Pokračujeme ďalej. Ale čo všetko to znamená? Svitá nádej? Alebo bude úplne pochovaná? Má Bella ešte šancu na normálny život? Život so svojou láskou? To všetko sa ešte len dočítate, no veci sa konečne rozhýbu istým smerom. Dúfam, že vás pokračovaním poteším, a necháte tu pár komentárov. Ďakujem. Love4ever.Poppy:)
6. KAPITOLA: Niet nádeje?
Edward:
Keď som pomocou Alice uložil Bellu večer spať, horúčkovito som nad všetkým premýšľal. Pevne som sa rozhodol, že Belle prinavrátim jej stratený život a pokiaľ o mňa bude stáť aj po tomto všetko, urobím aj to posledné len aby so mnou bola šťastná. Aj keby odo mňa potom chcela premenu, neváhal by som. Dal by som jej všetko, len aby som jej aspoň trochu vynahradil toto utrpenie, ktoré som jej spôsobil. Aj tak som však vedel, že nič na svete to dokonale nenahradí. No ja sa o to aj tak pokúsim. Každý deň, každú minútu jej budem dokazovať svoju lásku k nej. Hocakým činom, hocakým skutkom, no znovu vnesiem do jej života radosť, šťastie a lásku.
Potom čo už Bella tuho spala, som sa jemne vymanil z jej objatia a vstal z postele. Dúfal som, že to nijako nezaznamená, teraz som sa nutne musel pozhovárať sa so svojim otcom. Cez deň som ju nechcel nechávať samotnú, tak to skúsim teraz. Aj tak mi to nebolo po vôli, najradšej by som ju mal blízko pri sebe a chránil jej spánok, no už som to nemohol odkladať. Čím skôr sa s ním pozhováram, tým skôr môžeme prísť na to ako jej pomôcť a rovno s tým aj začať. Nechcem strácať drahocenný čas.
Potichu som za sebou privrel dvere jej izby a vybral som sa do Carlislovej pracovne. Bol tam zavretý skoro celý deň, starostlivo študoval Bellin spis a hľadal vo svojich knihách. Aj teraz sa prechádzal po pracovni a niečo si čítal. Jemne som zaťukal na dvere a po vyzvaní som vošiel dnu.
,,Neruším?“ zdvorilo som sa pýtal, no bolo úplne jedno či áno alebo nie. Teraz som proste potreboval s ním všetko rozobrať a prediskutovať. A nutne som potreboval, aby mi jeho slová vliali novú dávku nádeje.
,,Nie, nie, posaď sa,“ takéto frázy sme mali naučené už dávno, len občas sme ich však používali na seba navzájom. Aj z tohto vyplývalo, že Carlisle musí byť poriadne zamyslený. Sám som jeho mysli skoro nestačil a vlastne som sa o to ani veľmi nesnažil. Všetky zmysli som mal nastražené na Bellu, čakajúc, či sa jej znovu nebude snívať niečo zlé. Všetko ostatné som ignoroval. Zvláštne ako ľahko mi to teraz išlo.
Poslúchol som ho a posadil sa do kresla pred jeho stolom. Carlisle si zase zasadol na svoje miesto a dočítal.
,,Tak, ako to vidíš?“ dostal som zo seba.
,,Musím sa priznať, že s takýmto niečím som sa ešte vážne nestretol. Iste, videl som už ľudí, ktorí sa do seba uzavreli, videl som ľudí, ktorí boli na tom mentálne vážne zle, no toto je novinkou aj pre mňa. Hlavne preto, že viem aká bola Bella silnou osobou,“ dostal zo seba. Pri jeho slovách mi nepríjemne skrúcalo už niekoľko rokov prázdnym žalúdkom.
,,Niet už nádeje?“ ani som to nechcel vysloviť. Tak veľmi som sa spoliehal na to, že on, môj otec, bude vedieť čo robiť.
,,Nádej určite je. Tej sa nesmieme vzdávať. Prelistoval som mnoho kníh, a hneď zajtra budem všetko konzultovať so svojimi kolegami a uvidíme. Možno by som mohol zavolať aj Denisovi. Je to vyhlásený psychológ a psychiater v štátoch. Istý čas sme spolu robili v jednej nemocnici. Vcelku sme sa spriatelili, konzultáciu cez telefón by mi určite neodmietol. Vyzná sa vo svojej práci a ak Belle niekto dokáže pomôcť, tak je to on,“ zamýšľal sa Carlisle a už aj prehľadával svoj adresár a hľadal jeho číslo.
,,A čo dovtedy? Môžeme niečo urobiť? Niečo, čo by jej pomohlo?“ nemohol som predsa dovtedy čakať so založenými rukami.
,,Keďže si vravel, že sa jej isté spomienky vybavujú, najlepšie bude, ak jej pomôže si spomenúť na ďalšie. Hlavne na emócie, ktoré pri nich prežívala. Teraz je Bella apatická. Ak prehliadneme občasné negatívne a bolestivé pocity, ktoré máva keď si spomenie na deň... na deň, keď sme odišli, neprejavuje nijaké iné emócie. A to musím napraviť,“ fajn, tak toto znelo ako plán.
,,Musíme sa pokúsiť ju primeť aj smiať sa. Musíme ju primeť bojovať,“ dodal.
Áno, to sa ľahko povie, ako urobí. No musíme to skúsiť. A budeme to skúšať, do kým sa to nepodarí. Raz sa to predsa musí vydariť.
,,Je mi ľúto, synček, no viac ti neviem pomôcť.“ Vedel som, že hovorí pravda. Naozaj ľutoval a cítil sa bezmocný, tak ako ešte za tie storočia nikdy. Mal Bellu naozaj rád, bola mu dcérou, a teraz trpela. Chcel jej pomôcť, no naozaj nevedel ako. Duševný stav ľudí, nebol jeho špecialitou. Ale pre niekoho bol.
,,Ďakujem ti, oci. Viem, že si urobil všetko čo si mohol. Ďakujem,“ naozaj vďačne som sa na neho pozrel a opustil jeho pracovňu, zanechávajúc ho samého, pohrúženého vo svojich zmetených myšlienkach. Bella stále pokojne spala, takže som to mohol využiť a zamieril som k Alicinej izbe. Vedel som, že tam nie je sama. Predtým než som zaklopal, ma tá potvorka pozvala rovno dnu.
,,Jasper, zlatko, Edward sa s tebou chce pozhovárať,“ s týmito slovami z izby odtancovala a mierila si to k Belle, aby na ňu dohliadla. Jasper sa zmetene postavil, nechápal, čo by som od neho chcel. Potom mu však napadlo, že mu chcem všetko vyčítať, tak som ho rýchlo zastavil.
,,Nie, nie preto som tu. Nikdy som ti nič nevyčítal, a ty to vieš. Teraz som však prišiel za tebou, lebo potrebujem tvoju pomoc,“ stále zmetene si ma premeriaval.
,,Moju?“ opýtal sa ma.
,,Áno, možno si počul Carlisla, možno nie, no navrhuje, aby sme Belle pomohli spomenúť si nielen na bolestné spomienky, ale hlavne na tie šťastné. Prebudiť v nej pozitívne emócie,“ vysvetlil som mu v skratke.
,,Edward, sám dobre vieš, čo z Belly cítim. Väčšinu nič a potom, keď si spomenie na vaše rozlúčenie, samú bolesť. Smútok a utrpenie. Myslíš, že ju dokážeš rozosmiať? Alebo sa čo i len trochu usmiať? Nechcem ti brať nádej, ale bude to naozaj ťažké,“ úprimne sa mi zveril.
,,Ja viem, no ty by si jej predsa mohol trochu dopomôcť. Ja viem, že už si to skúšal a nevychádzalo to, no vtedy to bolo len tak. Teraz, keby sme jej pripomenuli nejakú veselú príhodu, možno by to malo väčší efekt,“ musí mať.
,,Za pokus nič nedáme,“ nakoniec privolil a ja som ho vďačne, bratsky objal.
,,Vďaka.“
,,To je to najmenej,“ s týmito slovami som od neho odišiel a vrátil sa späť k Belle. Videl som, že sa akosi nepohodlne prevracia, akoby niečo hľadala.
,,Ľahni si k nej,“ zašepkala Alice, ktorá sedela v prútenom kresle, v rohu. A hneď ako som sa vedľa nej uložil, ma jej drobné rúčky našli a silno sa ku mne pritisla. Nežne som ju objal, venoval som jej bozk do vlasov a pohľad uprel na svoju sestričku.
,,Neviem či to vyjde alebo nie, no viem, že by sme tú šancu nemali zahadzovať. Len presne neviem, akú spomienku by sme jej mali pripomenúť. A ako vlastne? Musíme to urobiť autenticky,“ šepkala sotva som ju počul. A potom jej napadla skvelá myšlienka.
,,To je ono,“ s nádejou v hlase som jej pritakal.
,,O všetko sa postarám,“ a s týmito slovami vybehla z izby. Áno, táto spomienka bola pre Bellu určite šťastná.
Hneď ráno, ako sa Bella prebrala, som ju zveril do rúk Esme. Alice celý večer pobehovala hore dolu a zháňala všetko potrebné, aby sme Belle oživili jednu spomienku. Bol som celý nedočkavý, tak veľa nádeje som do toho všetkého vkladal, až som sa bál neúspechu. Ale takto som nemohol myslieť. Nie, teraz nie.
Pripravil som svojej láske raňajky, a keď zišla dolu, zase som skoro onemel. Bola nádherná, a bolo vidno, kto ju obliekal. Aj Alice, aj Esme mali vlastný vkus na obliekanie, a teraz ho bolo dokonale vidieť. Všetky rozdiely a všetky zhody. Esme Belle obliekla široké, hnedé nohavice, ktoré jej dodávali ešte viac krehkosti a k tomu béžovú, skoro až smotanovú blúzku bez rukáv. Na nohách mala hnedé balerínky.
Chytil som ju za ruku a odviedol k stolu. Do rúk som jej dal vidličku a ona sa už sama najedla. Keď skončila, vzal som ju späť do jej izby. Alice teraz potrebovala všetkých a obývačku zamordovala všetkým možným, len aby prichystala všetko čo potrebujeme.
Spoločne sme si sadli na jej posteľ, a ja som zo zásuvky jej nočného stolíka vytiahol fotoalbum, ktorý dostala od svojich rodičov.
,,Pozrieme si zopár fotiek, čo ty na to?“ prihovoril som sa k nej, no nevidel som v jej očiach ani v tvári žiadnu odozvu. Ťažko som si povzdychol a začal listovať.
,,Pamätáš si, Charlie a ty na rybách. Úplne prvýkrát. Ulovila si starú plechovku. Pamätáš, mala si len sedem a bola si u otca na prázdninách,“ rozprával som jej o prvej fotke. Potom som list pretočil.
,,Ty v baletnom úbore. Dlho si na balet nechodila, nemala si cit pre rovnováhu, no učiteľka ťa predsa len zaradila do jedného vystúpenia, kým si neskončila,“ a stránku som otočil.
,,Ty a Reneé, keď si nastúpil do školy. Ničoho si sa nebála a tvoja mamka zmätkovala ešte viac ako ty. Obula ti žlté botasky, ktoré si nenávidela, no jej sa páčili, tak si nič nenamietala. Chcela si jej urobiť radosť.“
,,A tu si spolu s Charliem, keď slávite oneskorené Vianoce. Dostala si od neho rybárku udicu, aby si sa aj vo Pheonixe mohla zdokonaľovať v rybárčení. Ty si ho však nenávidela, no nechcela si uraziť svojho otca a tak si ho so širokým úsmevom prijala. Udivuje ma, že ti na to skočili obidvaja rodičia. Podľa mňa proste nevieš klamať,“ akosi som sa začal strácať vo svojich myšlienkach. Takto sme strávili aj zvyšok doobeda a tiež aj veľkú časť poobedia. Došli sme až k poslednej fotke, ktorá bola urobená len nedávno. Pamätal som si aj ja sám na to. Slávili sme Charlieho narodeniny. Prišiel aj Phil s Reneé. Na fotke bola Bella v náručí svojich rodičov. Z jednej strany Charlie, z druhej Reneé. Keď ak k nej som dopovedal pár slov, chcel som fotoalbum zaklapnúť a odložiť, no Bella ma zastavila. Jednou rukou sa dotkla fotky. Zadržal som dych. Toto bol jej prvý prejav vôbec. Zamyslene si prezerala fotku a prstíkmi prechádzala po siluetách svojich rodičov. Po chvíľke s tým prestala a bližšie sa ku mne privinula.
Nevedel som, čo to znamenalo. Nič som z jej myšlienok nepočul, takže som si nebol istý, či si na niečo spomenula alebo či niečo cítila. Aj Jasper bol teraz preč, takže mi ani on nemohol pomôcť. Teraz sa však znovu zdalo, že je späť tá Bella, ktorú sme zobrali z ústavu. Ale jej čin, ten malý skutok, mi vlial do žíl ďalšiu dávku nádeje.
,,Je čas, bež sa prevliecť,“ vošla do izby Alice a už ma ja vyháňala preč. Pobozkal som Bellu na líce a vybral sa do svojej izby. Už ma tam čakal čierny oblek s bielou košeľou a čiernou kravatou. Vedel som, že Bellu teraz Alice oblieka do šiat a pripravuje na večer.
Ja som bol hotový rýchlo a tak som zbehol dolu. Naša obývačka bola kompletne prerobená. Neskutočne sa podobala na ten okamih. Aj keď v nej nebudeme dlho, musel som uznať, že Alice odviedla precíznu prácu. Pomaly som sa vybral von a znovu som musel Alice len a len chváliť. Díval som sa na skoro presnú kópiu toho altánku, v ktorom sme s Bellou tancovali na maturitnom večierku. Zrazu som počul ako sa domom rozoznela hudba, všetky svetlá sa zažali.
Teraz to príde. Dúfam, že táto spomienka bude postačujúca. Áno, nastal čas znovu prežiť náš prvý maturitný večierok.