Nenávisť 2

kapitola 2

Ako všetci vedia ide o dva znepriatelené rody Montekov a Kapuletov.

Každý deň proti sebe bojujú a ich vzájomná nenávisť sa zvyšuje.

Na hlavnom námestí Verony proti sebe stoja oba rady a miestny starosta, ktorému tiež tieto večné bitky lezú krkom. Je už starý a jeho pupok taký ťažký, že už nemôže ďalej. Snaží sa upokojiť matky rodov, ich synov a dcéry. Nikto nechce počúvať a on už začína byť aj poriadne hladný, tak mu nezostáva na výber.

 

,,Obyvatelia Verony! Upozorňujem vás, nie - prikazujem vám, zastavi tieto hádky, ktoré ma už otravujú a vás pomaly zabíjajú.             Jedine mier stojí za to, aby sa preňho bilo.                                         Vy, Montekovia a vy, Kapuletovia, ak ešte raz vyvoláte bitku v našich uliciach, zaplatíte svojimi životmi za to, že komplikujete ten môj! Hovorím vám to už naposledy, už viac nepočítajte so mnou ako          s podporou. Odteraz už vám viac nebudem pomáhať, nebudem riešiť vaše spory. Už mi ozaj leziete na nervy... Bože ľudia, to nemôžete vydržať bez tých hádok ani deň? A hlavne prečo vždy začnete, keď sa chystám večerať? Ak bože, prečo ja musím žiť s takými debilmi..."

 

starosta sa s hlasným zafučaním otočí a pomalým krokom sa odgúla domov.

 

Matky rodov sa na seba zo zamračením dívajú. Jedna chce už konečne kľud a druhej sa nenávisť páči.

Matka Kapuletová:
,,Bože, ty, ktorý všetko vidíš,
pozri na nás a vy sa pozrite na seba.
V našich domovoch prúdi je, čo má meno nenávisť,
ako had vo vašich dušiach, nenávisť,
ktorá vás súdi, ale aj odsúdi, nenávisť,
vidím ju horieť vo vašich očiach, nenávisť,
ktorá vás robí nešťastnými.
Nenávisť, nenávisť, to je odvaha, ktorá chýba zbabelcom,
nenávisť, sestra lásky, ktorá sa skrýva."
 
 
Matka Monteková
,,Ja sa vám priznám, cítim k vám len odpor.
Prečo sa musí v tomto meste toľko milovať?
Nenávisť, nenávisť, v mene otca, v mene syna.
Ja vás preklánam, za všetky tie nocí,
keď sme sa rozprávali, bez toho aby sme si rozumeli.
Na všetko sa tu zabúda, dokonca aj radosť, 
preto je to jediné čo nám tu zostáva nenávisť."
 

Všetci odchádzajú zúriví, nikto si nevšíma mladú El, ktorá nedokáže spustiť oči z krásneho Doriena, ktorý sa na ňu zasnene díva...

 

U Montekov zatiaľ hľadá matka svojho syna:
,,Dorien? Dorien!"
Keďže syn stále neprichádza nechá si zavolať jeho najlepšieho priateľa Williema. ,,Williem, tak čo bola ďalšia bitka vyhraná?" ,,Neviem pani, nebol som tam, nevidel som" ,,Ty hlupák, načo ťa tu asi trpím? Máš na tieto veci dávať pozor! Máš aspoň nejaké správy o mojom synovi?" ,,Áno, teda... hmm... no... možno?" ,,Williem! Pýtam sa ťa, či vieš kde je Dorien. Tak vieš, či nie?" ,,Teda, teda neviem, no... vedel som, kde bol včera, pretože som bol s ním... vedel som, kde bol pred dvoma hodinami, ptetože som s ním ešte bol... a teraz, netuším kde môže byť pretože..." ,,Pretože s ním niesi. Pochopila som ty degenerovaný hlupák. Prečo len si ťa môj syn vybral za priateľa?" ,,Ehm... najlepšieho priateľa, pani." ,,Nepoučuj ma a vypadni ho nájsť inak ťa vlastnoručne vykastrujem a ty už nebudeš už môcť behať za našimi slúžkami!" ,,Errr... už letím pani, vrátim sa s ním ako na koni... len minutku a budeme späť... len ma nekastrujte prosííím..."
,,Tak už bež!!"

Williem prechodil skoro celú veronu no Doriena nenašiel...
,,Pane bože, za čo ma tak trestáš? Prečo musím stále počúvať tu hlúpu ženskú?... Je stále len Williem urob toto, urob tamto... A čo ja viem kde je ten Dorien?... A vôbec... Prečo ho všetci stále hľadajú?... Stále ho len niekde hľadajú... Zasran jeden..."

 

Zatiaľ čo ho všetci hľadali... náš malý zasran Dorien si práve užíval divoký sex s krásnou Ell na jej balkóne v sýdle Kapuletov....