Ahojteee :o)))
pridavam dalsiu kapitolu ;o) duufam ze sa bude pacit ;o)
pisala som to viacmenej na sustredku :D teraz do Chorvatska a beriem si NB takze pisat urcite budem :D
ozaj, mam Eclipse kozmetiku a tam je taky leskly prasok co asik pouzivaju aj na natacanie :D jeden den sa tym natriem a pojdem na plaz :D no a som zvedava na reakcie okolia xD xD
a este jedna novinkaaaa :o) 10.7. bolo Talentmania-divadlo a s Fleurienkou ideme daleeeeej!! waaaa :o))
jasne a dakujem za komenty k predoslej kapci a prosiiim si aj k tejto :o)
Pekne citanie zela
Blondataa Sissa :D
41. kapitola: Prestávka? Nie, rozchod!
Sissa:
Auto sa rútilo dole kopcom. Stále som obkročmo sedela na Edwardovi a pozerala som sa dopredu. Edward dupol na brzdu a dostali sme šmyk. Z hrdla sa mi vydral výkrik. Pomaly sme začali spomaľovať, ale mysleli sme si, že sa prevalíme aj s autom. No nakoniec to Volvo ustálo a my sme zastavili. Obaja sme si vydýchli.
„Sissa, si celá?“ opýtal sa ma vystrašene Edward a začal ma prezerať.
„Som v poriadku. A ty?“
„Tiež,“ zťažka si vydýchol a pohladil ma po líci.
„Prepáč mi to, prosím,“ povedal.
„Za čo sa mi, prosím ťa, ospravedlňuješ?“ opýtala som sa.
„Za toto celé. Preboha, Sissa, mohol som nás zabiť!“ vyčítal si to.
„Ale nestalo sa tak. Obaja sme v poriadku a to je hlavné,“ povedala som a pozrela som sa mu do očí.
„Sissa, bolo to odomňa hrozne nezodpovedné! Sklamal som sám seba... cítim sa hrozne. Keby sme sa s tým autom zrazili, mohlo by naše začať horieť a to by bol náš koniec!“
„Pozri, môžem zato aj ja... dráždila som ťa,“ nevinne som sa naňho pousmiala.
„Ale ja som začal... a potom som nevedel prestať,..“ povedal a ja som sa zachichotala.
„Sissa...“ povedal a objal ma.
„Edward, je to v pohode. Ak mám byť úprimná, ty vieš, že mám rada riziko a adrenalín, hehe.“
„Sissa, toto nebolo vtipné. Čo keby sa zapálilo auto?!“
„Mali by sme smolu,“ mykla som plecom.
„Mali by sme smolu,“ odfrkol si. „Pozerať sa tak na svet tvojimi očami... ach.“ Nachvílu sa odmlčal.
„Sissa... obávam sa, že takto to ďalej nepôjde... nemôžem byť s tebou. Myslím, že by nám nezaškodilo, keby sme boli od seba... Som na teba stále nažhavený. Neustále na teba myslím. Stále po tebe túžim- chcem sa ťa dotýkať, bozkávať ťa. Bojím sa, že moja láska k tebe sa mení na závislosť alebo posadnutosť...“ povedal a sklopil oči.
Č-č-čože?! Ako to, že nemôže byť so mnou? On sa chce so mnou rozísť? To snáď nie. Och, preboha nie! Nemôže ma nechať ako nejakú chuderu! Dokelu, čo to má znamenať? Mňa ešte nikdy nikto nenechal... Ani Edward ma nemôže nechať! Nemôžem dať na sebe nič poznať!
„Mám to chápať tak, akože som pre teba... ehm... až moc dobrá? Vždy keď ma vidíš, si vzrušený. Vždy keď sa na teba usmejem, túžiš ma pobozkať. Vždy keď okolo teba prejdem a zavrtím bokmi, túžiš po mne! Chceš ma... však? Je to tak? Znamená to, že ti ide len o jedno?“
„Preboha, Siss, samozrejme že nie! Ešte nikdy som necítil k inej to, čo cítim k tebe,“ chytil ma za ruku. „Ja len... potrebujem prestávku.“
„Čiže rozchod? Je toto medzi nami koniec? Ideš si hladať niekoho menej príťažlivého?! Aby si nemusel odolávať pokušeniu.“ Prosím, len to nie!
„Nie, zlatko, o čom to hovoríš?“ vypleštil na mňa oči. „Vôbec to tak nemyslím... žiaden rozchod. Len nachvílu pauza...“
„Mne je to jedno,“ mykla som plecom, ale určite som to tak necítila. Musela som sa hrať na chladnú. Edward sa ku mne nahol a nežne ma pobozkal na pery. Nevšímala som si to.
„Myslím, že už by sme mali výjsť z auta. Aby to nebolo podozrivé,“ povedal po krátkom čase.
Vyšli sme z auta a obzreli sme si ho. Malo na sebe len pár škrabancov, inak bolo v pohode.Veľa ľudí sa na nás pozeralo zhora z cesty a niektorí nám prichádzali na pomoc. Rýchlo som nám ilúziou spravila nejaké škrabance, odreniny a malé rany. Začuli sme prichádzať sanitku. Doriti, to ktorý debil ju zavolal?! Pomaly sme s Edwardom vyšli naspäť hore na cestu a všetkým sme oznámili, že sa nám nič nestalo a sme úplne v poriadku. Sanitka prišla a zastavila takmer pred nami. Vybehli z nej doktori a ľudia im povedali, že my sme tí zranení. Vzali nás do sanitky a začali nás prezerať. Mali sme na sebe len malé rany, a aj to vytvorené ilúziou... Nakoniec sme ich presvedčili, že nám naozaj nič nie je. Horko-ťažko nás pustili. Auto sme nechali tam a zavolali sme si taxík.
Celou cestou domov taxíkom som Edwardovi nepovedala ani slovo. Naštval ma! Prestávka vo vzťahu neexistuje! Je len rozchod...
Strašné... konečne mám niekoho rada a on ma nechce. Už mám po krk tých chalanov, ktorým ide len o jedno!
Zastavili sme pred našim domom a Edward zaplatil za taxík. Vystúpila som z neho a išla som rovno do izby. Cítila som na chrbte jeho pohľad. Kašľať na to. Nezaujíma ma. Absolútne ma nezaujíma! Buchla som dverami svojej izby a išla som rovno do sprchy. Pustila som na seba prúd teplej vody.
Cítila som sa tak divne... opustená. Vedela som, že keď výjdem zo sprchy, nebude
na mňa v izbe čakať Edward. Nepohladí ma po vlasoch, nepobozká ma, nepovie mi
aká som nádherná, a ani to, že ma ľúbi. Chýba mi tu. Pomyslela som si, ako si
to s ním rozdávam v sprche. Ako ma hladí, bozkáva a potom... Doriti Sissa! Ty
sprostá! Prestaň! Prestaň si namýšľať! Edward ťa nechal! Áno, teba! Tú, ktorú ešte
nikto nenechal, iba ten namyslený upír. No napriek tomu mi chýba... Ale aj tak sa
k nemu budem správať veľmi odmerane a dobre si rozmyslím, či mu vôbec odpustím!
Cítim sa hrozne. Už nikdy ho nechcem vidieť! Ako mi to mohol urobiť?! Neznášam
ho!
Edward:
Ach bože, čo som to urobil?! Čo som jej to, preboha, povedal?! Ako som mohol? Veď toto je Sissa a nie hocijaká iná. Nemal som jej to vravieť! Mal som sa len tešiť, že je v poriadku... Vôbec to nie je pravda. Ja ju potrebujem! Nedokážem byť bez nej ani chvíľu! Ako ma len mohlo napadnúť, že ak sa od nej chvíľu budem držať ďalej, moja túžba po nej sa zmenší?! Ja som taký... idiot! Neviem ako som mohol veriť v takúto sprostosť! A to všetko kvôli tomu, že sme vyleteli z cesty. Sklamal som hlavne sám seba, tým že som sa neovládol. Sissa za nič nemôže... A preto si nezaslúži aby som ju trápil vo vzťahu nejakou blbou prestávkou. To práve ja si Sissu nezaslúžim.
Ah, ale ako som mohol byť taký sprostý?! Zavrčal som a silno som hodil baseballovú loptičku do okna! Sklo prasklo, rozbilo sa a vypadlo von.
Ešte toto mi chýbalo, doriti!
„Rosalie, Emmett kľudnite sa!“ zakričala zdola Esme.
„Mami, veď Rose tu nie je a ja pozerám zápas,“ odpovedal Emmett so smiechom.
„Prepáč Emm. Tak potom... Sissa! Čo to bolo?!“ zisťovala Esme ďalej.
„To nie ja!“ odkričala.
Esme pomaly otvorila dvere na mojej izbe. Pozrela sa na mňa spýtavým pohľadom. Odvrátil som sa od nej. Pozrela sa na rozbité okno a potom nechápavo na mňa.
„Edward... čo to...?“ nedohovorila.
„Prepáč mami, dám to do poriadku,“ povedal som potichu.
Esme sa zatvárila nešťastne a utrápene. Podišla ku mne a sadla si na posteľ vedľa mňa. Chytila ma za ruku.
„Edward, zlatko, čo sa deje?“ opýtala sa ma.
„Nič.“
„No tak. Viem, že niečo nie je v poriadku,“ povedala strápene. Neodpovedal som jej.
„Prosím, povedz mi, čo ťa trápi.“ Povzdychol som si.
„Tak ma nechaj hádať. Asi to nebude škola, však?“ pousmiala sa.
„Nie,“ povedal som.
„Tak potom to bude... láska?“
„Povedzme...“
„Sissa? Vzťah so Sisskou? Čo sa deje, rozišli ste sa?“ vypytovala sa ma.
„Ach, ako to povedať,“ povzdychol som si. „Povedal som jej, že chcem v našom vzťahu prestávku, lebo sa obávam, že moja láska k nej sa mení na posadnutosť. Siss to vzala ako rozchod... a ja veľmi ľutujem, že som jej niečo také povedal, pretože viem, že bez nej nevydržím... Myslí si, že ju nechcem,“ povedal som.
„Oh Edward,“ povedala ustarostene Esme a pohladila ma po ruke. „To sa dá do poriadku, uvidíš,“ povedala povzbudivo.
„Prečo to mali všetci také jednoduché, len ja nie? Ty máš Carlisla a ste stále spolu a šťastní. Ostatní tak isto. Prečo práve ja sa musím pre toto trápiť?!“
„Neboj sa zlatko. Sisska ťa tiež veľmi ľúbi a-..“
„Ako to vieš?“ prerušil som ju.
´Ešte ťa nepodviedla a to je s tebou už takmer tri mesiace´ zneli Esmine myšlienky, ale nahlas to nepovedala.
„Tak to ti pekne ďakujem... ak toto má byť dôkaz jej lásky...“ povedal som sarkasticky.
„Nemyslela som to tak, prepáč. Ja len... vieš aká je.“
„Viem. Je úžasná! A ja som debil, ktorý chcel byť chvíľu bez nej, no dopredu som vedel že to nevydržím!“
„Edward, prosím, nehovor tak,“ povedala Esme.
„Mami, ja vôbec neviem čo mám teraz robiť,“ povedal som bezradne.
„Vieš čo zlatko, pokús sa získať si ju späť. Hneď teraz,“ usmiala sa na mňa Esme. „Choď za ňou, ospravedlň sa jej, vysvetlite si to... a potom jej povedz ako ju ľúbiš. Malý darček nič nepokazí,“ mrkla na mňa.
„Rozmýšľal som nad tým, ale... naozaj si myslíš, že by som to mal urobiť?“
„Určite, Edward,“ usmiala sa.
Povzdychol som si a povedal som:
„Tak dobre.“
„To som rada. Som si istá, že sa k tebe hneď vráti,“ povedala Esme, objala ma a vtisla mi bozk na líce. Usmial som sa na ňu a potom som išiel zháňať niečo pekné pre Sissu.
Mal som veľké šťastie. V jednom zlatníctve som našiel krásny náhrdelník, pre Sissu ako vyšitý. Na striebornej retiazke bol stredne veľký prívesok, vykladaný striebornými a jedným ružovým diamantom. Dúfam, že sa jej bude páčiť. Podľa mňa je to jej štýl.
Stál som pred jej dverami a váhal som. Vojsť, či nevojsť? Vyhodí ma čo najskôr, alebo mi ešte predtým vpáli, že som idiot? No čo, zaslúžim si. Nakoniec som sa odhodlal a jemne som zaklopal na jej dvere. Nebola žiadna odozva. Zaklopal som ešte raz.
Nič.
Potlačil som kľúčku a pomaly som otváral dvere na Sissinej ružovej izbe. Neisto som vošiel dnu a zavrel som za sebou dvere. Zrazu som uvidel Sissu. Mala na sebe bledoružový saténový župan, ktorý sa jej veľmi hodil. Sedela pred zrkadlom a pozerala sa na seba. Vlasy mala mokré, spadali jej okolo bokov a stekali z nich kvapky vody. Bola veľmi pekná a zvodná.
„Siss,“ oslovil som ju potichu.
Neodpovedala, iba hľadela na seba do zrkadla.
„Ehm... chcel by som ti niečo povedať... alebo skôr... vysvetliť,“ hovoril som. „Ak ti budem liezť na nervy, tak ma kľudne hocikedy vyhoď.“
Znovu som márne čakal na nejakú jej reakciu. Nedočkal som sa. Ach, Sissa, prosím... aspoň nejaký náznak. Krabičku s náhrdelníkom som mal za chrbtom.
„Tak dobre,“ nadýchol som sa. „Sissa, zlatko, prepáč mi, prosím. To čo sa stalo dneska, sa nikdy nemalo stať. Ja... som sa tak sklamal v sebe, že som si myslel, že to bude pre nás dobré. No zistil som, že už väčšiu sprostosť som nemohol urobiť. Nechápem ako som si mohol myslieť, že to bude dobrý nápad. Bol som naozaj hlupák. Je mi veľmi ľúto ak som ťa zranil, moja. Naozaj som to nemal v úmysle. Bolo mi hrozne keď som ti to vravel,“ začal som sa k nej približovať. „Určite som nechcel, aby si to brala ako rozchod. Prestávka vo vzťahu je naozaj... na nič. Siss, dokážeš mi to odpustiť? Prosím...“
Stále sa pozerala do zrkadla. Potom sklopila zrak a zahľadela sa na svoje ruky. Vždy ich má krásne jemné. Predstavil som si, ako mi s nimi prechádza po tele, hladí ma,.. Ale hneď som s tým musel prestať. Teraz sa nemôžem rozptylovať!
„Toto by ti to odpúšťanie mohlo trochu urýchliť,“ povedal som potichu a vybral som spoza chrbta krabičku s náhrdelníkom. Sissou to ani nepohlo. Jasné, veď čo som si myslel?! Bola naozaj veľmi nahnevaná a odmeraná.
Otvoril som krabičku a vybral som náhrdelník. Zapol som jej ho na krk a pozrel som sa na jej odraz v zrkadle. Veľmi jej pristal. Perfektne sa hodil k farbe jej vlasov. Ako som jej ho zapínal, neušiel mi pohľad do jej výstrihu. Sklonil som sa k nej odzadu a jednou rukou som ju chytil na krku. Nahol som sa a začal som ju bozkávať na krku. Prešiel som jej zubami po krku, ona pootvorila ústa a ticho vzdychla. Naďalej som ju náruživo bozkával na krku. Druhú ruku som jej strčil cez výstrih na župane až do podprsenky. Začal som sa hrať s jej prsiami.
„Edward, nie!“ vzdychla. „Prestaň!“
Myslel som si, že to vraví iba tak. No jej myšlienky tomu nenasvedčovali.
Vytiahol som si ruku z jej podprsenky a posledný krát som ju pobozkal. Potom som od nej krok odstúpil. Pozerala sa na mňa v zrkadle a v očiach mala nenávisť. To snáď nie. Takýto vražedný pohľad dokáže urobiť iba Rosalie.
„Vypadni!“ zavrčala na mňa.
S pootvorenými ústami som sa na ňu pozeral, či to myslí vážne.
„A toto si ber so sebou!“ odopla si náhrdelník a vrátila mi ho. Hrozne ma to ranilo, no neostávalo mi nič iné, ako odísť.
Bella:
Celou cestou zo školy pršalo! To je strašné. Domov som sa dostala rýchlejšie ako ráno do školy. Zaparkovala som pred domom a vyšla som z auta. Odomkla som si a vošla som do domu. Už pri vyzúvaní topánok som počula.
„Ahoj Bella, aký bol prvý deň v novej škole?“ kričal z kuchyne Charlie.
„Čau oci. Dalo sa,“ povedala som a išla som do kuchyne. „Ako to, že si už doma?“ opýtala som sa cestou.
„Poď sem a uvidíš. Mám tu pre teba prekvapenie,“ povedal Charlie.
Preboha, toto nebude dobré. Keď má Charlie prekvapenie, to vždy znamená niečo zlé. Spomalila som krok. Vošla som do kuchyne a uvidela som Charlieho ako sa skláňa k malému mačiatku. Dokelu, to čo má znamenať?!
„Pozri Bella, nie je krásna? Je pre teba,“ usmial sa Charlie.
„Ehm, oci... jasne, je super, ďakujem,“ povedala som a nútene som sa pousmiala. „Ale... t-toto... odkiaľ ju máš?“ opýtala som sa.
„Nejakí turisti našli mačku s dvomi mláďatami. Chceli ich odniesť do útulku, ale nevedeli, kde je, tak ich priniesli k nám na stanicu. Keď som videl tie malé, povedal som si, že by si sa jednej určite potešila. Aspoň sa nebudeš nudiť kým budem v práci,“ pousmial sa.
„Uhm, fajn... a čo tie ostatné?“
„Tie si vzala Maggie.“
„Ahaa,“ prikývla som.
„Tak čo, nemáš pre ňu nejaké dobré meno?“ usmial sa na mňa Charlie.
„Hmm, nad menom ešte porozmýšľam,“ povedala som.
„Dobre. Vezmi si ju hore do izby... aj s vecami. To som bol kúpiť v chovateľských potrebách.“
Došlo mi, že si to nekupoval v drogérii, pomyslela som si ironicky.
„Fajn,“ usmiala som sa. „A ďakujem... Mám veľmi rada mačičky,“ usmiala som sa a brala som si malú aj s ležadlom a miskou hore do izby. Vošla som dnu a položila som jej pelech aj s miskou vedľa skrinky.
Wow, ten Charlie vie prekvapiť! Toto by som od neho nikdy nečakala... Doniesť domov mačku?! To mohol skôr psíka. Mačky veľmi nemusím, aj keď musím uznať, že táto je zlatá. Má čiernobiele sfarbenie... Hmm, budem ju volať Roxy. Ale čo ja s ňou?! Nešťastne som sa pozrela na mačiatko a ľahla som si na posteľ. Začala som premýšľať, že kto vlastne sú tí Cullenovci. Nachápem, ako môžu byť všetci takí nádherní. Však to je nadľudská krása! Hlavne Edward. Je taký úžasný. Hmm, chcela by som ho... Takto som ešte nikdy nad žiadnym chalanom nerozmýšľala. Ach, prečo mi stále behá po rozume?! Neviem naňho zabudnúť... Ale musím. Chodí predsa s tou blondínkou a vzťah im nemôžem rozbiť. A vôbec, ona je krásna a čo ja? Nesiaham jej ani len po členky, tak ako by som mohla zaujať Edwarda? Nemám uňho ani najmenšiu šancu. Ani sa na mňa nepozrie, nieto aby sa so mnou rozprával, aby z nás boli priatelia a už vôbec nie niečo viac. Prečo nie som aspoň trochu pekná? Z očí mi vyhrklo niekoľko sĺz. Prečo som taká obyčajná? Teraz viem, ako sa cítili moje kamarátky pred niekoľkými rokmi. Keď oni začínali chodiť s chalanmi, ja som sa ešte hrala s bábikami. Nevedela som, ako sa vtedy cítili. Nevedela som, čo je to byť zaľúbená... No zisťujem, že láska je viac utrpenie, než šťastie. A hlavne ak nie je opätovaná. Je mi jasné, že Edward Sissu miluje a kvôli mne, úplne obyčajnému dievčaťu, by ju nenechal. Veď čo som ja oproti nej? Prečo by sa mal vzdať perfektnej kvôli obyčajnej? To by predsa žiadny normálny chalan neurobil.
Utrela som si slzy do rukáva a položila som si hlavu na vankúš. Potichu som vzlykla a ďalej som rozmýšľala o Edwardovi. O jeho dokonalosti. Nakoniec som upadla do bezsenného spánku a neprestajne som dúfala, že Edward bude raz môj.