Mračná za súmraku

Už dlho píšem túto kapitolku a nejako sa mi nedarí, alebo skôr nemám toľko času, koľko by som chcela mať. Chcem sa Vám za to ospravedlniť a práve preto uverejňujem 1časť 29-tej kapitoly. Pokračovanie bude dúfam rýchlejšie ako doteraz.
 
29. kapitola - Strach (1časť) 
 
 
Bella:
 
„Bella.“ Ozval sa za nami známi hlas, vychádzajúci z lesa. Otočila som sa a hľadela do Carlisleovej neutrálnej tváre. „Neber mi ho, Esme to nezvládne.“
„Prosím?“ nechápavo som vypliešťala na neho oči aj s Edwardom. „Je to jeho rozhodnutie, nie moje.“
„Ovplyvnila si ho.“ Vyprskol zúrivo.
„Nikoho som neovplyvnila.“ Snažila som sa, aj napriek jeho podráždenému tónu, byť pokojná.
„Ja chcem ísť s ňou.“ Vložil sa do debaty Edward.
„Lebo Ťa zmanipulovala.“ Strhol pohľad na Edwarda a snažil sa milo usmievať. „Synu, budeš to ľutovať.“
„Nie!“ skočil mu Edward do reči. „Nie som zmanipulovaný, ani ovplyvnený, je to moje rozhodnutie a bodka.“
„Tak prečo sa chováš tak, ako sa chováš?“ podvihol Carlisle obočie.
„Chovám sa úplne normálne, to len ty a celá rodina ste akýsi iný. Nechcem to už tak a preto zdieľam Bellino rozhodnutie.“ Jeho hlas bol pevný, bez náznakov slabosti, strachu, alebo pochybností.
„Ju to bude bolieť najviac.“ Zvesil Carlisle hlavu a odkráčal do útrob lesa. Tým „JU“ myslel Esme, vedela som to, ale vedela som aj to, že teraz nie je iná šanca, ako to vyriešiť.
Bežali sme celú noc. Pár krát som za nami počula praskanie vetvičiek, ale pach nenaznačoval, že by to mal byť niekto z Cullenovcov, alebo Volturiových. Začalo svitať, slnko vystupovalo z mora a sfarbovalo ho do ružova. Sedeli sme na skalnom previse a sledovali toto nádherné divadlo, keď sa za nami ozvalo zakašľanie. Zľakla som sa, myslela sa som, že je to niekto z nich, ale pohľad do jeho očí, ma vyviedol z omylu.
„Dobré ráno.“ Zašepkal a mne po tele prebehli zimomriavky. Spomienky zahalili moju myseľ a znovu mi pripomenuli zabudnuté chvíle. Edward vyskočil na nohy, stál čelom k tomu, ktorý nás tu prekvapil, ktorého sme vlastne čakali, ale nie takto skoro.
„Ja som Edward a toto je Bella.“ Predstavil sa, ešte netušil s kým sa rozpráva, a natiahol k nemu ruku na pozdrav. Nečakal to, čo sa v tej chvíli stalo. Eleazar ho chytil za ponúkanú ruku a Edward sa zrútil v bolestných kŕčoch k zemi. Priskočila som k nim, odtrhla Eleazara od Edwarda a v momente nás zaštítila. Edwardom ešte chvíľku trhalo, zvíjal sa na zemi, akoby ním prechádzal elektrický prúd. Prestal, ležal bez pohnutia.
„Nie, prosím, preber sa.“ Zatriasla som ním. Ani sa nepohol, nežmurkol, nič. Zahmlilo sa mi pred očami, plytko som sa nadýchla a opäť zašepkala ,nie,. Vzduch sa mi nedostal do pľúc, zasekol sa mi v hrdle a začal ma dusiť. Žalúdok sa mi asi trikrát pretočil a scvrkol sa do veľkosti špendlíkovej hlavičky.
„Nezomrel.“ Povedal Eleazar posmešne. „Ak sa tomu teda tak dá povedať, lebo mŕtvy už je.“ Jeho tvár sa napĺňala úsmevom a mne sa robilo čím ďalej, tým viac zle. Nemôžem mu veriť, chce mňa a je schopný povedať a urobiť čokoľvek, aby som bola jeho. Jedna moja časť sa snažila veriť tomu, čo hovoril, že Edward žije a preberie sa, ale tá druhá,sa napĺňala strachom a beznádejou. Keby ho zabil, nemala by som inú možnosť, ako pridať sa k nemu. Cullenovcom by som nebola schopná pozrieť do tváre a vysvetliť, že zomrel mojou vinou. Že upír s toľkými schopnosťami a tak mocný, nebol schopný zachrániť ich syna a brata. Nedokázala by som to.
„Nesmieš ma tu nechať samú, prosím, Edward.“ Šepkala som slová, nad ktorými som nerozmýšľala, len som ich vyslovovala. Moja ruka vyletela k jeho vlasom, prehrabla mu ich a automaticky sa presunula k tvári. Pohladila som ho po líci. Stále sa nehýbal, ležal akoby spal, no ja som vedela, že to tak nie je. Trhane som dýchala, snažila som sa ovládať, no vzlyky začali otriasať mojím telom.
„Prosím...“ hladila som ho po tvári, po zmyselných perách a snažila sa udržať v sebe aj tú poslednú štipku nádeje. Kľačala som pri jeho tele a bezmocne hľadela na svoju lásku. Som vrah.
„Edward.“ Šepla som opäť s túžbou, keď som začula sípavý zvuk vychádzajúci z jeho úst. Pohľadom som strelila k jeho tvári, zaklipkal mihalnicami a upieral na mňa čokoládovo hnedé oči. Hodila som sa mu okolo krku.
„Bells?“ povedal zachrípnutým hlasom a to ma donútilo sa odtiahnuť, kopíroval môj pohyb a posadil sa.
„Hovoril som to.“ Odfrkol Eleazar. Edward chcel po ňom skočiť, ale moje ruky ho zastavili. Síce by sa mu nič nestalo, štít by mu pomohol, ale nemala som v úmysle nič riskovať.
„Ty?!“ vyhŕkol a snažil sa mi vytrhnúť, udržala som ho.
„Ale, ale...čo sa tu rozkrikuješ.“ Eleazar sa arogantným hlasom približoval k nám.
„Nepribližuj sa.“ Pohrozil mu Edward a postavil sa.
„Nie.“ Strhla som ho, aby sa na neho nepozrel.
„Prečo?“ opýtali sa obaja naraz.
„Bellinka, čo sa Ti nepáči?“ provokoval Eleazar. Edward sa pri mojom mene strhol, ale ovládol sa. Stále mi hľadel do očí a neotáčal sa.
„Môžeš prestať?“ táto otázka patrila Eleazarovi, ale aj tak som ju vravela Edwardovi do tváre. Nebola som si istá mocou, ktorú používa, ale cítila som, ako sa snaží dobiť cez štít, priamo k nám.
„Ako to robíš?“ prestal posielať ten nezmysel k nám.
„Pýtala som sa prvá.“ Odsekla som a odhodlane sa na neho pozrela.
„Povedzme, že poznám niekoho, kto je schopný, prehadzovať schopnosti z jedného upíra na druhého.“ Sebaisto sa usmial.
„Prehadzovať?“ pochopila som to správne?
„Bella?“ Edward ma chytil za ruku a jemne ňou potriasol.
„No vidíš, koľká nezdvorilosť, ja som Eleazar.“ Pri vyslovení svojho mena skoro poskakoval, hrdý sám na seba.
„Ten Eleazar, ku ktorému sa chceme pridať?“ pozeral na mňa neveriaco Edward.
„Chceli sme sa.“ Opravila som ho a Eleazar na mňa vypleštil oči. „Po tomto výstupe, nemám ani tú najmenšiu chuť.“ Povedala som sklamane.
„Aaaa...ako to, p...pridať sa?“ koktal Eleazar.
„No...to je na dlho.“ Ujal sa slova Edward.
„Ja mám času dosť.“ Ubezpečoval ho Eleazar, chcel poznať dôvod zmeny môjho, nášho rozhodnutia.
„Ale my nie. Volturiovci sú nám v pätách, preto sme museli utiecť od rodiny, chceli sme ich chrániť, aj keď neviem, či oni budú chrániť nás.“ Posmutnel. Pohladila som ho po chrbte a venovala povzbudzujúci úsmev.
„S Bellinými schopnosťami sa nemáte čoho báť.“ Prehlásil Eleazar hrdo a pokrčil pri tom plecami, v očiach sa mu zračili iskri víťazstva.
„Poďte za mnou.“ Rozbehol sa preč. Nečakali sme a prenasledovali ho. Po dvoch hodinách behu, som cez stromy videla obrysy, no nevedela som ich k ničomu priradiť, na dom boli obrovské. Mýlila som sa.
Na lúke stál dom neskutočných rozmerov a ak som si myslela, že spredu je veľký, tak z boku bol gigantický. Majestátne sa vypínal uprostred lúky a dával všetkým na známosť, že jeho obyvatelia nie sú len tak hocikto. Neboli. Hnusné potkany, priživujúce sa na životoch a schopnostiach ostatných a ten najväčší, stál vedľa mňa.
Otočila som sa na Edwarda a vybuchla do smiechu. Jeho dolná sánka, bola mierne ovisnutá prekvapením a bradou vystrčenou vpred, hľadel na ten palác pred nami. Zatriasla som mu rukou a dotykom zatvorila ústa.
Pomaly pootočil ku mne hlavu „Tak toto som ešte nevidel.“ Zašomral si skoro nečujne popod nos, keď mu skamenela tvár a údiv zmizol.
Deje sa niečo? Prehodila som cez nás štít, aby mi mohol čítať myšlienky. Strachom, akoby mi prirástli nohy k zemi. Ak to hrá, tak mu to ide fantasticky.
Niečo áno, ale neviem čo. Alicine myšlienky sú moc zmätené a neviem, či je to vízia, alebo...
„Poďte, predstavím Vás.“ Prerušil náš tichý rozhovor Eleazar, no Edward sa ani nepohol. „Nejdeš?“ prehodil ponad plece a vykračoval k vchodovým dverám. Edward potriasol hlavou a urobil prvý krok.
Dom sa zdal ešte väčší, ako z okraja lesa. Dva košaté stromy chránili hlavný vchod, ako rytieri, za nimi bolo päť mramorových schodov vedúcich na terasu. Zastavila som sa asi v polovici chodníka a zdvihla tvár k nebu. Kochala som sa oblúkovitými oknami a rozľahlými lodžiami v rohoch domu. Ak v izbe nebola lodžia, nahradil ju balkón vystrkujúci svoju nádheru do záhrady. Cez okná bolo vidieť ťažké hnedé, niekde až čierne závesy.
Znovu som sa pohla k hlavným dverám. Spoza stromu na mňa vykukla socha leva. Sedel na pravo pred dverami ako sfinga. Nespúšťala som z neho oči a ani som si nevšimla, ako ma Edward potiahol do vnútra domu. No keď sme prešli týmito dverami, objavila sa predo mnou záhrada, ako z Diových čias. Zelenšiu trávu som ešte nevidela, popretkávaná rôznofarebnými skupinkami kvetov, fontán a lavičiek. Dokonalý raj. Teraz som šokovane a s otvorenými ústami pozerala ja.