„Zaujímalo by ma, čo si o sebe vlastne myslíš.“
Podišiel ku mne, napriahol ruku, prstami mi jemne prešiel po čeľusti, ruku mi postupne zaboril do vlasov vzadu, na temene hlavy. Stisol. Do očí mi vbehli slzy bolesti, pritom som sa veľmi snažila neplakať, nedať najavo ako ma zraňuje a nielen fyzicky. Medzi našími očami čosi pulzovalo. Nebola to len nenávisť, určite to nebola láska, no bolo to takmer hmatateľné. Napriek tomu, že som chcela odtrhnúť svoj pohľad, narušiť to zvrátené a smrtiace puto, nedokázala som to.
V jeho očiach vyplávali na povrch len dva pocity, ktoré neskryl. Túžba po pomste a hnev. Zavrčal.
„Myslíš, že ti slzy pomôžu?“
Nebola som schopná dať mu odpoveď, napokon, asi ju ani nečakal. Vyžíval sa v tom, ako ma mučil a jedinou odpoveďou na jeho násilie boli len moje tiché slzy. Ak chcel počuť svoju obeť kričať, vybral nesprávnu. Rozbehol sa so mnou a vrazil ma do steny tak, že som jasne počula, ako stena pukla. Cítila som, ako slabnem. Pár krát som sa ešte pokúsila pohnúť sa, vyletieť, ale nedokázala som to. Nikdy sa to nikde nepísalo, nikdy som to nezažila, nikdy som o tom nepočula, napriek tomu sa to stalo. Bolelo to. Viac než čokoľvek na tomto svete, čo som cítila ja, čo som cítila z mojich obetí keď umierali, to bolelo.
Žiadna rana po meči alebo dýke toto nespôsobí. Vedomie, že niekto, kto vo mne vzbudil nové, nepoznané pocity, ma o chvíľu zabije... ma pomaly usmrcovalo a bezohľadu na to čo urobí, nič sa nezmení. Aj keby sa rozhodol nezabiť ma, ale viem, že to sa nestane.
Umriem... jeho rozhodnutie... jeho nenávisť.
Umriem jeho rukami.
Začal sa smiať, jednou rukou ma chytil za obe krídla a postavil ma na nohy. Nevedela som sa na nich udržať. Nebolo však treba. V druhej ruke mal nôž. Posledné, čo som videla bolo, že sa nožom zahnal ponad moju hlavu. Cítila som, ako jediným seknutím oddelil moje krídla od ich koreňov medzi lopatkami. Prešla mnou bolesť, stiekla chrbticou, nohami, stúpla do hlavy a ja som spadla na zem a ponorila sa do tmy.