžobných očí... Tak veľmi to chcela, no ja som jej to nemohol dovoliť... Nikdy nedovolím, aby prišla o svoju dušu... Nie, ona nie... ,,Milujem ťa viac než čokoľvek na tomto svete, no toto nie je tá správna chvíľa na takéto rozhovory.“...

            ,,Milujem ťa,“ okamžite som jej vyznal. Presne vtedy nastal čas pre Jaspera. Vycítil to aj sám a preto veľmi rýchlo posilnil Belline city. Moje vyznanie jej teraz spôsobovalo omnoho viac radosti, ak to ešte bolo vôbec možné. Potom sa však celá situácia nečakane zvrtla.

            ...Tmavý les, v ktorom sme stáli... ,,Už ťa nemilujem,“ riekol som tie nepravdivé slová veľmi presvedčivo... ,,Nie si pre mňa dosť dobrá,“ pokračoval som v tých klamstvách... ,,Odchádzame. Už ma nikdy neuvidíš,“ a s týmito slovami som odišiel...

            ,,Nie, nie, nie,“ krútila hlavou Bella, akoby chcela tieto spomienky niekam zahnať.

            ,,Milujem ťa, počuješ. Milujem,“ horlivo som sa snažil prebiť vlastné slová znejúce v jej hlave.

            ...,,Už ťa nemilujem.“... ,,Nie si pre mňa dosť dobrá.“ ... Už ťa nemilujem.“...

            ,,Nie, nie, nie,“ zbesilo krútila hlavou, po tvári sa jej kotúľali slzy. Pevne som ju objal, no ona sa mi snažila vymaniť. Jasper už dávno stratil kontrolu nad jej pocitmi, takže mi nedokázal nijako pomôcť. Jediné, čo dokázal zaregistrovať, bola jej neskutočná bolesť. Bola taká ohromná, až musel preč do lesa.  

            ,,Milujem ťa, láska moja. Ty si pre mňa jediná,“ šepkal som jej do ucha. Jej vzlyky mi trhali srdce na márne kúsky. Nohy ju zradili a nebyť môjho pevné zovretia, určite by padla k zemi. Pohotovo som si ju vyhodil do náruče a upíriou rýchlosťou som sa s ňou vrátil do jej izby. Položil som ju na jej posteľ, chcel prikryť, no tak pevne sa ma držala, že som ani prikrývku okolo nej nemohol obmotať. Spoločne sme sedeli v bielych perinách, obidvaja zmorení bolesťou.

            Hladil som ju vo vlasoch, do uška jej šepkal upokojujúce slová a po hodnej, naozaj hodnej chvíli sa jej dych pomaly vracal do normálu. Tíško odpočívala v mojom náručí, pomaly upadala do spánku. Aspoň tam mohla zabudnúť na toto všetko trápenie, ktoré som jej spôsobil. Keby aj mne bolo dopriate toto krásne nič nevedomie. No ja som si to nemohol dovoliť. Možno aj toto bola časť môjho trestu. Trestu za to, že som ublížil nevinnému anjelovi. Áno, musím si to vytrpieť. Ja zabudnúť nemôžem. Ani na jednu sekundu toho hrozného dňa.

            ,Edward, mala by sa prezliecť,' vnímal som Alicine myšlienky. Čakala za zatvorenými dverami, ohľaduplne nám nechávala priestor. Vedel som, že má pravdu, no teraz som vôbec nechcel pustiť to krehké a zlomené stvorenie z mojej blízkosti. Nakoniec som sa však opatrne vymanil z jej spánkom nezmeneného pevného zovretia a nechal ju v opatere svojej sestričky. Aj ja som sa šiel prezliecť. Tento oblek som už v živote nechcel vidieť. Prezliekol som sa do pohodlne vyzerajúcich nohavíc a svetra. Vracal som sa k svojej milovanej, keď som začul myšlienky svojich blízkych.

            ,Vyzeralo to tak nádejne. Chudák Bella, keby som jej nejako vedela pomôcť,' súcitná Esme. Áno, materinský cit sa v nej nezaprie.

            ,Naozaj som si myslel, že to vyjde. Nič iné ma už nenapadá. No nevadí, možno niečo vymyslí Denis. Predsa je len najlepší vo svojom obore. Škoda, že jej nemôžem pomôcť ja sám,' tieto výčitky patrili môjmu príliš dobrosrdečnému otcovi. Situácie, v ktorých nemohol pomôcť, ho vždy zožierali.

            ,Neviem, či toto všetko ešte má zmysel. Podľa mňa už niet nádeje.' Takýmto a podobným myšlienkam svojej sestry Rosalie, som sa radšej vyhýbal. Nesmiem myslieť negatívne. Dal som sľub, a mienim ho aj splniť. Nech sa deje čokoľvek.

             Radšej som čo najrýchlejšie zapadol do Bellinej izby. Alice sa popri mne na chvíľku zastavila.

            ,Nevzdávaj sa. Ja viem, že to dobre dopadne. Dostaneme Bellu späť, uvidíš. Nevzdáme sa jej. Aspoň ja nie.' Ona by bola tou pravou oporou. Rýchlo ma ešte povzbudivo objala a nechala nás osamote. Sadol som si do pleteného kresla v rohu miestnosti a zadumene pozoroval spiacu krásku predo mnou. Premýšľal som, čo všetko mala spoločné s mojou silnou Bells.

            Dievčina, ktorá teraz predo mnou ležala sa len trochu výzorovo podobala na tú Bellu, ktorú som poznal. Farba vlasov rovnaká, aj farba očí. Postava tiež tá istá. No predsa to nebola ona. Chýbala jej iskra. Vo všetkom čo robila, chýbal život. Chuť žiť. Žeby som už svoju lásku stratil a nechcel si to pripustiť?

Nie, dosť! Takto nesmiem myslieť. Nie, určite sa to dá do poriadku. Veď predsa reagovala nielen na moje dotyky, ale aj na fotku jej rodiny. Síce to šlo pomaly, no ja som na to mal celú večnosť. Ale Bella nie. Nesmel som otáľať a takto sa vyhovárať. Nie, musím sa nejako zlepšiť.

Najprv počkáme na vyjadrenie Carlislovho priateľa. Ten Denis, či ako sa volá, má mnoho rokov praxe s ľuďmi trpiacimi tými najrôznejšími psychickými problémami. Ak jej niekto môže pomôcť, tak on. A potom sa podľa toho zariadime. No aj keby jeho pomoc nebola nijako prospešná, nevzdám sa. Vymyslíme niečo iné.

,,Edward,“ slabý hlások vychádzajúci z jej hrdla ma prebral k životu. Pohľad, ktorý som teraz slepo upieral do prázdna, som otočil na ňu. Stále spala, stále taká krásna.

,,Edward,“ a volala ma k sebe. Potichu som vstal, vyzul sa a ľahol si k nej. Pohotovo sa ku mne pritúlila a spokojne sa usmiala. Ten úsmev síce nebol ako predtým býval. No aj tak to bol obrovský pokrok oproti tomu jej prázdnemu pohľadu.

Trochu som sa uvoľnil a pevne si ju k sebe privinul. Áno, vždy je nádej. Bella bude opäť šťastná a veselá ako keď sme sa spoznali a zamilovali sa do seba. Urobím pre to čokoľvek.   

           

PS: Ešte som stále na bratovom PC, takže sa ospravedlňujem za to divné zobrazenie textu. Snáď až tak neprekáža. Love4ever.Poppy:)