Svet za závojom tajomstva- Kapitola 2.

Výuka?....

598. r. m.(rok mieru), Piatok, 1. d. v. r.(deň v roku), 365 d. d. z. v. (dní do začiatku vojny).

*   *   *       *   *   *       *   *   *       *   *   *       *   *   *       *   *   *

,,V pradávnych kronykách písané jest, čo stratené malo zostať naveky..."znel hlas.

,,Preboha, čo to byť za texty?" s povzdychom som prerušila učiteľkyn veľmi ,zaujímavý´ text, alebo to bolo proroctvo?

,,Ak sa ti nepáči môžeš ho čítať sama!" povedala naštvane učiteľka, čo som jednoducho nevydržala a uchechtla som sa.

,,Toto už je privela, taká rebélia, odchádzam! Toto som si ani vo sne nezaslúžila!..." lamentovala.

Zvyšok nezmyselného monológu prerušil môj smiech. Smiala som sa ako zmyslov zbavená až pokial som nezačula slabé zaklopanie. Otvorila som oči ktoré som ani neviem ako zatvorila. Vo dverách stál Dárius môj najlepší kamarát a pozoroval ma pohľadom ktorý jasne hovoril:

,Zase starodávne texty?"

Pokývala som hlavou na znak, že o tom nechcem hovoriť. Už aj tak budem mať problémy. Chápavo prikývol, no nezabudol ani pokrútiť hlavou nad tým, že sa mi podarilo vyhnať daľšiu učiteľku. Zatvárila som sa ako neviniatko a ďalej som to nerozoberala.

Asi by som vám mala vysvetliť, ako sme sa zoznámili. Dária som stretla na jednom zo svojich ,výletov´ za krvou (keďže potrebujeme aj ľudskú krev). Bola strašne tmavá noc. Práve som presvedčila jedného postaršieho pána (dokázeme ľudí omámiť, niečo ako hypnóza, a nahovoriť im čokoľvek). Keď som sa vracala začula som hluk a uvidela som, ako na Dária útočí vlkolak. Bol zranený a umieral, vlastne som mu zachránila život. A on teraz pre zmenu okolo mňa behá ako cvičený pes...

,,Hej, hej, hej! Nech to! Už aj mi to daj!" začala som sa s ním naťahovať o knihu, ktorú mi chcel vziať.

,,No tak nečerti sa! Tu ju máš." hodil po mňe knihu.

,,Ako dobre by sa mi žilo keby si sa tu neobšmietal a neliezol mi na nervy!" sarkasticky som zasyčala. Niekedy vie byť fakt otravný.

,,Počkaj to mal byť vtip? V tom prípade..." začal naoko urazene.

,,V tom prípade nič!" rýchlo sommu zacpala ústa.

,,No dobre už budem dobrý!"

,,Čím to je že ti neverím." zasmiala som sa.

,,Dobre, koniec srandy! Čo máš teraz?" smial sa spolu so mnou.

,,Dejiny a poslednú hodinu boj!" povedala som nadšene (nadšená z boja nie z dejín).

,,Čo máš s tím bojom? Ešte ti nedošlo že v boji sú najlepší muži?"

,,A úplne najlepší si určite ti?" zasmiala som sa znovu.

,,Nerieš to porozprávame sa neskôr teraz ma potrebuje Mia."

,,Ale veď nič nehovorila!" no len čo to povedal, sa Mia objavila za rohom a zbesilo na mňa mávala. Nevie to vysvetliť, ale niekedy jednoducho presne viem, keď niekto niečo potrebuje. Markus si myslí že by to mohla byť moja schopnosť i keď o tom obaja dosť pochybujeme. Pozrela som sa naňho pohľadom typu ,Nehovorila som to?´ a rozbehla som sa Mii naproti.

,,Evelyn!" ozval sa veselý hlas mojej najlepšej kamakátky. Mnohý hovoria že sme, ako dvojčatá.

,,Ahoj Mia! Čo potrebuješ?" spýtala som sa rovno.

,,Potrebovala by som, aby si za mňa vzala triedu nových ,deciek´. Potrebujem si niečo súrne vybaviť a nejako nestíham." povedal s ospravedlňujúcim sa výrazom na tvári.

,,Ale ja mám Dejiny s Oktulovičovou. Vďaka učebňa č. 167" odpovedala som smutne.

,,Neboj to vybavím." mrkla na mňa a zmizla. Krútiac hlavou som sa vybrala do jej triedy. Má sa keď má polovicu učiteľov v rodine.