LISTY Z LÁSKY- 4. Kapitola

Ospravedlňujem sa, že tak neskoro, ale musela som veľa vybavovať ohľadom školy. Dúfam, že si na poviedku ešte spomínate. Minulá kapitola končila tým, že sa Edward konečne dostal k Belle. Rada by som v nej pokračovala, no najprv vás ešte trošku ponaťahujem. Dostaneme sa k Belle a jej pohľadu na všetko čo sa v jej živote zmenilo. Sľubujem však, že v ďalešj kapitole (ktorá tu bude snáď čoskoro) sa už pohneme tam, kam všetci chceme. Ďakujem vám za krásne komentáre a prepáčte mi chyby. Ešte menší oznam: Na ďalší týždeň už začínam so školou. Rozvrh je vcelku dobrý, mám aj deň voľna, no musím chodiť na prax. Posnažím sa nájsť si chvíľku na písanie a priadať vám sem pokračovania k mojim poviedkam, snáď sa mi to podarí. Terz už však hor sa do čítania. Love4ever.Poppy:)

 

4. KAPITOLA

 

     Sedem mesiacov... Sedem dlhých mesiacov sa snaží mladá dievčina vyrovnať s bolesťou, ktorá ju postrehla úplne nepripravenú. Myslela si, že je všetko v poriadku, že je šťastná a nič sa už nezmení. Že to tak bude navždy. No mýlila sa. Jej jediná láska, jej životná láska ju opustila. Nezdieľala jej city a preto odišla a vzala so sebou všetko krásne, čo spolu zažili. Ostala jej len bolesť a prázdne miesto v hrudi, kde predtým mávala srdce. Keď odišiel jej milovaný, myslela si, že už sa nikdy nevráti do starých koľají, že už nikdy nepocíti radosť, šťastie a lásku. No aj teraz sa mýlila. Keď zistila, že jej milovaný predsa len niečo nechal, nemohla tomu uveriť. Nechal jej to najdrahšie, to najcennejšie čo mohol. Kúsok z neho. Pod srdcom nosila ich spoločné dieťa a odvtedy sa zdalo všetko omnoho krajšie a jasnejšie.
      Tak veľa sa udialo počas tých siedmych mesiacov. No neustále však čakala, že sa k nej vráti. Keď sa rozhodla, že mu o dieťati povie, nevedela na akú ťažkú cestu sa dalo. Nakoniec sa jej podarilo nájsť adresu ich známych, no návšteva tiež nedopadla najlepšie. Nevzdávala sa však, každý mesiac mu písala listy o všetkom novom čo sa v jej živote udialo. Stále verila, že by sa mohol vrátiť. Keď už nie kvôli nej, tak aspoň kvôli ich dieťaťu. Stále sa však nič nedialo, a ona sa pomaly ale isto zmierila s tým, že sa možno nikdy neukáže. V listoch mu písala, že sa naňho nepohnevá a nič mu nebude vyčítať, ak si zvolí túto cestu, no úprimne by to ľutovala. Verila, že ich dieťa si otca zaslúži a ona vedela, že lepšieho ako Edward nenájde. Bol by skvelým otcom, no zdá sa, že o to nemá záujem. 
      Od nového roka sa presťahovala do nového mestečka, mestečka kde jej a ich dieťaťu nič nehrozilo. Bývala v krásnom domčeku a pripravovala sa na príchod svojho dieťatka. Zapísala sa do miestnej školy, pretože strednú chcela dokončiť ešte pred pôrodom. Aj tu jej profesori s vedením školy vyhoveli a tak sa poctivo a tvrdo učila na stále viac sa približujúce skúšky. Nakoniec sa jej ich podarilo spraviť na najlepšie známky a už sa mohla pripravovať len a len na obdobie, ktorú ju bude čakať teraz. Obdobie s bábätkom. Mala aj prácu. Pracovala v malom kvetinárstve, no s narastajúcim bruškom, sa práce vzdala asi pred mesiacom a pol. No sľúbila si, že hneď ako to bude možné sa do práce vráti, pretože nechcela zneužívať pomoc svojich rodičov. Len vďaka nim a ich financiám si mohla dovoliť žiť sama a nepracovať. 
      V novom meste si našla hneď niekoľko priateľov a spriaznených duší. Pani Flemingová, majiteľka kvetinárstva kde pracovala jej nielenže dala zamestnanie, no tiež sa o ňu zaujímala a pomáhala jej ako len vedela. Jej manžel rovnako. Mala pocit akoby ju brali ako vlastnú dcéru, ktorú nikdy nemali. Potom tu bola aj Holly. To dievča bolo od nej staršie len o pár rokov. Vysoká blondínka s milým úsmev sa jej stala veľmi dobrou kamarátkou. Pripomínala jej Angelu, starú kamarátku z Forks. Úprimná, veselá a príjemná spoločníčka. Často spolu prerozprávali niekoľko hodín a zabávali sa na mnohých veciach, čo Belle neskutočne pomohlo zabudnúť na všetky starosti, ktoré ju trápili. Jej dlhoročný priateľ Steve bol tiež veľmi milý. Často jej pomáhal s ťažkými nákupmi alebo prácami v dome. Keď sa Belle pokazilo vodovodné potrubie, keď potrebovala namontovať skrinky v kuchyni, vždy jej rád pomohol. Oni sa stali najbližšími osobami v jej novom živote v mestečku Grestonville. Ostatní ju už tak zhovievavo a priateľsky neprijali. 
      Grestoville bolo mestečkom, ktoré síce výzorovo držalo krok s vývojom, ale charakterovo uznávalo mnoho starých tradícií. Jednou z nich bolo dieťa až po svadbe. Starší no aj mladší obyvatelia mesta sa síce zmierili s tým, že sa do blízkosti ich domovov nasťahovala tehotná dievčina bez manžela, no nijako inak o ňu nejavili záujem. Keď ju zbadali, opovrhnutým a odsudzujúcim pohľadom ju schladili, nevenovali jej ani jedno milé slovko. Zo začiatku to Bellu trochu trápilo, no potom si zvykla a myslela len na svoje dieťatko. Našťastie sa v meste našiel doktor, ktorý prevzal jej zdravotnú kartu a staral sa o jej zdravie a o zdravie dieťatka. 
      Pomaly si zvykala na nové prostredie, nových ľudí a nový život. Tešila sa na dieťatko, ktoré by sa podľa jej predstáv podobalo na Edwarda. Malo by jeho nádherné vlasy s bronzovým nádychom, smaragdovozelené oči aké mával, keď bol ešte človekom, jeho dokonalé črty tváre. V predstavách vždy videla chlapčeka, ktorý akoby z oka vypadol jeho otcovi. No už vedela, že čaká dievčatko. Krásne dievčatko, ktoré zdedí nadpozemskú krásu po svojom ockovi. 
      Ešte teraz si pamätala, ako písala ďalší list, prvý z tohto mestečka, v ktorom mu rozprávala o všetkých zmenách, ktoré nastali v jej živote. 

  Drahý Edward,
  Ako sa máš? Ja viem, asi zbytočná otázka. Ktohovie, či sa niekedy dočkám nejakej odpovede na ňu. Dúfam však, že áno. Ďalší mesiac je za nami a priniesol niekoľko zásadných zmien v mojom živote.

  Určite si si všimol inú adresu odosielateľa. Áno, už nebývam vo Forks. Udialo sa toho naozaj veľa a ja neviem ako začať. Pamätáš na ten zvláštny, nepríjemný pocit, ktorý ma neopúšťal už dobré dva mesiace? Mal opodstatnenie. Vysvitlo, že v neďalekej rezervácii LA Push sa vyskytujú vlkolaci. Šokujúce? Lebo pre mňa to určite bolo. Jeden môj priateľ, Jacob (od jeho otca Charlie kúpil môj milovaný cheevy) je tiež jedným z nich. Jeho svorka sa dozvedela, že som tehotná s upírom. Vraj som ním bola neustále cítiť, a keď zistili, že som chodila s tebou, dali si to dokopy. Bola som vydesená, ozaj vystrašená, no vďaka Jacobovi našťastie nedošlo k závažným život-ohrozujúcim konfliktom. Ich rada starších sa nakoniec dohodla, že pokiaľ si dieťa chcem nechať, musím opustiť okolie ich územia, že musím odísť z Forks. Samozrejme som sa nášho maličkého nevzdala, a preto Ti teraz píšem z Grestonvillu, z Vermounthu. Charlie síce nebol nadšený z môjho odchodu, nakoniec sa s tým zmieril. Pomohol mi nájsť útulný a lacný domček, v ktorom teraz bývam. Vybral si aj na týždeň voľno, aby mi pomohol zabývať sa. 
  Prestúpila som na tunajšiu strednú školu, kde ma milo privítali. Nebol problém ani s preloženými skúškami, čo ma naozaj potešilo. Rada by som
dokončila strednú, aby som potom, keď už bude maličké väčšie skúsila študovať ďalej. Na jednej strane sa aj teším, že sa nikto z Forks (najmä zo školy) nedozvedel o mojom tehotenstve, no tu sa tomu už nevyhnem. Týchto ľudí však tak dobre nepoznám, takže mi to až tak nevadí. S Angelou som stále v kontakte a musím priznať, že mi naozaj chýba. No mám pocit, že aj tu som si našla spriaznenú dušu. Holly, veľmi milé a všímavé dievča, som spoznala v nemocnici. Keď som si prenášala zdravotnú kartu k novému doktorovi, som stretla aj jeho dcéru, ktorou je práve ona. Má skoro dvadsať a onedlho sa bude vydávať. Myslím, že sa z nás časom stanú skvelé priateľky.
  Jej otec, môj nový doktor, ma ihneď po príchode vyšetril a potvrdil, že si vedieme s bábätkom naozaj dobre. Znovu mi urobil ultrazvuk a tak Ti kópiu aj tohto snímku, znovu posielam. V obálke môžeš nájsť aj niekoľko fotiek môjho nového domova, či mňa s už výrazným bruškom. Snáď Ťa potešia. 
  Dúfam, že si prežil sviatky v pokoji a šťastí, tak ako aj ja. Chýbal si mi, no prázdny priestor v mojom srdci, ktoré si predtým napĺňal Ty, sa už aj tak nikdy nenaplní. Našťastie mám aspoň naše maličké, ktoré čiastočne zaplní dieru v hrudi, ktorá mi po Tebe a Tvojej rodine ostala. 
  Ak všetko pôjde aj naďalej dobre, o mesiac odo mňa očakávaj ďalší list. 
  Milujem Ťa.
                                                                  S láskou
                                                                          Tvoja Bella

       Nikdy neľutovala, že sa takto rozhodla. Podľa nej mal Edward právo vedieť o ich dieťati. Nikdy si však nebola istá, či si jej listy niekedy prečítal. Či ich ignoruje alebo sa nevie rozhodnúť čo má robiť. A možno sa to ani nikdy nedozvie. Nech je už akokoľvek, ona musí pokračovať ďalej. A to aj robí.

      Bella si nešťastne povzdychla, keď sa vrátila do svojho domčeka. Bola včera sa bola pozrieť do neďalekého väčšieho mesta, pretože zháňala elegantné šaty určené tehotným ženám. Nerátala s tým, že nijaké nenájde. Nijaké, ktoré by jej sedeli alebo by nevyzerali ako staré opraté záclony. A dnes sa šla rozhliadnuť do malého butiky v Grestonville, no ani tu nemala veľkú úspech. Síce našla šaty, ktoré boli nádherné, no boli jej príliš úzke. Mrzelo ju to, pretože sa nedali ani nijako upraviť, takže sa domov vrátila znovu s prázdnymi rukami. Tak veľmi chcela ísť na svadbu Holly a Steva, ktorý ju osobne pozvali, no zdalo sa, že to nebude veľmi možné. Kostým, ktorý mala na skúškach neprichádzal do úvahy a zatiaľ nenašla nijaké vhodné šaty. Jedinou jej možnosťou ostala kúpa látky a ušitie u krajčírky, no nevedela či sa to stihne. Svadba mala byť už cez víkend a teraz bol štvrtok. Takže jej nakoniec neostane nič iného, len zostať doma a svadobný darček im poslať po niekom inom. A pritom sa tak tešila, že tam bude. Konečne sa pohne z domu aj z iného dôvodu ako nákup. Konečne zájde medzi ľudí, aj keď tí by ju tam radšej ani nevideli. Vedela, že ju považujú za zlý príklad pre ich deti, no už jej to bolo jedno. Nehanbila sa za to, že je tehotná. Práve naopak, bola hrdá nato, že pod srdom nosí jej a Edwardovo dieťa. A už sa naň neskutočne tešila.
      V novom, jej vlastnom domčeku už všetko pripravila na jeho príchod. Všetky miestnosti boli bezpečne upravené pre malé dieťatko, kuchyňa plne zásobovaná a vybavená. Svoju vlastnú izbu obohatila o jednu postieľku, aby mala svoje dieťatko vždy pri sebe. Najmä teraz, keď bude ešte malé. Samozrejme mu však aj pripravila jeho vlastnú izbičku. Jediná izba okrem tej jej bola teraz namaľovanú svetlomodrou farbou, vybavená postieľkou, hračkami, skriňami, policami, hračkami, proste všetkým čo malé dieťa potrebuje. Dúfala, že sa to jej dievčatku bude páčiť.
      Jej dieťatko... Dlho už rozmýšľala nad vhodným menom pre jej dcérku. Prebehla snáď všetkými možnými menami, no ani jedno sa jej nezdalo pre dcérku výstižné. Nakoniec sa rozhodla, že by to malo byť niečo výnimočné, presne ako ona. Niečo, čo je len jedno, ako bude aj ich dcérka. A nakoniec naň prišla. Reneesme. Tak sa bude volať jej dievčatko. Spojila mená svojich dvoch matiek. Renee, jej strelená mama, ktorú nadovšetko zbožňovala a Esme, matka, ktorú síce získala len nedávno a stratila veľmi skoro, no aj tak pre ňu znamenala všetko. A ako stredné meno vybrala Elizabeth. Meno Edwardovej biologickej matky. Vedela, že by sa mu to páčilo. Často na svoju mamu myslel, preto by sa určite potešil, keby sa jeho dcéra volala po nej. A aj jej osobne sa to páčilo. Reneesme Elizabeth Swanová. Áno, znelo to krásne, jedinečne. Tak aká bude ich dcérka. 
      Keď sa vrátila domov, na chvíľu si ľahla. Uľavila svojim uboleným nohám a na chvíľu si aj odpočinula. Večer veľa nespala, pretože dcérka sa jej neustále v brušku otáčala, čo jej nedalo spať. Teraz si však odpočinula a pomaly si šla pripraviť niečo na jedenie. Uvarila si skvelú polievku a k tomu smažené kurča s ryžou. Teraz jedávala omnoho väčšie dávky ako predtým, no nebolo sa čomu čudovať. Predsa len bola tehotná a jedla za dvoch. Aj keď jej dcérke chutila hlavne niečo iné. Spokojná bola, až keď Bella zjedla raz za čas menej tepelne opracované mäso. V tomto sa asi podala na svojho otca. Našťastie Belle z toho nebývalo nijako zle, dúfala, že ani potom nenastanú žiadne problémy. Potom...
      Tak veľmi sa desila toho slova. Potom... Čo bude potom? Sama nevedela, no dúfala, že všetko prebehne v poriadku. Pôrod sa blížil čím ďalej tým rýchlejšie. Modlila sa, aby prebehol normálne, tak ako aj jej tehotenstvo. No cítila, že to tak úplne nebude. Bála sa aj toho, aby sa všetko nijako veľmi nezvrtlo. Čo ak pri pôrode zomrie? Smrti sa nebála, no kto by sa potom o jej dcérku postaral? Verila, že Charlie alebo Renee by to určite spravili radi, no oni nevedeli, čo Reneesme naozaj je. Ani ona sama to dobre nevedela, no verila, že bude asi tou najlepšiu osobou vhodnou starať sa o takéto dieťa. Už len preto, že bola informovaná o tom, kto jej otec je. Samozrejme, jednou z možností bolo, že by vyhľadali Edwarda a on by sa o ňu postaral. No keďže o ňom nielenže nič nevedela, neverila, že by sa právnikom a sociálnym pracovníkom podarilo nájsť jeho s rodinou. 
      Pre istotu už spísala aj svoj vlastný závet. Podľa neho sa o jej dcérku mal postarať jej otec a ak nie, tak potom jej rodičia. Všetok jej majetok mal pripadnúť Reneesme, ktorá ho mal získať po dosiahnutí dospelosti. Dokonca napísala aj niekoľko listov. Jeden pre jej rodičov, ak by sa o ňu mali starať oni. Snažila sa im v ňom vysvetliť všetko nielen o Edwardovi ale aj Reneesme. Ďalší zase napísala Edwardovi a jeho rodine. Ten sa dosť podobal tým, ktoré písala teraz. A samozrejme napísala aj jeden pre jej dcérku. Práve pri ňom si dosť poplakala. Snažila sa jej vysvetliť všetko, čo sa týkalo jej počatia, Bellinho tehotenstva a jej citoch k nej. Veľmi by ju mrzelo, keby ju nemohla aspoň na chvíľku vidieť. Aspoň sa na ňu len raz pozrieť. Stále sa však snažila myslieť pozitívne a veriť, že všetko dobre dopadne a ona sa o svoju dcérku postará. Myslela si, že keď už bude Reneesme staršia, keď už bude môcť cestovať, že by sa znovu vypravila spolu s ňou za Edwardovými známymi. Keby ju uvideli, možno by už uverili a Edwarda našli. Samozrejme, ak by o tom dovtedy nevedel a nechcel vedieť. 
      Hneď potom čo sa najedla vynikajúceho jedla a umyla po sebe riad, znovu sa vrátila do svojej izby. Z poličky nad komodou vzala albumy fotografií, lepidlo a obálku. Pohodlne sa usadila na posteli a okolo seba rozprestrela všetko čo si so sebou vzala. Zobrala prvý fotoalbum, ten jej, tmavomodrý so svetlomodrými a striebornými ozdobami a otvorila na ďalšej voľnej strane. Vzala jednu snímku z ultrazvuku a prilepila ju tam. Hneď nato tam napísala dátum a na druhú stranu listu niekoľko slov, pre jej dcérku. To isté potom spravila aj v druhom fotoalbume, zelenom so svetlozelenými a zlatými ozdobami. Ten zriadila pre Edwarda. Ak by chcel. Tiež tam prilepila fotku a tentoraz trochu obšírnejšie zaplnila opačnú stranu listu. A potom, tak ako zakaždým, keď do albumu pridala novú snímku, si ho celý prelistovala. Spomínala na všetko, čo v ňom videla.
      Fotoalbumy nezapĺňali len snímky z ultrazvuku. Taktiež tam doložila aj jej obrázky s bruškom, obrázky jej rodiny, fotky jej starého aj nového domova. Fotky s priateľmi. Bol tam zaznamenaný jej život. Zdalo sa jej to také vzdialené. Akoby sa to nestalo len pred niekoľkými mesiacmi, ale pred mnohými rokmi. Zvláštne. 
      Oči jej znovu začali klipkať a pomaly sa zatvárať. Stávala sa jej to často. Vždy keď si ľahla na dlhší čas, spánok ju rýchlo dostal. No teraz ju ale niečo vyrušilo. Strhla sa na zaklopanie. Zmetene sa pomaly vyštverala na svoje trochu neisté nohy a úpenlivo premýšľala, kto by to mohol byť. Holly so Stevom určite nie, pretože teraz zariaďovali posledné úpravy ich svadby. Pani Flemingová s manželom tiež nie, tí boli teraz v práci. Kto by to mohol byť? Žeby nejaký nepríjemný obyvateľ mestečka? Minule, keď takto otvorila tomu koho nevidela, to skončilo hádkou. Nie však ona sa hádala, ale Holly. V tom čase bola u nej na návšteve. Ona sa za ňu bila a bola jej za to vďačná, lebo sama nemala už sily sa vadiť. Teraz však bola sama, no dúfala, že to zvládne. Maximálne zabuchne dvere a vráti sa späť do postele.
      Pomalým krokom sa šuchtala k dverám, cez obývačku, pripravená čeliť hocikomu. Otvorila dvere s bojovnou náladou, no hneď ako zbadala postavu stojacu za dverami, bojovnosť bola minulosťou. Zamrzla v pohybe, ústa dokorán otvorené šokom. Pomaly skoro zabudla dýchať. Nebola to Holly alebo Steve, nebola to ani pani Flemingová či jej manžel. žiaden nepríjemný sused. Nie, nikto taký tam nestál. 
      Aj keď v tom dúfala, aj keď v to naozaj verila, šokovalo ju to. Tak ju to dostalo, že tomu proste neverila. Stál tam. V celej svojej dokonalosti, presne ako si ho pamätala. Bolo to skoro ako sen. Sen, ktorý sa jej niekoľko mesiacov sníval. No vedela, že toto sen nie je. Jej srdce o tom vedelo svoje. Pustilo sa na preteky. Preteky o život, no cieľ v nedohľadne. Šprintovalo až sa čudovala, že už dávno nevypovedalo službu. Presne takto naňho vždy reagovala. No teraz to bolo intenzívnejšie. Po tak dlhom čase ho znovu uvidela a každá bunka v jej tele, na to patrične reagovala. Akoby ju to k nemu ťahalo. Ako magnety, cítila tú príťažlivosť, tú silu, ktorá ju k nemu tak silno ťahala. Nechápala, že to predtým necítila. Že ju tá sila za ním nezaviedla. Teraz sa len ťažko ovládala, aby sa mu nevrhla do náruče.
      Stál tam, v rukách kvetiny, na anjelskej tvári skľúčený, no zároveň radostný výzor. Jeho oči tekutého zlata na ňu hľadeli ako na ten najvzácnejší poklad na svete. V jeho pohľade sa zračila tá najkrajšia budúcnosť akú spolu mohli mať. Vtedy vedela, že už všetko bude v poriadku, že všetky starosti, ktoré prežívala doteraz pominuli. Teraz je tu, s ňou a ich ešte nenarodeným dieťatkom. Teraz bude všetko tak ako má byť. Cítili to aj jej dieťatko, lebo ju niekoľkokrát slabo koplo. Cítila svojho ocka, aj keď ho nevidela.
      ,,Edward.“