Ospravedlňujem sa za formát, za grafické chyby v texte (jeden odsek je nevedno prečo napísaný tu, na keynete obrovským písmom aj keď vo worde normálnym, a podivne to skáče. A nepáči sa mi písmo prvého odseku, ale nejako som to odlíšiť musela, prepáčte) a dúfam, že napriek tomu sa Vám prvá kapitola bude páčiť :)
Nokturnáli.
Nočné bytosti, vyciciavajúce život z ľudí. Nesmrteľné. Nemôžu sa pohybovať na dennom svetle, útočia po západe slnka. Na prvý pohľad môžu vyzerať ako ľudia, no v okamihu sa menia na okrídlené nočné mory. Majú čierne krídla, veľké asi dva metre, široké pol metra jedno. Nemajú city, niečo ako náklonnosť poznajú len medzi sebou. Nie sú schopní reprodukcie. Pochádzajú (pravdepodobne, pozn. prek.) z Grécka, kde ich Hádes a Zeus vytvorili ako trest voči nevďačnému ľudskému rodu. Takmer v žiadnych bájach sa o nich nepíše, lebo ľudia nechceli veriť ich existencii, napriek varovaniam orákula (veštba, pozn. prek.) Aj keď nokturnáli žili, dnes v nich takmer nikto neverí. Anjeli smrti zabili mnoho ľudí, a my zaznamenávame jedinú a poslednú vzburu ľudu voči týmto tvorom, pri ktorej ľudia takmer všetkých nokturnálov vyhubili, napriek tomu, že sú nesmrteľní. Nie je jasné, ako to urobili. Našťastie nepoznáme ani jeden prípad prežitia, napriek tomu sa nedá jednoznačne poprieť, že niekde žije pár jedincov z ich druhu. Pre dobro a život však dúfame v opak.
Pozorujem západ slnka spoza obväzu na mojich očiach, ktorý ma má chrániť pred priamym pohľadom na slnečný jas. Prstami na rukách jemne prechádzam po okennej parapete, bruškami prstov cítim každý malý kamienok, chumáče prachu ktoré sa tam naskladali počas rokov, ako šiel čas.
Cítim, že slnko už za chvíľu zapadne, že nastane tma, že sa konečne zbavím mojich okov a obväzu na očiach, že vyletím zo svojho väzenia.
„Lena, poď sem.“
Počujem za sebou svoju sestru, zovriem ruky v päsť... zrak sa mi zahmlí...
Zobudila som sa z tranzu, v ktorom som vždy celé dni, až kým nezapadne slnko. Počas dňa najprv nevnímam vôbec nič, pokojne by som mohla byť v epicentre zemetrasení, nezobudila by som sa. Postupne však začínam vždy vnímať čoraz viac vecí, a ku sklonku dňa, keď zapadá slnko, už vidím cez obväzy okolie, dokonca sa dokážem aj pohybovať.
Vždy sa mi zahmlí na okamih zrak, keď zapadne slnko, a ja vtedy viem, že sa nemusím báť oslepenia slnečným svetlom.
Ako vždy, uvidela som moju sestru stojacu pár metrov odo mňa, ako v ruke zviera svoju pásku na oči. Pousmiala sa na mňa, a podišla ku mne.
„Tak čo?“ zasmiala sa zvonivým, detským hláskom. „Kto to bude dnes?“ spýtala sa hlasom, akoby jej dochádzal dych, napriek tomu pekným a vábivým.
Naoko som sa zachmúrila, akože sa ma pýta škaredé veci, potom som sa rozosmiala takmer škodoradostne aj ja.
„Neviem. Myslela som, žeby starosta?“
„Ale nevrav!“
„Periménete na pliróthei, tha sas deíxo,“ povedala som v starej gréčtine. „Vyčkať sa vyplatí, ukážem ti...“
Obe sme na seba chvíľu hľadeli bez slov, cítila som ako prach okolo nás ticho zapadáva do seba, počula, ako vonku šumia stromy. Chvíle hneď po precitnutí z denného tranzu sú vždy najpríjemnejšie, na rukách ešte nemáme nikoho krv, potom sa nás zmocní túžba, ktorú sme dostali do vienka. Zabíjať. A my s ňou nebojujeme, poddáme sa.
Ale je to naše poslanie, chodiť si pre ľudí, ktorí musia umrieť. Navyše nás to udržuje pri živote. Jemne pokývla hlavou, rozpustila si čierne vlasy, a oči jej potemneli. Keby som nebola jej sestra, bez ohľadu na to, že sme rovnakého druhu, bála by som sa jej. Takto vo mne len vzbudzuje rešpekt a trochu žiarlivosti, k čomu sa jej však nikdy nepriznám.
Má skutočne desivý vzhľad, takže jej obete sa jej boja väčšmi než mňa, a ona naberá viac energie. Je krásna, desivo krásna. Má belasé, takmer biele oči, ktoré dokážu človeka schladiť aj v najhorúcejšom lete. Čierne šaty, pri chodidlách trochu potrhané, jej obopínajú postavu, a odkrývajú chrbát, aby sa mohla voľne pohybovať. Mohla voľne lietať.
Noční anjeli, anjeli smrti, nokturnálky, vrahyne.
Tým sme.
Tak sme vznikli, narodili sa, boli sme stvorené... to nikto nevie. Písali o nás proroci, v Delfách pred nami všetkých varovali, nikto neveril. No sme tu. Oddávna.
Vyvrhnuté z podsvetia, vytvorené na skazu a smrť. Nemŕtve, neživé, s krídlami.
Odrazu si Zénias odfrkla, naznačujúc mi, že nemám spomínať, ale sústrediť sa na noc. Pozrela som na ňu, a všimla si, že už má krídla.
Obrátila sa a rýchlo sa rozbehla do južnej časti našej kobky, za Nikalosom. Ja som sa len pripravila na premenu.
Zavrela som oči, pevne, akoby som ich už nemala otvoriť. Zaťala som ruky v päsť, cítila, ako ma niečo tlačí do chrbta. Potom to zrazu ustalo, uvoľnila som sa, jemne otvorila oči, zasmiala sa smiechom, ako pred chvíľou ona a preletela k sestre.
Nikalos, Zénais, Orpheus a ja.
Jediní a poslední anjeli osudu. Kedysi nás bolo mnoho. Potom nás ľudia začali zabíjať, začali čeliť smrti vlastnej, namiesto seba jej dávali nás.
Je len veľkou náhodou, že sme so Zénais stretli Nikalosa a Orphea. Spolu sme sa dokázali ubrániť ľudskému zabíjaniu lepšie. Ukrývali sme sa, potom sme útočili, ale pridlho sme nedokázali zabíjať natoľko, ako bolo potrebné pre naše plné sily.
Nikalos a moja sestra sú prepojení. Odkedy sa prvý raz stretli, existujú len pre toho druhého. Z Orpheusa mám niekedy pocit, akoby k nám ani nepatril. Väčšinou je sám, s nami sa len ukrýva na jedinom bezpečnom mieste.
Síce po rokoch už o nás vie len jeden človek z milióna, napriek tomu však nechceme, aby sa obyvatelia dedinky Glasgott dozvedeli že tu niekto žije. Aj keby nevedeli kto...
„Zdáš sa mi byť mimo, Lena.“
Ozval sa odrazu Orpheus, výnimočne. Neviem prečo tak nad všetkým rozmýšľam. Akoby som bola precitlivelá, ale v mojom zuhoľnatenom srdci začínam cítiť, že sa čoskoro niečo stane.
„To nič, teším sa na lov, len... choďte, dobehnem vás.“
„Thánatos páne kalá,“ povie Nikalos. „Smrť chodí presne.“
Pokývla som hlavou, Zénais sa zatvárila zvláštne povýšene, a všetci odleteli so škrekotom preč cez prasklinu v strope.
Ja som chcela byť sama, ešte chvíľu, minútu, možno pár sekúnd. Rozhliadla som sa po mramorovej hrobke. Cez veľké okno na severnej strane presvitali biele mesačné lúče, ktoré sú len odrazom tých slnečných, takže mi neuškodia. Milujem svit mesiaca. Kamenná podlaha, ktorá kedysi bola jednou z krás tejto stavby, bola teraz na mnohých miestach popraskaná, špinavá, chladila moje bosé nohy. Strop s gotickými prvkami je tiež popraskaný, no nehrozí, žeby sa zrútil. Len dedinčania si to myslia, preto sem takmer nikdy nechodia, čo nočným tvorom vyhovuje. Nado mnou bol biely lomený oblúk, po stranách má precízne vytesané ruže z mramoru. Pokrútila som nad sebou hlavou. Netuším prečo som strávila toľko času prezeraním si nášho „sídla“ keď som tu každú noc.
Dnes sa cítim zvláštne, pomyslela som si. Akoby naozaj čosi malo nadísť.
„Si hlúpa,“ začula som svoj vlastný hlas, ktorý rezonoval v kobke, odrážal sa od kamenných stien a zeme, vytváral zvláštny efekt. Strhla som sa.
Posledný pohľad som obrátila k starému, fľakatému zrkadlu.
Hnedé vlasy, tmavé oči, oblá tvár. Čierne barokové šaty, ktoré mám ešte spred tristo rokov. Musela som si vystrihnúť otvory na krídla. Zaplavili ma nové, príjemné a zároveň desivé pocity. Cítila som hromadiacu sa frustráciu niekde pod pľúcami, videla moje oči rozpáliť sa do biela.
Zrkadlo praská, puká, pár úlomkov zvrchu dopadá na podlahu.
Počula som volanie svojho druhu, volanie noci...
Musím im odpovedať. Dnes v noci niekto umrie, a ja sa na to teším.
Vyšla som ľahkými krokmi bránou do mesačného svetla, zazrela úzky, dávno zarastený chodníček, vedúci do lesa. Všade bola tma, krásne sa na mňa usmievala a lákala ma, aby som sa do nej ponorila a celkom sa jej oddala. Chcela ma vtiahnuť do seba, do svojej hĺbky. Les mi šepkal, koľko života v ňom je, trochu sa vysmieval.
Ale túto noc mu nebudem odporovať v jeho presvedčení.
Počujem mnoho pulzujúcich sŕdc, prúdiacej krvi, šramot ľudských kostí.
Rozosmiala som sa a rozbehla som sa cez vysokú trávu smerom do dediny. Vyskočila som na veľký kameň, odrazila sa a vzlietla. Vášnivo som mávala krídlami, páči sa mi zvuk peria, ktoré sa o seba trie. Vždy keď krídla vyrazia k sebe, musela som bojovať s väčším tlakom. Keď krídla som krídla odtláčala od seba, prečesli vzduch. Milujem vlnu vzduchu, ktorá mi vmetie do tváre vôňu nočného vzduchu, v ktorom sa pohybujem.
Cítila som sa znovuzrodená, z hrdla sa mi vyderal šťastný smiech. V diaľke som videla Nikalosa, jeho čierne krídla sa leskli striebornými perami, ktorými je výnimočný. Zatočila som sa vo vzduchu, ruky mi vyleteli vysoko nad hlavu, a švihla som s nimi dolu. Krídla nasledovali ruky, vyvinula som väčšiu silu, aby som ich dohnala.
Začula som cvengotavé volanie Zénais, jej hlas sa vpíjal do vzduchu okolo nej, a prehnal sa nočnou oblohou až ku mne.
Uvidela som dedinu rozprestierajúcu sa pod nami. Zakrúžila som a začala sa pomaly vznášať čoraz nižšie.
„Rýchlo, sem, počujem volanie tmy,“ hlasno som zašepkala, aby ma počuli len oni. Orpheus letel stále ďalej tmou, dnes nebude zabíjať v našej dedine.
Pomaly som pristála na nočnej ulici, pred veľkou vežou s hodinami. Ukazovali pol jednej. Pousmiala som sa, a rozbehla sa hore ulicou, k domu starostu. Tento človek bude dnes moja obeť. A mňa to nemrzí. Ubližuje svojej rodine aj obyvateľom Glasgottu.
Pár švihov krídlami, a preniesla som sa cez vysokú železnú bránu. Starosta sa niečoho bojí.
Ale ale, čoho asi? Zlodejov, vrahov, smrti? Dobrí ľudia sa neboja. Nemajú sa čoho. Pomyslela som si trochu zúrivo. Stále som mala v hlave obraz, ako nadáva manželke, lebo nestíha uvariť večeru, ako jeho malá dcéra zviera kohosi za ruku a vystrašene ho pozoruje.
Vstúpila som do domu otvoreným oknom v pracovni. Priľahké, dnes to bude priľahké.
Počula som jeho skazenú krv, ako mu prúdi žilami. Vydala som sa za ňou.
Pootvorila som dvere a prešla chodbou, načúvajúc tlkotom štyroch sŕdc obyvateľov domu.
Nevedela som, kto je štvrté srdce, poznala som len matku, dcéru a starostu. Možno majú psa.
Pomaly, opatrne som pootvorila dvere spálne starostu a jeho manželky, ticho, aby som ich nezobudila. Mala som pravdu, dnes to bude priľahké. Manželka spala v kresle, na tvári mala ešte zaschnuté slzy, ktoré vyronila, keď ju urážal. Podišla som k nemu. Mal zlé sny, usúdila som to podľa jeho výrazu, a frekvencii úderov jeho srdca.
Takmer mi ušiel výdych, ktorý by mohol prebrať jeho manželku, alebo jeho. A ja ho chcem vydesiť. Vystrela som ruku nad jeho tvár, pohla s ňou, sledovala slabé modré svetlo, ktoré mu prešlo cez tvár, tak, ako som to chcela.
Odrazu otvoril oči, a pozrel na mňa. Vystrašene, nechápavo. Cítila som, ako ma začínajú chladiť oči, to znamená jediné. Mrazia sa do biela.
Začínali mi oťažievať krídla, roztvorila som ich a on ma pri tom vydesene sledoval.
Ktovie, či by sa posral, keby si ho prišla vziať Zénais, ale neviem, ako vyzerám tesne pred tým, než zabijem smrteľníka. Možno som aj ja desivá, preletia mi myšlienky cez hlavu.
Pokúšal sa niečo povedať, ale ja som vedela, že to nedokáže. Nemôže. Už neujde svojmu osudu. Pery sa mi roztiahnu do úsmevu. On stále dúfal, že je to len sen. Že nedokáže kričať, lebo je to nočná mora. Ja som pokrútila hlavou.
„Toto nie je sen, a ty sa len modli, aby som ti zo smrti nespravila naozajstnú nočnú moru.“
Asi mi neporozumel. Začal sebou mykať, ale nemohol sa príliš hýbať.
Priznávam, ako vždy, prišlo mi ho ľúto. Nezdá sa mi správne vraždiť s takým dlhým mučením, aj keď sa v tom vyžívam, no nedá sa to ovplyvniť. Je to tak, keď zabíjame my. Telo našich obetí je paralyzované ako mucha v pavúčej sieti.
Začínala ma chytať úzkosť, ku ktorej sa však nikdy nepriznám mojej sestre ani jej druhovi. Skrivila som tvár.
„Oľutuj svoje činy, starosta. Nebude to bolieť, sľubujem. Smrť nebude bolieť, no nezaručujem ti, čo bude po tvojej smrti.“
Vydesene pozeral, pomaly prikývol.
Pomaly som mu z tváre odtiahla ruku. Modré svetlo zmizlo. Posledný krát vydýchol. Ospanlivo som privrela oči, cítila som sa silnejšia, na jeho úkor. Z očí mi vytieklo trochu sĺz, ktoré sú veľmi vzácne, aj keď ja nesmiem plakať. Mne ľudí nesmie byť ľúto, nesmie mi byť ľúto smrti skazených ľudí, inak ja sama umriem.
Ale aspoň netečie krv, a človek necíti bolesť...
Prečo sa tým tak veľmi utešujem?
Som anjel smrti. Nokturnál.
Zabíjam vinných.