Schody do... NEBA (seba) 4. kapitola

Chcem sa poďakovať ako vždy za krásne komentáre:) ... viem že poslednou dobou vás celkom dosť zanedbávam, ale stužková sa blíži... a náš kolektív... škoda slov... Takže vaše komentáre ma vždy strašne moc potešia:)

Prajem vám príjemné čítanie a ešte raz ďakujem:)

4. Boh stvoril Adama a Evu, aby im obom nebolo smutno... ale prečo nestvoril niekoho pre neho a aj pre mňa? Keď vedel, že mi navždy ostaneme sami... no spolu...

http://www.youtube.com/watch?v=qnOvGGGf6qA

Nadišla sobota a môj príchod do novej školy sa blížil. Timy ako inak ešte stále spal a tak som zišla dole do kuchyne urobiť niečo na raňajky. Bolo 9 hodín a ja som už bola prezlečená, upravená, najedená a i raňajky pre Tima boli urobené. A teraz čo mám robiť?

Mohla by si ísť za Leom, ten by určite uvítal tvoju návštevu...
To už sa radšej pôjdem porozprávať s upírmi...
Inak, už sa dlho neukázali...
Možno ma cítia na 50 km ďaleko... tak sa neopovážia prísť...
No to určite... skôr by ich to lákalo.

Vyšla som hore do izby, posadila som sa potichu na posteľ a so zásuvky vytiahla hraciu skrinku. Moja jediná spomienka na rodičov. Na vrchu skrinky boli dve fotografie mojich rodičov. Keď ešte žili, povedali mi, že túto skrinku dostali od ockovej mamky. A keď ju dávali mne, nalepili tam svoje fotografie, že nech nikdy na nich nezabudnem... ako keby to bolo možné...

Palcom som pohladila povrch hracej skrinky.

Na drevenej lavičke pred domom sedelo malé čiernovlasé dievčatko s krásnou hnedovlasou ženou. Dievčatko hľadelo nadšene na oblohu a sem tam sa pousmialo.

„ Mami, to sú horiace vtáky? Nezahasíme ich?“

Ukazovalo na oblohu kde práve letela červená helikoptéra. Žena sa len pousmiala a malému dievčatku zašeptala.

„ Nie zlatíčko, to nie je vták, ale stroj, stroj z plechu a kovov a nehorí, to je len červená farba, zlatko“

Pobavene preniesla a dievčatko sa tiež zasmialo.

„ Ach mami, ja som taká hlúpa, prečo nie som ako ty... aj ja chcem všetko vedieť“

„ Neboj sa anjelik, i ty, keď vyrastieš budeš toľko vedieť ako ja, dokonca myslím si že viac, Jezebel, máš na viac, verím tomu, že si výnimočná a keď vyrastieš, budeš jedna z najsilnejších, verím tomu“

Z premýšľania ma prebrali až teplé ruky, ktoré ma objali okolo pásu a pritiahli na teplé telo. Tiež som objala Tima a tvár som mu schovala do hrude. Bolo to niečo krásne mať konečne niekoho, kto pri vás stojí a nebyť sám, proti všetkým, proti všetkému. Timy ma poriadne objal a ja som bola asi šťastná? Neviem, bolo to také čudné, už dávno som nič podobné necítila... Pomaly som sa Timovi vymotala z náručia.

„ Dobré ráno“

Šepla som a Timy mi predviedol americký úsmev. Pomohla som mu z postele. Všimla som si, že už mu veci nerobia také problémy ako prvý krát. Podala som mu oblečenie, počkala kým si oblečie nohavice a potom som mu pomohla aj s košeľou. Posadila som ho na vozíček, poumývala, učesala a preniesla dole. Timy si veľmi raňajky pochvaľoval, ani si nechcem predstaviť, ako to do teraz mohol vydržať sám.

Timymu som v izbe pustila Madagaskar a ja som si išla vybavovať svoje veci. Najprv som celý dom poupratovala, poumývala. Musela som zájsť do obchodu, potrebovali sme zase nejaké potraviny... veď Timmy je nejaký chlap! Timymu som to oznámila, len sa pousmial a naznačil mi, že chápe.

Obliekla som sa do užších riflí a voľného mužského trička, na nohy conversky a ešte čiernu bundu. Nasadla som do môjho autíčka a už sa aj hnala ulicami. Obchodné centrum bolo na námestí, takže moja neviditeľnosť asi v tejto chvíli skončila. Vyšla som, zamkla auto a rázovala si to do obchodu. Pravdaže moja osoba upútala mužské oči a mňa div nepretrhlo, keď ich pár obdivne hvízdlo.

Rýchlo som radšej zapadla do obchodu. Vydýchla som si, keď som videla, že je skoro prázdny. Vzala som košík a prechádzala niekoľko regálov. Práve som vyberala čokoládu, ktorú by som kúpila Timovi, keď ma niečo štiplo na zadku. Rýchlo som sa vzpriamila, otočila a nasrane sa dívala do očí vysokému, nafúkanému blondýnovi.

Asi mu bude treba trošku pristrihnúť krídelká.
Ale tentoraz žiadne hryzenie...
Ale všetko ostatné, sa smie.

Tvrdo som ho prirazila o regál.

„ Ešte raz sa ma dotkneš, ver tomu že tvoje gule to nevydržia“

Zavrčala som a zhodila ho na zem. Chalan zaúpel a nenávistne ma prepaľoval očami.Otočila som sa a s hlavou zapichnutou do zeme kráčala preč z regálu. Ale do niekoho som narazila, zase som naštvane zdvihla hlavu a v nemom úžase ostala stáť ako soľný stĺp. Stál tam ten červenovlasý vysoký chalan zo soboty a s miernym úsmevom sa mi díval do očí.

„ Ahoj Severin“

Predniesol mierne podfarbeným hlasom.

„ Ehm, ahoj“

Zobudila som sa a zase sa tvárila naštvane. Zase sa pousmial a nespúšťal pohľad z mojich očí.

„ Zase naštvaná?“

„ Za to môže on“

Pousmiala som sa pokryvene a ukázala na chalana, ktorý sa podopieral o regál a díval sa mi naštvane do tváre, len som mu zakývala a pridala najväčší úsmev aký som dokázala.

„ Mám pocit, že ten už teda nebude otravovať“

Predniesol pobavene a svoj pohľad presunul na kasu.

„ Ehm, si žena, nie? Tak by si mala vedieť čo sa musí kúpiť, keď sa robia rezne... inak ma zabijú“

Stočil znovu pohľad na mňa. Len som sa pokryvene usmiala a šla do jedného regálu. Všetko potrebné som mu poukazovala, bral toho ako pre 30tich... možno aj viac. Keď už bolo všetko usmial sa a jednoduchým „ ďakujem, vidíme sa zajtra“ sa rozlúčil a šiel to všetko zaplatiť. Ja som bola ešte vziať niečo na pitie a pravdaže mne samej krabicu piva a Timmymu krabicu mlieka, všimla som si, že ho má moc rád.

Ani nie po dvoch hodinách som prišla domov. Timmy zase spal, čo bolo už vážne zvláštne. Tak som pripravila zatiaľ kurča s ryžou a zeleninovou oblohou, Timmymu bolo treba vitamíny. Ďalšiu hodinu mi teda zabral obed. Šla som zobudiť Timmyho, spal naozaj tuho, až som chvíľami rozmýšľala nad studenou sprchou. Ale nakoniec sa jeho krásne veľké oči otvorili a usmievali sa na mňa.

http://hororovyzivot.webgarden.cz/image/15293621

Nakŕmila som ho a Timmy vyzeral zase šťastný, milovala som jeho úsmev, vlastne všetko na ňom. Absolútne mi nevadilo, že je postihnutý, je to jednoducho anjel na zemi. Potom som ho umyla a sama sa najedla. Boli už štyri hodiny... a to znamenalo ísť sa von prejsť. Dúfala som, že tentoraz nestretneme našich „známych“ s ktorými zajtra budem musieť prežiť školu.

Zase sme s Tymmim stáli uprostred lesa. Nasávala som vzduch a necítila ich. Kývla som na Timma a už aj pri mne stál ako vlk, ja som sa tiež premenila, skryla som naše veci a vydala sa do lesa. Timmy bežal hneď za mnou a ako vždy si to moc užíval. Len som sa smiala na veciach ktoré vyvádzal, vyskakoval, preskakoval, dokonca sa kotúľal, bol skutočne šťastný a ja s ním.

Asi po dvoch hodinách sme zastavili. Timmy sa na mňa pozeral a priam sa usmieval. Sadol si a ďalej sa díval. Podišla som ku nemu, kľakla si a pevne ho objala okolo krku. Milujem ho tak moc... nikdy som ani len nedúfala, že budem mať nejakú osobu, ktorá bude taká skvelá ako Timmy a to si ma získal za tak krátku dobu. Ľahol si na zem a ja som sa ku jeho bohatému kožuchu pritúlila.

Bodaj by sme mohli byť takto navždy, nikdy by ma čas s ním neprestal baviť. Boli sme na tom tak isto, ani on, ani ja, nikdy nebudeme mať človeka, ktorý by nás podržal, svoju lásku a za to som bola vďačná Timmymu, on je v tejto chvíli moja láska. Človek, ktorý by mi nikdy neublížil...

Timmy mi oblízol ruku a zadíval sa mi do očí. Všetko čo som cítila, som videla tiež v jeho očiach. Boli sme skutočne ako jeden. A chcem aby to aj tak ostalo. Ležali sme tam možno hodinu, možno dlhšie. Nakoniec som sa postavila, Timmy tiež. Prebehli sme ku vozíčku a veciam. Pomohla som Timmymu sa obliecť, posadila ho na vozík a už sme aj šli domov.

Bol to krásny deň prežitý s Timmym, ale mala som strach.... strach z nadchádzajúceho dňa. Strach nechať doma samého Timmyho, stretnúť sa s tými vlkmi, s novými spolužiakmi a so všetkým, čo ak sa niečo stane, čo ak sa prezradím, čo ak už o mne vedia? Večer som líhala do postele a teplej náruče môjho Timmyho, otázky ma zožierali, ale dúfala som v šťastný začiatok nového života s Timmym...