Schody do ... NEBA (seba) 3. kapitola

Tak... mám tu dilemma:D... neviem či mám pokračovať... boli nejaké odozvy, za ktoré pravdaže strašne moc ďakujem:) ale ja som dúfala, že táto poviedka vás najviac zaujme... možno je to aj tým, že začala škola, a tam je veľa práce... neviem.. ale všimla som si, že celkovo web upadá... a je mi to ľúto, lebo podľa mňa je to super stránka, s naozaj skvelými poviedkami:)
Len chcem vedieť, či má cenu ďalej písať tento nápad (poviedku), ak nie... ja dám iný nápad, ktorý sa vám bude možno viac páčiť... je to len na vás...
A opäť som sa prekonala so stranami:D tak príjemné čítanie a aj kritiku prijímam... ROSE

3. Neberiem ťa ako hlupáka, ale ako brata a navždy ťa budem ochraňovať...

http://www.youtube.com/watch?v=aNRCpUDjG_Y

Chlapca som položila okamžite do vane, povyzliekala som sa, predsa som nechcela mať mokré oblečenie. V spodnom prádle som vzala do ruky sprchu a začala sprchovať ten zázrak vo vani. Vyzeralo to dokonca, že mu to bolo príjemné. Opatrne som prechádzala po jeho svaloch, po hrudi, stehnách, nohách. Bol naozaj poriadne špinavý, ale našťastie väčšina zišla.

Bol podarený, celú dobu si zakrýval rozkrok a červenal sa. Pomohla som mu vyjsť, poriadne ho zabalila do uteráku a potom i do županu. Podopierala som ho, a tak sme sa vytackali do izby. Položila som ho na posteľ, poriadne prikryla a so zašeptaným.

„ Hneď som späť“

Som odišla do kúpeľne. Rýchlo som sa zmyla osušila, navliekla na seba župan a vyšla do izby. Ten pohľad bol nádherný. Vyzeral ako malé bezbranné dieťatko. Tvár blízko pri kolenách, nohy natlačené na bruchu a ruky pod hlavou. Úplne celý v klbku. Spal naozaj tvrdo, keďže ho nezobudilo ani to, keď som narazila o roh postele. Chvíľu som si ponadávala a potom sa zase ukľudnila.

Som zvedavá čo chceš teraz robiť? Na krku postihnutého, ako keby ti nestačilo, že ty sa často správaš ako postihnutá.
Ja to zvládnem, som silná.
Zase utečieš? Jeho samého nemôžeš nechať... zabijú ho.. prinajlepšom.
Jeho beriem zo sebou kamkoľvek, bude to môj veľký brat.
Aha... veľký brat, ten ťa určite uchráni pred Luciánom.
Mňa teda netreba ochraňovať, skôr ja budem jeho.
Tak to chcem teda vidieť.
Si to najprotivnejšie na svete.

Opatrne som si ľahla na posteľ. Nedalo sa mi spať, premýšľala som nad všetkým, ale keď som si spomenula na Deriela, revajúceho na celé parkovisko. Ja nemám ucho, nepočujem! Skoro som sa zadusila smiechom, vidno, že taký idioti majú nasraté v hlavách. Spomenula som si aj na vlka, ktorého ochraňovali vlkodlaci, zaujímalo by ma, čo je ten vlk zač, keď ho tak ochraňovali.

Zrazu sa okolo mňa ovinuli teplé ruky, trochu ma to vyľakalo. Ten chlapec sa usmieval a objímal ma. Tak toto už je naozaj zvláštne, v spánku objímať ľudí. Pohladila som ho po hustých čiernych vlasoch. Hlavu si posunul na moje brucho a spokojne pochrapkával. Aspoň niekto je spokojný. Posledný krát som ho pohladila a tiež sa oddala spánku.

Ráno ma zase zobúdzalo to otravné slnko.

Sa čuduješ ty blbá, keď si zabudla včera zastrieť.
Ale načo vlastne svieti, keď ľudia na teplo už majú radiátory, a mne zima nebýva.
Aby bolo svetlo?
Aby sa mohli opalovať?
Aby mohli študenti odrážať svetlo od zrkadielka na tabuľu, aby ho profka naháňala?

Tak takto znejú moje naozaj „ inteligentné“ myšlienky z rána. Chlapec stále ležal ešte na mojom bruchu, spokojne pochrapkával, ako keby niečo mrmlal a sem tam sa pohol.

Nehovor mu chlapec.. veď je vlk!
Ty si sprostá! Veď mu radšej vymysli meno.
Sa ti povie, a aké?
Arpád, Servác, Bonifác, Cyril a Metod, Jeremiah, Jezuiáš, Judáš....
O druhého Mojžiša, fakt nestojím, vymysli prosím niečo normálne, aspoň raz...
Timothy! Timy... Tim?
Šikulka.

Tim sa začal pomaly zobúdzať. Keď zbadal moje telo pod jeho, ihneď sčervenel a zviechal sa zo mňa dolu. Zastavila som ho, pozrel sa na mňa a keď som sa pousmiala, usmial sa i on.

„ Ja... chcela by som vedieť, či vieš ako sa voláš?“

Len zakrútil hlavou.

„ Rozmýšľala som, a ver tomu, že pri mne je to nenormálny výkon, niečo vymyslieť a domyslela som až meno Timothy, Timy... teda, ak ti to nebude vadiť.“

Chlapec, teda Timy iba pokýval hlavou a zase sa krásne usmieval. Nechala som Timyho, si ešte chvíľu oddýchnuť. Poobliekala som sa, upravila a už aj u dverí zvonila služba. Podali mi oblečenie a raňajky.

„ Ďakujem“

Povedala som a mladému chlapcovi zo včerajška podala dosť veľkú sumu peňazí.

„ Ale slečna to je priveľa“

Bolo vidno, že je čestný, a to ma potešilo.

„ Každému toľko, koľko si zaslúži, nesťažuj si a ber, kým dávajú“

„ Ďakujem slečna, ste moc dobrý človek, dúfam, že vás bude sprevádzať šťastie.“

S týmito slovami zavrel dvere.

V to dúfam aj ja.

Pomyslela som si a podišla ku Timovy. Sedel a opieral sa mužnými rukami o kraj postele. Podala som mu nohavice.

„ Zvládneš to sám?“

Znovu prikývol a mierne sčervenel. Pousmiala som sa otočila a čakala. Po asi 3 minútach som sa obrátila. Už mal oblečené elegantné čierne nohavice. Potom som podišla ku nemu. Opatrne som mu obliekla najprv biele tielko, potom čiernu košeľu. Na nohy ponožky a elegantné topánky. Ten chlapec naozaj myslel na všetko. Toto dielo doladila čierna kravata. Vyzeral skutočne dobre.

Vzala som ho okolo pásu, zišla dole do vestibulu, posledný krát zamávala chlapcovi za pultom a nasadla spoločne s Timom na motorku. Vedela som presne môj cieľ. Potrebovala som auto, poriadne auto, kam by sa dobre šlo i Timovy. Nakoniec z toho vznikla čierna Kia Subaru, milujem také veľké autíčka. Potom nám bolo treba vozík. Kúpila som Timymu na diaľkové ovládanie, ale i priamo na vozíku, pre všetky prípady. Bol celkom dosť výkonný a predajca mi ho vychvaľoval, vlastne kto by nechválil výrobok, čo má predať?

Ďalej sme museli ísť na úrad, urobiť si nový občiansky a všetky ostatné doklady. Stačila jedna lož o krádeži a trošku pritlačiť a hneď celý úrad pre nás vyrábal doklady, aby sme ich už mali dnes a čo najskôr. Zatiaľ čo sa vyrábali doklady, išlo sa nakupovať nejaké oblečenie. Veľkosť Timyho oblečenia, nebolo ťažké odhadnúť, pretože to čo mal na sebe, mu až nehorázne padlo. Takže podľa toho som aj vyberala... a ak nie... tak to dáme na charitu.

O peniaze nebola núdza, išla som tipovať, podala som falošný tip, ale vďaka môjmu pritlačeniu, mi to všetci žrali. Takže peňazí a peňazí. Pár tisíc som rozdala medzi bezdomovcov, ktorých som stretla po ceste. Keď sme oblečenie nakúpili, i ja som si niečo málo kúpila, tak sme šli späť po doklady, ktoré boli bravúrne hotové.

Vieš o tom, že by si mohla ovládnuť celý svet?
A hovoriť si Pritlačovačka no nie?
No i lepšia prezývka by sa našla, je to ako tlačenka...
Nepleťme jedlo s vážnymi vecami.
To ako sa budeš volať, keď budeš super zloduch, je dôležité?
Ach....

Išli sme teda aj s papiermi si kúpiť dom. Brala som prvý, ktorý sa mi aspoň trochu páčil. Ak sa nebude páčiť Timymu, vždy sa môžeme ešte presťahovať... Na ďalší deň som ku nám objednala chlapcov, ktorý spravia prenášač cez schodisko na vozík, a taktiež druhú toaletu pre postihnutých ľudí. Timy nebol až tak moc postihnutý telesne, vlastne bolo to, ako keby je to môj 6 ročný brat.

Myslím si, že keď sa o neho budem viac starať, zlepší sa.
O áno, a ty nie si náhodou pani všemohúca?
Čo spasí celý svet?
Alebo aspoň život jedného chlapca....

Vlastne dom nebol vôbec vybavený, len základ Wc, sprcha, kuchynská linka, a podobne. Našťastie posteľ tu bola, dokonca dve. Jedna v detskej izbe a manželská v rodičovskej, už viem kde s Timym budeme spať. Šli sme teda s Timym na nákupy, Timy zaspal pokiaľ sme chodili po obchodoch, takže som ho tlačila na vozíku pred sebou. Tí ľudia sú prestrašní, každý na nás civel ako debil, myslela som, že im dám skupinovú facku.

http://www.youtube.com/watch?v=vkUV7yGIKy0

Pár vecí som povyberala, vzala ich do auta, no nakoniec som si musela dokúpiť aj príves, nemala som kde dať sporák, chladničku, skrine, skrinky a plazmu, vlastne dve, jedna pôjde Timymu do izby. Keď sme vychádzali z predposledného obchodu, Timy sa zobudil. Šli sme ešte do potravín, Timy mi ukazoval veci, čo má rád a ja som ich hádzala do košíku, bolo toho neskutočne veľa, ale on si zaslúžil ešte viac.

Pred večerom sme prišli domov. Náš dom nebol moc na očiach a to mňa tešilo, nechcela som, aby ma niekto vidí, ako plazmu, alebo veľkú skriňu sama nesiem do domu. Boli sme skôr v takej kotline, sem tam nejaký domček, ale dostatočne ďaleko od nás. Takže ohľadom bývania a sťahovania, skutočne nebol problém. Zvládli sme to asi tak za hodinu, aj to len preto, lebo sa to občas Timovi nepáčilo.

Pred spánkom som Tima poriadne osprchovala, potom aj seba. Keď som vošla do izby, Tim už pokojne spal, rozhodla som sa, že zajtra sa pôjdeme spoločne prebehnúť von, takto nejako na večer. Prezliekla som sa a spokojne si ľahla do postele, po chvíli som zaspala. Ráno bolo zase raz krásne, Tim ma objímal a ja som ho hladila vo vlasoch, on bol jediný muž, teda okrem môjho otca, ktorý v živote pre mňa niečo znamenal.

Rozhodla som sa, že od budúceho pondelku nastúpim na školu, nebude to tak moc podozrivé. Ale čo s Timym, vlastne dúfam, že sa zaobíde tú chvíľu bezo mňa, keď prežil už do teraz. Tim si potrpí na spánok, a keď ešte ku tomu pridáme nočné prechádzky vo vetre, tak si myslím že bude spať do obeda. Takže kým prídem, bude sám maximálne 2 hodiny. Nachystám mu jedlo, nejakú prácu, napr. pozeranie DVD a bude to hádam všetko ok.

Pousmiala som sa na strop a radostne vstávala. Našťastie Tima som nezobudila, dnes by som chcela s ním pocvičiť, precvičiť jeho stuhnuté ľudské svaly. Možno ho skúsim naučiť aj rozprávať, alebo aspoň nejaké posunky. Naša spálňa sa nachádzala hore, preto som prebehla schody a namierila si to priamo do kuchyne. Urobila som obložené chlebíčky, hádam budú Timymu chutiť.

Odniesla som ich naspäť hore aj s kakaom. Zatiaľ som šla do kúpeľne, trochu sa skultúrniť.

Tak na toto ti nepomôže ani depilácia.
Ja za to nemôžem, aké mám vlasy.
To sú vlasy? Vyzerá to skôr ako chlpy z hlavy!
Nemôžem za to!!!

To... čo som mala na hlave sa mi nakoniec podarilo rozčesať. Vždy som obdivovala svoje oči, občas boli čierne ako noc, tá najtemnejšia a najstrašnejšia noc a niekedy až modré, ako kľudné večerné jazierko. Môj nos vlastne vždy zanikal, taktiež uši nepobrali moc veľkosti, a ani ústa... i keď...totižto, keď moje ústa spustili, mali by ste pocit, že sa idú pretrhnúť nadávkami a inými sprostými rečami... celá ja...

„Upravená“ som vošla do izby, Tim ešte stále spokojne pochrupkával a objímal vankúš. Pousmiala som sa a prezliekla sa do teplákov. Dnes budem ešte musieť zavolať riaditeľovi školy, aby ma prijal. Tim sa zobudil a vyplašene sa díval na vankúš ktorý zvieral v rukách.

„ Kľud“

Usmiala som sa na neho a on ihneď ku mne načahoval ruky ako malé bábätko. Pristála som mu do náručia a on ma dlho objímal. Potom som mu pomohla najesť sa, upraviť sa, umyť sa a hlavne prezliecť sa. Timovi som pustila Shreka, s tým 6 ročným bratom som asi mala pravdu, úplne túto rozprávku žral, a ten jeho smiech... nedalo sa nesmiať s ním. Chlapci od stavieb mali prísť o druhej poobede, takže mi ešte ostávala hodina. Zavolala som teda na informácie a vypýtala si číslo na riaditeľa Shellbroockej strednej školy.

Keďže je to malé mestečko, boli tu iba štyri stredné školy. Vybrala som si umelecko – telovýchovnú. Aspoň niečo čo ma trochu baví. Vážený pán riaditeľ Jeferson, našťastie nebol také slizké prasa ako Steward a tak som sa s ním celkom v pohode dohodla. Dnes bol piatok, a v pondelok už nastupujem do školy. Som skutočne zvedavá ako dlho tam vydržím...

Šla som skontrolovať Timmyho, keď som vošla do izby práve sa smial na oslovi, ktorý sa Shreka už asi po stý krát pýtal „ Už sme tam?“ . Len som sa pousmiala, zavrela dvere a šla dole urobiť obed. Zvolila som niečo ľahšie, urobila som kuracie prsia na čínsky spôsob, ku tomu ryžu a zeleninovú oblohu. Vďaka mojej „ danosti“, som bola hotová do pol hodiny. Ešte som nachystala pár obložených chlebíčkov a nejaké občerstvenie pre chlapcov od stavby.

Ani nie o 10 minút na to už zvonil zvonček. Boli to šiesti statný muži, tak od 24 rokov po 35. V čele stál vysoký, asi stavby majster, ktorý sa na mňa prívetivo usmieval. Bolo ich tak veľa, lebo som chcela, aby to už bolo hotové ešte dnes, veď museli namontovať WC, vaňu a ešte ten premiestňovač na schody. Všetko som im poukazovala, ako si to asi predstavujem. Prvým začali WC, potom urobia vaňu a schody.

Vzala som obed a šla s ním do našej izby. Shrek sa práve rútil ku koncu, takže som len 10 minút počkala a zrazu mi už Timmy venoval pozornosť. Posadila som sa na posteľ, položila na periny tácku a pomohla Timmymu sa poriadne posadiť. Potom som mu na lyžicu nabrala trochu mäsa so šťavou a ryže. Vložila som toto sústo Timmymu do pusy, keď prehltol, krásne sa usmial a pýtal si ešte. Podľa toho som zistila, že mu to asi chutí. A tak som ďalej Timmyho kŕmila.

Po chvíli niekto zaklopal na dvere a ja som mu poručila aby vošiel.

„ Prepáčte slečna, že ruším....“

V tom sa zasekol a vyjavene hľadel na mňa a Timmyho, ktorého som práve kŕmila.

„ Ja... prepáčte, ale WC už je hotové, tak ak chcete, poďte sa na to pozrieť, či to môže byť“

Odpovedal zarazene po chvíli.

„ Pravdaže, už aj som tam“

Položila som tácku s jedlom pomimo a Timmymu zapla Dobu ľadovú, aby sa nenudil. Obhliadla som WC a musela som uznať, že za tú krátku chvíľu, toho stihli skutočne bravúrne veľa. Takto ma ešte pár krát zavolali, a ja som konečne Timmyho za hodinu nakŕmila. Chlapci boli u nás približne do 6stej a všetko skvelo stihli. Dokonca si pochvaľovali moje pohostenie, na čom som sa smiala a potom odišli.

Vysvetlila som Timmymu, ako má používať WC a ten premiestňovač na schodoch. Do vane, ho budem i tak musieť sama vložiť, takže tam mu budem tiež pomáhať. Na dnes som ešte Timmymu sľúbila večernú prechádzku v trochu inej podobe. Do batohu som nabalila Timmymu druhé oblečenie, pretože som vedela že toto čo má na seba, to určite neprežije.

Vyšli sme pred dom a ďalej som tlačila Timmyho smerom ku lesu. Čuchom som kontrolovala, či nie je nejaký človek na blízku.

Myslíš, že by nejaký človek o takejto hodine chodil do lesa?
Existujú extrémisti... ja by som to neriskovala...
Ale keďže ja, nie som človek, to risknem...

Asi po 10tich minútach chôdze v lese som sa zastavila. Vzala som Timmyho z vozíku a posadila na zem. Rýchlo som sa premenila a usmiala sa na Timmyho, ten sa tiež usmial a ja som mu nič nemusela hovoriť a on vedel, čo má spraviť. A o pár minút už predo mnou stál veľký čierny huňatý vlk. Vozík s vecami som zastavila pri strome. A už aj sme sa spoločne rozbehli.

http://www.youtube.com/watch?v=m_-Gld700LE

Timmy išiel popredu a ja som len dohliadala na to, aby sa nič zlé nestalo. Pár krát preskočil strom, niekedy si pozastavil, zavetril a šiel ďalej... a tak to šlo asi dve hodiny. Niekedy som ho pohladila po srsti a raz sme si dali aj pauzu. Potom sme sa rozbehli späť ku našim veciam. Timmy sa premenil, pomohla som mu obliecť sa a ja som sa tiež premenila. Pomaly som tlačila Timmyho von z lesa, bolo už skoro 10 hodín.

A potom som započula zaskučanie, bolo to niečo ako srna, alebo jeleň.

„ Timmy, počkaj tu, ani sa nepohni, ja som hneď naspäť“

Zašeptala som Timmymu do ucha, rýchlo sa premenila a rozbehla smerom, odkiaľ som počula to zaskučanie. Po chvíli som zacítila aj krv. Zrýchlila som a pred sebou uvidela bledú tvár, ktorá bola prisatá ku tepne toho nevinného zvieraťa. Bolo viac než jasné, že to zviera už nezachránim, a že to, čo ho vysalo bol upír... ale teraz som si netrúfala povedať, čo je zač. Chcela som mu dať aspoň malú príučku... lebo mi bolo srny ľúto.

Od severnej strany som zacítila vlkodlakov, a nie jedného... a Timm, tam bol sám. Nezaváhala som a rozbehla sa späť, ak Timmymu ublížia, ja ich zabijem! Rýchlo som prebehla až pri lúku, kde som nechala Timmyho. Uvidela som ho asi 200 metrov odo mňa. Okolo neho stáli nejaký vysoký muži... či chlapci a to najskôr oni boli tí vlci, ktorých som cítila. Takže aby som sa neprezradila, zahrala som si na človeka.

Rýchlo som sa premenila a už aj sa hnala za nimi.

„ Timmy! Timmy!“

Začala som kričať, keď som už bola pár metrov pred nimi. Rýchlo som vstúpila do hlúčika, ktorí sa tam vytvoril, postavila som sa pred Timmyho, obranne rozprestrela ruky a zavrčala na prítomných.

„ Nechajte môjho brata na pokoji!“

Všetci sa na mňa prekvapene dívali. Rýchlo som sa otočila na Timmyho, ktorý bol celý vystrašený. Kľakla som si pred neho a pohladila ho po tvári.

„ Kľud zlatko, už som tu, pôjdeme domov, nič ti neurobili?“

Spytovala som sa a Timmy len šokovane krútil hlavou. Chudák Timmy...

„ Vy hlupáci! Pozrite sa, čo ste urobili“

Zvrešťala som znovu na nich a potom sa otočila na Timmyho. Stáli tam šiesti chlapi. Z hlúčiku vyšiel jeden najvyšší, oproti mne bol až primoc vysoký a ja som si ho nasrato prezerala.

„ Prepáč, to sme nechceli... my sme mu chceli pomôcť sa dostať späť domov“

Povedal nezaujato a upieral zrak, kdesi za mňa.

„ No dobre.. on už má „odvoz“, môžete ísť“

Z toho hlúčiku vyšiel ďalší, bol menší, ale i tak na mňa dosť vysoký. Krátke čierne vlasy a šibalský úsmev.

http://hororovyzivot.webgarden.cz/image/15294935

„ Ahoj, ja som Leo, keď už sme tu, nechceš odprevadiť domov, vieš, aby sa vám niečo náhodou nestalo“

Bol moc milý, taký šašo, ale milý.

„ No.. ďakujem... ale...“

„ Dobre môžeme ísť!“

Vypískol radostne a už aj sa hnal ku držiatkam Timmyho vozíku.

„ Leo!“

Ohriakol ho ten vysoký a Leo zvesil chvost.

„ Ehm... to je v poriadku“

Zašomrala som. Leo si priam radostne zvískol a zase sa hnal ku vozíku. Najviac ma zarazilo, že Timmy sa na Lea dokonca usmial. A ešte niečo tu bolo zaujímavé... Boli piati, ale ja som cítila iba štyroch. Cítila som vysokého chudého chlapa, ktorý mohol mať tak okolo 20 rokov, polodlhé vlasy, ktoré mu spadali do šedých očí, svalnatého, hnedého a hlavne vysokého a robustného muža, ktorý mohol mať niečo viac ako ten predtým, mal mierne kučeravé hnedé vlasy, ktoré mu tiež spadali do čela a hlboké hnedé oči.

http://hororovyzivot.webgarden.cz/image/15294942

http://hororovyzivot.webgarden.cz/image/15294940

Potom tu bol Leo, krpec oproti ostatným, ale oproti mne i tak stále obor a taktiež vysoký a robustný asi 24 ročný muž, s dlhými červenými vlasmi a čiernymi očami. A nakoniec ten, čo sa mi ospravedlňoval, tiež vysoký, na vlka až primoc bledý muž, tiež okolo 24 rokov, mal ryšavé vlasy, ktoré mu trčali do všetkých strán a medové oči... toho som necítila. Na pohľad by som povedala, že je upír, ale ani to z neho nesmrdelo... možno je unikát ako ja...

http://hororovyzivot.webgarden.cz/image/15294068

Leo odistil vozík a rozišiel sa s Timmym hlbšie do lesa. Ja som šla hneď za nimi a ostatný priamo za nami.

„ Ste tu noví?“

Pýtal sa Leo nadšene.

„ Včera sme sa práve nasťahovali.“

„ To je úžasné, konečne sa tu niečo deje... neznášam toto mesto, je tu stále nuda...“

Sťažoval si.

„ Ozaj, viem že som asi nezdvorilý, ale smiem vedieť tvoje meno?“

„ Ou, prepáč, zabudla som, Severin“

„ Pekné meno, tak Severin, ja som Leo, ale to už vieš, ten vysoký čiernovlasý a chudý chalan za nami je Steve, chodí so mnou do druháku, ten robustný a opálený je Jack, ten chodí do tretiaku, Lenny, to je ten s tým horiacim három, tiež chodí do tretiaku, a nakoniec Nathaniel, to je ten z nás najvyšší. Ešte študuješ?“

„ No... áno, práve som sa dnes zapísala sem na školu.“

„ Hej? To je skvelé! A kam?“

„ Na umelecko – telovýchovnú“

„ Tak to je super! Konečne niekto noví! A do ktorého ročníku nastupuješ?“

„ Do druhého“

„ To je úžasné, možno budeš v mojej triede, no nie je to skvelé?“

„ Ehm“

Pritakala som, no je vidno, že chlapci niečo taja, pretože ani jeden z nich okrem Lea nevyzerá na stredoškoláka. Ale vyzerajú celkom v poriadku... takže hádam nebudú problémy. Práve sme vychádzali z lesa.

„ Kadiaľ mám ísť teraz?“

Spytoval sa Leo.

„ Hneď tu dole, tento prvý dom“

„ To máte skvelé, všade pokoj, nikto vás tu neotravuje“

„ No hej, celkom hej“

Leo dotlačil, už našťastie usmievajúceho sa Timmyho ku domu. Všetci ostali stáť pred domom.

„ No... ďakujem vám... tak potom v pondelok, v škole“

„Ehm“

Pritakali všetci. Zrazu Leo ku mne priskočil a horlivo ma objal. No, to nemal robiť, ani nevedel ako, a ja som ho skopla na zem. Jeden z nich na mňa zavrčal, ale potom sa všetci znovu tvárili neutrálne.

„ Prepáč Leo, ja som sa zľakla“

Ospravedlňovala som sa horlivo a pomáhala mu sa postaviť.

„ To nič, to je v poriadku... to som ja celý“

Usmial sa na mňa.

„ Tak ahoj v pondelok, už sa teším!“

Vypískol nadšene. I ostatný nás pozdravili, našťastie len obyčajným „ Ahojte“. Spolu s Timmym som rýchlo zapadla do vnútra a ešte chvíľu to rozdýchavala. Bola som rada, že to dopadlo iba takto, mohlo to byť omnoho, omnoho horšie...