TY MÔJ BLÁZONKO!- 10. Kapitola: Milujem ťa

Po strašne dlhej dobe (pre mňa poriadne náročnej) pridávam poslednú kapitolu k tejto poviedke. Začala už veľmi dávno a aj napriek nízkemu počtu kapitol končí práve teraz. Ešte k nej samozrejme napíšem epilóg o životoch našich hrdinov a potom šup na zvyšné poviedky. Dúfam, že sa vám záver bude páčiť. Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí poviedku čítali, ktorí ju komentovali, všetkým ktorým sa páči. Ďakujem. Kedy pribudne epilóg a ďalšie časti k mojim poviedkam naozaj neviem. Budem sa snažiť najviac ako dokážem. Dúfam, že vás tým neodradzujem od čítania. Teším sa na vaše komentáre. Love4ever.Poppy:) 

 

10. KAPITOLA: Milujem ťa

 

Edward:

    Bol to ako sen. Sen, z ktorého som sa nikdy nechcel prebudiť. Lenže upíry nemôžu snívať. Bola to realita. Nádherná a najskutočnejšia realita, aká mohla existovať. Bella sa mi vrátila. Síce len po troškách, no dialo sa to. Videl som to na nej. Každú jednu minútu to bola stále viac a viac moja milovaná Bella. Stal sa zázrak. Zázrak, za ktorý nikde neprestanem ďakovať. Dostal som druhú šancu a tentoraz nedovolím, aby hocčo alebo hockto zmaril jej šťastie. Ani ja sám. 
     Z tej náhlej zmeny som bol taký unesený, že som sa radoval ako malé dieťa ešte veľmi dlho po tom, čo Bella so sladkým úsmevom zaspala v mojom náručí. Našťastie som ju rýchlo uložil do postele, poriadne zababušil do perín a vychutnával si všetku tú eufóriu, ktorá mnou prestupovala. Už som sa nevedel dočkať, kedy sa zobudí a ja budem môcť znovu sledovať jej krôčiky k tomu, aby sa stala sama sebou. Potom som si však niečo uvedomil. Už som veľmi dlho nebol na love. Posledné dni, alebo lepšie povedané týždne, som sa umáral zúfalstvom a beznádejou. Až tak veľmi, že som si ani neuvedomil aký smädný vlastne som. Teraz som to však musel napraviť. Pokiaľ nechcem prísť o žiadnu možnú chvíľu strávenú so svojim anjelom, musím ísť teraz. Áno.
     Rýchlo som sa ešte uistil, že Bella tvrdo spí, vyskočil som von oknom a utekal do neďalekého lesa. Nehľadal som nič konkrétne, teraz by mi snáď postačilo úplne hocičo. No kvôli tomu, že sme s Bellou bývali tak blízko lesa, všetka zver, ktorá cítila moju blízkosť, ušla hlbšie do húštín. Čo najrýchlejšie som sa snažil na niečo natrafiť a po dobrej pol hodine som sa ocitol na menšej čistinke, okolo ktorej sa práve presúvalo stádo jeleňov. Na nič som nečakal, rýchlosťou dokonalého predátora som na nich zaútočil a ukoristil si jedného z väčších jeleňov. Akonáhle som do jeho tepny zaboril svoje tesáky, smäd sa ozval naplno. Nechápal som, ako som to mohol vydržať tak dlho a k tomu v prítomnosti človeka. No Belle by som nikdy nedokázal ublížiť. Nikdy. Pre istotu som rýchlo rozutekané stádo dohonil a skolil ešte jedného menšieho jeleňa. Predsa len som nechcel nič riskovať. Hneď potom ako som obe zvieracie telá zahrabal, som sa rýchlo ponáhľal domov. 
      Práve vychádzalo slnko, keď som sa ocitol pred naším majákom. Vychádzajúca žeravá guľa nádherne osvietila náš domček, vrhala tie najkrajšie farby. Farby nádeje a šťastnej budúcnosti. Cítil som to. V každej mŕtvej bunke svojho tela som cítil, že teraz už bude všetko dobré. Naplnený touto istotou som vošiel do domčeka a rovno som mieril za svojou láskou do našej izby. No vo dverách som dokonale zamrzol. Izba bola prázdna. Bol som tak zabratý svojimi myšlienkami a pocitmi, že som si ani neuvedomil, že počujem špliechanie vody. Lepšie som sa započúval a začul som aj jemné hmkanie vychádzajúce spoza paravanu, z kúpelne. Pokojne tlčúce srdce, ktoré by som spoznal kdekoľvek, prezrádzalo, že sa Bella zjavne kúpe. Sama od seba. Nemusel som jej to hovoriť, nemusel som jej k tomu nič pripravovať. Tento deň už lepšie ani nemohol začať. 
     Rýchlo som sa prezliekol do niečoho čistejšieho ako som mal práve na sebe a trpezlivo čakal, kedy sa môj anjel vráti späť do izby. No potom mi došlo, že je vlastne ráno a Bella by niečo mala zjesť. Tak som rýchlo vyšiel z izby smerom kuchyňa a pustil sa do príprav jej raňajok. Chladnička aj všetky kuchynské skrinky boli plné jedla, tak som sa rozhodol, že Belle pripravím smažené vajíčka s toustmi. Ihneď som sa pustil do prípravy a tesne predtým než som sa s podnosom jedla vrátil do izby, som ešte nalial veľký pohár pomarančového džúsu a pridal ho na podnos. Znovu som bol taký pohrúžený do prípravy jedla, že som si nevšimol, že už nepočujem žiadne špliechanie vody. A keď som vstúpil do izby, uvidel som svoj osobný zázrak. 
     Bella stála zabalená v bielom, huňatom župane blízko okna, ktorým som nadránom vyskočil a bielym uterákom si vytierala vodu zo svojich mokrých vlasov. Nevedel som, či ma už stihla zaregistrovať alebo nie, tak som potichu vošiel dnu a podnos s jedlom položil na posteľ. A presne vtedy sa na mňa Bella otočila. Zo začiatku zmetene, no potom s poznaním na mňa hľadela. Nič nehovorila, len sa vpíjala svojimi očami do tých mojich. Utápal som sa v tých hĺbkach bez záchranného kolesa. Neuvedomoval som si, čo vlastne robím. Moje telo si robilo čo chcelo. Nohy sa samé od seba pohli jej smerom, ruky objali jej útly pás a pritiahli si ju do náruče. Hlava sa zaborila do mokrých vlasov. Jej nádherná vôňa ma obklopovala ako široký oceán bez jedinej známky zeme. Bola to ona. Moja Bella. A zrazu to prišlo...
 
   ...Sedel som na svojej lúke... Slnko bolo vysoko na oblohe, nikde žiaden mráčik... Blýskal som sa ako diamant a pritom bolo na lúke niečo omnoho jasnejšie ako ja... Bola tam ona... Môj poklad... Sedeli sme vedľa seba, dívali sme sa navzájom do očí, rozprávali sme sa... Hovoril som jej aké ťažké bolo pre mňa odolávať jej krvi, ako som ušiel z domu a potom sa vrátil, ako som ju zachránil a pohádal sa s rodinou... 
    ,,Prečo?“ prerušila môj doterajší monológ úplne jednoduchou no pre mňa nepochopiteľnou otázkou. Nechápala moje city k nej, nevidela lásku vyžarujúcu z mojich činov. Tak som jej ju musel povedať aj nahlas...

 
     ,,Si pre mňa to najdôležitejšie, čo mám,“ zašepkala mi do ucha slabým no pevným hláskom a ja som sa rýchlo vrátil z jej spomienok do reality. Do reality, v ktorej sme sa práve teraz láskyplne objímali. Opakovala moje slová. Tie slová, ktorými som jej odhalil svojej city. Vtedy, prvýkrát, na našej lúke.
     ,,Ty vieš, čo cítim ja. Radšej by som umrel, ako ostať bez teba,“ pristúpil som na jej hru a zopakoval jej slová určené vtedy mne.
    ,,Som idiot,“ dodal som s menším úsmevom na perách. Na krku, kde si opierala svoju tvár, som cítil ako sa úsmev vytvoril aj u nej. 
     ,,Si idiot,“ potvrdila mi, presne ako vtedy ja.
     ,,A tak sa lev zaľúbil do jahniatka...“
     ,,Aké hlúpe jahniatko,“ opakoval som jej formulku.
     ,,Aký zvrhlý, masochistický lev,“ napodobnila ma. 
     Cítil som, ako jej objatie zosilnelo a tak som reflexívne aj ja pridal na sile. Cítiť ju tak blízko seba, vedieť, že je to naozaj ona, bol pocit na nezaplatenie. 
     ,,Si to ty,“ zašepkala dojatým hlasom a ja som vo vzduchu zacítil slanú vodu. Ona plakala?
     ,,Vrátil si sa,“ vzlykla a sila v nohách ju opustila. Nebyť môjho železného zovretia, tak padne na zem. Pohotovo som si ju vyhupol do náruče a posadil sa s ňou na posteľ. Húpal som ju z jednej strany na druhú, snažil som sa ju utíšiť.
     ,,Ššš... som tu... som tu pri tebe... už ťa nikdy neopustím... nikdy... pokiaľ ešte o mňa stojíš,“ šepkal som jej do ucha a pri posledných slovách mi nervózne preskočil hlas. Možno to spozorovala alebo ju len moje slová prebrali, pretože sa náhle vzpriamila a pevne sa mi zahľadela do očí.
     ,,Miluješ ma?“ zrazu sa opýtala.
     ,,Vždy som ťa miloval. Nikdy som neprestal ani na jednu sekundu. Predstava, že by sa to stalo je nereálna. Klamal som ti. Tak veľmi, že je to až neodpustiteľné. No musel som. Myslel som si, že to tak pre teba bude najlepšie. Keď ti konečne zmiznem z očí. Žila by si normálny život, taký aký si zaslúžiš. Myslel som, že na mňa rýchlo zabudneš. No mýlil som sa. Veľmi. Odpusť, že som podcenil tvoju lásku. Že som nevidel aká silná je a čo ti svojim odchodom a slovami spôsobím. Odpusť mi, chcel som ti len dobre, no všetko som skazil,“ moje slová boli asi len chabou snahou, no musel som jej to vysvetliť.
     Bella si ma hodnú chvíľu zamyslene prezerala až nakoniec skonštatovala: ,,Áno, si idiot. No aj tak ťa nadovšetko milujem.“
     Mal som pocit akoby ma sluch opäť klamal. Povedala to? Naozaj? Dokáže ma ja napriek tomu ako veľmi som jej ublížil, aj napriek tomu ma dokáže milovať?
     ,,Nezaslúžim si ťa,“ bola to pravda. Nikto ako ja, netvor bez duše, si nezaslúži lásku od anjela. 
     ,,Už nás nič nerozdelí,“ hlesla a pohladila ma po tvári. Ten dotyk bol neskutočne príjemný. Snáď ešte viac ako som si pamätal. Odovzdane som sa oprel do jej dlane a ani si nevšimol, ako blízko mi je. Zaregistroval som len jej teplý dych neďaleko mojej tváre a potom už len niečo neskutočne mäkké, teplé a sladké na svojich perách. A potom mi to došlo. Ona ma pobozkala. Narýchlo som ani nevedel čo robiť. No keď som jemný vpád na moje zmysly zopakovala, rýchlo som sa spamätal. Pritiahol som si ju k sebe ešte bližšie, ruku zaboril do sušiacich sa vlasov a naplno sa ponoril do bozku. 
    Bolo to nádherné. Niečo neskutočné. Zvláštne, že mi to takéto vždy prišlo a ja som vedel, že aj keby som ju bozkával nespočetnekrát, stále by to bolo takto neuveriteľné. Boli sme ako oheň a ľad. Dopĺňali sme sa ako skladačky puzzle. Boli sme stvorení jeden pre druhého. O tom už niet žiadnych pochýb.
     ,,Milujem ťa,“ udýchane mi zašepkala do pootvorených úst, keď jej už dochádzal kyslík a ona sa dotiahla.  
     ,,Milujem ťa,“ vyznal som jej tiež a sledoval krásny úsmev na jej tvári, ktorý vyčarovali moje slová. Zrazu jej však v brušku zaškvŕkalo a obidvaja sme sa naraz zasmiali. Trochu som ju od seba pustil, voľnou rukou chytil neďaleký podnos a potiahol ho bližšie. Chytil som vidličky a nabral jedno sústo. Bella sa môjmu počínaniu len zasmiala, no nechala sa odo mňa nakŕmiť. Bolo krásne ju takto rozmaznávať. Keď dojedla a vypila aj celý pohár džúsu, znovu som si ju pritiahol do náruče. 
    ,,Prisahám ti, že už ti nikdy neublížim. Urobím ťa šťastnou, tak ako si to zaslúžil,“ vážne som jej to sľúbil a ona mi ako ďakujem dala krátky, no nežný bozk.
     ,,Budeme spolu... navždy?“ zrazu jej tvár zvážnela a posledné slovko vyznelo ako otázka. Zo začiatku som nechápal, na čo sa ma to vlastne pýta, no potom mi to došlo. 
     ,,Ešte stále to chceš?“
     ,,Chcem s tebou stráviť celú dlhú večnosť. Ty so mnou nie?“ neisto sa ma pýtala, no ja som jej zlé zmýšľanie ihneď vybil z hlavy.
     ,,Chcem a ako veľmi. Som vlastne sebecký,“ zašepkal som.
     ,,Takže...,“ začala a ja som jej odpoveď dokončil. ,,Takže, keď na to budeš pripravená, urobím z teba jednu z nás.“ Tvár sa jej nadšením rozjarila a už ma aj chvatne bozkávala po celej tvári.
    ,,Ďakujem,“ stále dookola opakovala. Po chvíľke sa však odtiahla a riekla niečo čo ma úplne šokovalo.
     ,,Som pripravená.“ Vyvalil som na ňu svoje oči a nebyť vážnosťou tejto situácie asi by sme sa môjmu výrazu smiali obaja.
     ,,Bella, ja viem, sľúbil som ti to, no teraz vážne nie je vhodná chvíľa.“ Mojej odpovedi sa samozrejme zamračila. Ihneď som sa pustil do vysvetľovania.
     ,,Ja s rodinou sme ťa z ústavu, kde si bola, vzali do domácej opatery bez vedomia tvojich rodičov. Sfalšovali sem ich podpisy, takže si stále myslia, že si tam. A ja som si istý, že teraz, keď už si sama sebou, že by si ich rada videla. Keby som ťa teraz premenil, museli by sme čakať skoro rok, možno aj viac, aby si bola pripravená sa s nimi stretnúť a istá tým, že im neublížiš. Ja viem, že sú to tvoji rodičia, no určite by si nechcela takto riskovať.“ Videl som, že moje slová padli na úrodnú pôdu. Musel som priznať, že som si oddýchol. Stále som nebol ešte celkom zmierený s jej premenou, a takto ju oddialiť mi snáď aspoň trochu pomôže sa na to pripraviť. 
     ,,Asi máš pravdu. Chcela by som ich ešte predtým vidieť. A tiež tvoju rodinu. Aj oni mi chýbali,“ nakoniec pritakala a lepšie sa oprela o moju hruď.
     ,,Ale potom ma premeníš. Prisahal si,“ upozornila ma ako malé dieťa so zdvihnutým ukazovákom.
     ,,Ak to stále budeš chcieť, spravím to.“ Stále som jej nechával možnosť voľby. Aj keď som si bol na sto percent istý, ž názor nezmení, musel som. Aj keď som si nevedel predstaviť aké by to bolo, keby sa tak naozaj stalo. Keby chcela ostať človekom a ja by som sledoval ako mi pred očami pomaly ale isto umiera. Rýchlo som však zahnal tieto pochmúrne myšlienky a radšej si vychutnával chvíle strávené s mojim zázrakom.
     ,,Kde to vlastne sme?“ po chvíľke ticha sa ma opýtala Bella.
     ,,Tento maják som našiel, keď som blúdil po Amerike. Potom čo sme z Forks odišli, nedokázal som ostať s rodinou a tak som sa túlal svetom. Bolo to tesne predtým, než mi som sa o tebe dozvedel. Ihneď potom som utekal domov a odtiaľ za tebou. Istý čas sme bývali s rodinou, no potom sme sa sem presťahovali. Esme to tu zrenovovala, celý tento domček bol k majáku nanovo postavený. Myslel som si, že by sa ti to mohlo páčiť.“
     ,,Páči sa mi tu, a to veľmi. Je tu nádherne,“ spokojne vydýchla a zasnene zavrela oči. 
 
      Našu budúcnosť som si dokázal jasne predstaviť. Nepotreboval som k tomu ani Alicin dar. Aj keď som nevedel povedať kde budeme o takých desať rokov, vedel som, že budeme spolu. Že budeme spolu a šťastní.

 

PS: Prosím, ospravedlnite moje chyby:) Ďakujem. Love4ever.Poppy:)