Veľmi sa ospravedlňujem, že nič teraz nepribudlo. Moja nabíjačka na notebooku sa pokazila, tak som ju dala reklamovať. Inú nemám, takže som odkázaná na bratov PC. Konečne sa mi podarilo dostať sa sem a niečo pre vás napísať, tak tu to je. Dúfam, že poteší. A odpustite mi ten koniec, no nevedela som odolať:) Teraz mi to bude trvať, tak prosím o strpenie. Ďakujem za komentáre u minulých dieloch. Pekné čítanie. Love4ever.Poppy:)
3. KAPITOLA:
Text mi divne rozsekalo, tak prepáčte. Hneď ako budem mať notebook, opravím to. Snáď sa to bude dať prečítať aj tak. Sorry. Love4ever.Poppy:)
Montpelier bolo krásnym mestom. Mestom plného života. Aj keď v porovnaní s ostatnými hlavnými mestami bolo menšie, jeho kráse neuberalo nič. Edward s rodinou si však toto teraz nevšímali. Inak by určite ocenili všetko pestré, živé a veselé, čo sa im do cesty priplietlo. Teraz však mali na starosť niečo iné. Potrebovali sa dostať čo najskôr na malé letisko, na konci mesta. Ich cieľom bol Grestonvill.
Ich let už bol dávno rezervovaný, takže presne vedeli kedy odchádzajú. Mali pol hodinu do štartu a na ich veľkú radosť sa neďaleko malého súkromného letiska, nachádzalo menšie nákupné centrum. Nebolo to tak nákupným centrom, skôr väčšou budovou, v ktorej sa nachádzali maličké obchodíky. Im to však stačilo. Nevedeli, či v Grestonville niečo takéto veľkého je, takže radšej skočili na nákupy rovno teraz.
Budova to bolo naozaj malá, s jediným jedným aj keď rozsiahlym prízemím. Našli tu však všetko čo hľadali. Najprv sa zastavili v obchode venovanom deťom. Hračky, oblečenie, nábytok, všetko ste tu mohli nájsť.
,,Mne sa páči toto kurčiatko,“ nadchýnala sa nad malým, žltým a úplne roztomilým plyšovým kurčiatkom Alice. Privinula si ho k sebe, vyzerala úplne ako malé dieťa. Esme s Carlislom si ju len zhovievavo prezerali, Edward sa mierne bavil.
,,Ja jej ho kúpim,“ odhodlane vyhlásila Alice a už ho aj dávala do košíka, ktorý držala.
,,Mne sa páči toto jahniatko,“ vyhlásil Edward, keď medzi kopou hračiek našiel slabofialové plyšové jahniatko. Mäkučké, tiež veľmi roztomilé.
,,Nevadí, že je fialové?“ trochu neisto sa pýtal Edward.
,,Nevadí, deti predsa majú rady farby,“ uistila ho Esme.
,,Nechcem mu však podávať klamné informácie. Veď jahniatka nie sú fialové. Čo ak si potom bude myslieť, že také majú byť a zistí, že nie sú?“ strachoval sa Edward. Chcel byť naozaj dobrým otcom, ak mu to teda Bella dovolí.
Alice nad ním len prevrátila oči a riekla: ,,Prestaň s tým. Dieťaťu je úplne jedno akú farbu to má, hlavne nech je to mäkké a môže si to k sebe pritúliť.“ A názorne to predviedla na kurčiatko, ktoré vybrala.
,,A my kúpime túto loptu,“ pridala do košíka Esme plyšovú veľkú loptu, ktorá sa skladala z mnohým malých, plyšových a pestrofarebných kvietkov. Niektoré sa aj usmievali.
,,Myslím, že nateraz toľko stačí,“ vyhlásil Carlisle, keď sa Alice aj Esme akosi oduševnene hnali za ďalšími hračkami.
,,Pravda. Väčší nákup až neskôr,“ pridal sa k nemu Edward a bral sa aj s košíkom k pokladni.
,,Kam teraz?“ Pýtal sa Carlisle, keď si rozdelili tašky so svojimi nakúpenými hračkami.
,,Kvetinárstvo,“ vyhlásila Alice a tak zamierili k jedinému kvetinárstvu v budove. Nádherné farebné a voňajúce kvety boli na každom kroku. Ľalie, ruže, gerbery, margarétky, chryzantémy, azalky, frézie, dokonca aj niekoľko mäsožravých rastlín. Čokoľvek, na čo si len človek zmyslel. Na tak malý obchod naozaj veľká ponuka.
,,Želáte si?“ opýtala sa ich postaršia pani s veľkými okuliarami s čiernym, hrubým rámom. Pripomínala veľkú muchu, no takým tým milým spôsobom.
,,Radi by sme kúpili niekoľko kytíc,“ ozvala sa k nej Esme.
,,Už uviazaných, alebo vlastný výber?“ pýtala sa pani ďalej.
,,Ja chcem túto,“ ukázala Alice na kyticu so žltými ľaliami, broskyňovými a slabožltými ružami, v žltej váze s mašľou.
,,Veselé. Myslím, že sa to Belle bude páčiť,“ zhodnotila Alice a kyticu zobrala do rúk. Snáď sa im v lietadle nijako nezničia.
,,A my vezmeme túto,“ ukázala Esme na podobnú kyticu, no v ružovej farbe, bez veľkých ľalií.
,,A pre vás?“ obrátila sa na Edward stará pani.
,,Pre mňa uviažte kyticu s červených ruží, z týchto bielych ľalií, a pridajte k tomu niečo modré. A modrú vázu,“ vybral si a počkal, kým sa pani pustila do práce. Na jej vek to netrvalo naozaj dlho a Edward mal onedlho v rukách krásnu kyticu. Dúfal, že sa Belle bude páčiť.
,,Kúpime aj nejaké sladkosti?“ pýtala sa Esme.
,,Tehotné ženy majú rady sladké veci,“ nahlas uvažovala Alice, keď prechádzali okolo obchodíku so sladkosťami.
,,Ale čo by sme mali kúpiť? Nevieme, čo jej teraz chutí,“ nevedel sa rozhodnúť Edward, keď si prezeral výklad s bonboniérami rôznych príchutí.
,,Čokoláda vyrieši všetko. Myslím, že takými pralinkami nič nepokazíme,“ vyhlásila Esme. Nakoniec a rozhodli pre tri bonboniéry s pralinkami čokoládových, vanilkových, marcipánových, orieškových a ešte mnohých príchutí. Snáď niečo z toho jej bude chutiť.
,,Asi by sme už mali ísť,“ podotkol celkom trefne Carlisle a tak sa všetci štyria, spolu so svojimi darčekmi vybrali k malému letisku. Už tam na nich čakal ich pilot, postarší muž. Informoval ich o lete a potom mohli vyraziť.
Let netrval dlho. O necelú pol hodinu už pristávali na malej dráhe neďaleko Grestonvillu. Poďakovali sa pilotovi, ktorý im poradil kde si môžu prenajať auto. Vybrali si to najlepšie, ktoré mali. Postarší model bmw-čka, ktoré im nateraz úplne postačí. Edward si sadol za volant, sestra s rodičmi sa tiež usadili a tak mohli vyraziť. Predtým než sa tak stalo, vytiahol Edward ďalší list od Belly. Tento bol posledný, ktorý mu poslala ešte z Forks.
,,Prečítaj nám ho,“ pridala sa k nemu Esme a ruku mu materinsky položila na rameno, Edward otvoril obálku a čítal.
Drahý Edward,
Od môjho posledného listu uplynul ďalší mesiac a ja píšem ďalší. Netuším, čo sa v Tvojom živote práve odohráva, no dúfam len, že nič hrozného, tak ako v tom mojom.
Tento mesiac zo sebou priniesol mnohé nové veci. Moji rodičia, Charlie ja Reneé, si stoja za svojimi slovami a pomáhajú mi ako len vedia. Reneé mi často telefonuje, keďže prísť nemôže a zdá sa, že už je s ňou všetko v poriadku a je naprosto zmierená s tým, že bude babkou. Charlie sa zase predviedol ako správny, starostlivý starý otec. Mám pocit akoby to malé, čo čakám, vlialo do jeho stereotypného a trochu nudného života, nový elán. Príkladne sa o nás stará. Dokonca zo svojich ušetrených peňazí mi kúpil nové, bezpečnejšie auto. Aj keď môj milovaný cheevy je skoro ako obrnený tank, vek ho pomaly ale isto zmáha. Najprv som rázne protestovala, že to nemôžem prijať, no ide najmä o bezpečie dieťatka, takže som ho nakoniec prijala. Hneď ako však budem mať dosť peňazí, všetko Charliemu vrátim.
Ako som písala v minulom liste, musela som vedeniu školy oznámiť svoj stav. Prekvapilo ich to, no sľúbili, že všetko udržia v tajnosti, pokiaľ nezmením názor. Zatiaľ je to v poriadku, uvidíme ako to pôjde ďalej. Pomohli mi, naozaj mi vyšli v ústrety a vybavili záverečné skúšky skôr, keďže normálne by som vtedy mala termín. Vďaka mojim dobrým výsledkom to nebol problém. Dúfam, že budem stíhať všetko o učivo.
Nakoniec som sa rozhodla zveriť sa Angele. Potrebovala som nejakú ďalšiu podporu a Angela ma nesklamala. Prejavila sa ako pravá kamarátka a teší sa spolu so mnou. Zaviazala sa mlčanlivosťou a sľubom, že mi pomôže kedykoľvek budem chcieť a potrebovať. Uľavilo sa mi, pretože človek potrebuje aj inú podporu a oporu, než je tá rodičovská. Som rada, že to pred ňou nemusím tajiť, a že sa na ňu môžem spoľahnúť.
Samozrejme, aj tento mesiac som pravidelne navštevovala doktora. Aj ja, aj bábätko sme v poriadku. Konečne ma prešli aj tie hrozné ranné nevoľnosti a doktor si môj stav len pochvaľuje. A tento mesiac sa udiala ďalšia dôležitá vec. Prvýkrát mi urobili ultrazvuk. Ani neviem slovami opísať ako úžasne som sa cítila, keď som nielen počula srdiečko nášho maličkého, ale aj keď som ho uvidela na obrazovke. Tú malú fazuľku, ktorá teraz vo mne rastie. Všetko by bolo také dokonalé, keby si tam vtedy mohol byť aj Ty. Ale nevadí. Ako prílohu k tomuto listu, Ti tiež posielam kópiu ultrazvuku.
Stále sa nemôžem zbaviť toho zvláštneho pocitu, že sa ku mne blíži niečo nepríjemné. Akoby to čakalo len na pravú chvíľu, a keď sa to stane, udrie to plnou silou. Nedokážem si to vysvetliť. Zverila som sa s tým aj doktorovi, ktorý mi povedal, že je možné, aby za tým boli moje teraz splašené hormóny. Teraz predsa len reagujem na všetko príliš precitlivene, ale ja neviem. Uvidíme, snáď je to len planý poplach.
Pomaly sa blížia Vianoce a nič by som si neželala viac, ako aby si prišiel. K ničomu Ťa nenútim, no neviem sa svojho želania vzdať. Milujem Ťa a tak rada by som toto všetko prežívala po Tvojom boku. Budem čakať, možno sa stane vianočný zázrak. Aj keby však nie, nevadí. Pôjdeme ďalej.
Chýbaš mi stále viac a viac a nebyť nášho maličkého, neviem či by som to zvládla. A Tvoja rodina mi chýba tiež, všetci do jedného. Snáď sa čoskoro uvidíme. Želám Vám všetkým krásne Vianoce a šťastný Nový rok.
S láskou
Tvoja Bella
Edward dychtivo vytiahol malú snímku z obálky, ktorú si všimol až teraz. Ako to najdrahšie vo svojom živote ju opatrne chytil a zahľadel sa na tú čierno-bielu fotku. A jeho pohľad spočinul presne na tom malom zázraku. Niekto iný by si ho možno nevšimol, no on áno. To malé, drobné stvorenie, ktoré teraz malo len pár centimetrov, bolo jeho dieťa. Dieťa jeho milovanej Belly. Nič krajšieho ešte v živote nevidel. Keby mohol, keby mu to jeho stav dovoľoval, teraz by určite od dojatia plakal. Ach, ako veľmi ľutoval, že tam vtedy s ňou nemohol byť. Ale už sa to nedá vziať späť, treba ísť ďalej.
,,Ukáž aj nám,“ naťahovala sa po fotke nedočkavá Alice. Edward jej ju podal ako hrdý otec, pýšiaci sa svojim potomkom. Všetci boli dojatí, Esme aj párkrát vzlykla. Všetci sa už tešili na toto malé stvorenie, ktoré onedlho príde na svet.
,,Tak ideme?“ pýtal sa Edward, keď si starostlivo uložil aj tento list. Traja pasažieri súhlasne prikývli a Edward prudko vybral zatáčku a zamieril do mestečka.
Prechádzali cez hlavnú ulicu, kde sa nachádzala väčšina dôležitých budov, ako stredná škola, nemocnica, či policajná stanica. Sledovali názvy ulíc a hľadali tú Bellinu, no bez úspechu. Nikde ju nevedeli nájsť. Nakoniec boli nútení zastaviť a opýtať sa okolo idúcich. Najlepším miestom bolo parkovisko pred jediným dosť veľkým obchodom so zmiešaným tovarom, kde sa teraz premávalo dosť ľudí. Carlisle sa ujal iniciatívy a oslovil postarší pár.
,,Prepáčte, že vyrušujem, ale niekoho hľadáme,“ naťahovala k nemu uši stará pani a jej zjavne manžel ju držal za ruku.
,,Čo hovorí?“ nahlas zakričala pani na svojho manžela.
,,Že niekoho hľadajú,“ zhovievavo jej zopakoval. Sluch pani už tak dobre neslúžil.
,,A koho?“ znovu zakričala pani.
,,Hľadáme slečnu Isabellu Swanovú. Máme aj jej adresu, no nevieme to nájsť,“ pomaly k nim prehováral Carlislom ukľudňujúci hlas. Radšej on, ako Edward, ktorý ledva že už nevybuchol od netrpezlivosti.
,,Hľadajú mladú slečnu Swanovú,“ odpovedal svojej žene starký.
,,Áááá, teraz by mala byť doma,“ odpovedala Carislovi, ktorý sa pousmial.
,,Ďakujeme, a mohli by ste nás tam nasmerovať?“ prosebne sa ich pýtal ďalej.
,,Radšej vám s týmto pomôžem ja,“ podišla k nim mladá dievčina s blonďavými vlasmi. Mohla mať tak devätnásť alebo dvadsať, veľmi pekná.
,,Babi, bež s dedkom do obchodu. Už vás tam čaká Steve,“ povedala svojim starým rodičom, ktorí sa rýchlo rozlúčili s novými tvárami a brali sa ďalej.
,,Vy hľadáte Bellu?“ zvedavo si ich premeriavala mladá dievčina s bystrými modrými očami.
,,Áno, mohli by ste nám poradiť, ako sa k nej dostaneme?“ pridal sa do rozhovoru Edward, hneď ako uvidel tvár svojej milovanej v jej myšlienkach.
,,Mohla, ale prečo ju hľadáte ak smiem vedieť. Bella je moja priateľka a odvtedy čo sa sem prisťahovala, ju nikto neprišiel pozrieť. Vy ste jej rodina?“ síce o tom pochybovala, keďže sa vôbec nepodobali, ale jeden nikdy nevie.
,,Viac-menej. Bella nám písala a my sme ju teraz prišli pozrieť,“ pridala sa Alice.
,,Písala? Pokiaľ viem, Bella píše jedine otcovi jej dieťaťa. To ste vy?“ šokovane sa obrátila na Carlisla.
,,Nie, nie. Ja nie. Ale môj syn áno,“ nakoniec priznal Carlisle. Nič iné mu ani neostávalo. Blondínka sa znovu šokovane otočila na Edwarda, predpokladala správne.
,,Mohli by ste nám, prosím, povedať kde býva?“ naliehal Edawrd, ktorého už vážne prešla všetka trpezlivosť.
,,Prečo ste neprišlo skôr. A hlavne ty?“ nahnevane sa naňho blondínka oborila.
,,Lebo som to zistil až teraz. Ak dovolíš, rád by som za ňou šiel,“ už bol naozaj bez seba. Zdalo sa, že dievčinu veľmi nepresvedčil, no nakoniec sa podriadila.
,,Býva v malom domčeku na druhom konci mesta. Pôjdete stále rovno po hlavnej ulici a potom zahnete doľava. Dojdete až nakoniec ulici a znovu zahnete doľava. Je to jediný domček, ktorý tam je, určite ho neminiete.“
,,Ďakujeme,“ úprimne sa jej poďakovala Esme a už sa aj vracali k autu.
,,Bella by mala teraz asi späť, tak počkajte, kým sa nezobudí,“ zakričala za nimi, no neverila, že počkajú. Dúfala len, že neurobila chybu, keď im povedala, kde býva. Naozaj mala Bellu rada, nechcela ju práve pre toto stratiť.
Edward si už jej myšlienky však nevšímal. Ako zmyslov zbavený upaľoval najväčšou rýchlosťou smerom, ktorým ich poslala. Vedel, že neklamala. Naozaj bola priateľkou jeho milovanej a strachovala sa o ňu. Teraz to však nemohol oceniť. Jediné na čo dokázal myslieť, bola jeho láska, ktorá mu bola tak blízko.
Po toľkých mesiacoch ju znovu uvidí. Znovu ju bude môcť objať, pobozkať, držať v náručí. Znovu si bude môcť zaboriť prsty do jej vodopádu nádherných vlasov. Zahľadieť sa do jej krásnych čokoládových očí. Poláskať krásne vykrojené pery. Ale bude mu to naozaj dovolené? Odpustí mu Bella jeho nemysliteľné správanie? Zrazu ho netrpezlivosť opustila. Opustilo ho všetko nadšenie a úsmev zmizol z tváre. Pomaly zaparkoval pred jej domom, no nevychádzal z auta. Jeho rodina si ho zmetene prehliadala, nevedela čo sa deje.
,,Edward?“ nesmelo sa ho opýtala jeho matka.
,,Čo ak to nevyjde. Čo ak ma odmietne? Ako budem žiť bez nej? To už nedokážem,“ zmätkoval jej syn.
,,Edward, už som ti vravela, že takto nesmieš rozmýšľať,“ prehovárala k nemu Alice.
,,Ale je to jedna z možností. A povedzme si úprimne, dosť pravdepodobná. Nemal by som ju radšej nechať na pokoji? Znovu jej vstúpim do života a rozvrátim jej ho naruby. Konečne si našla svoje miesto, bude matkou a toto všetko jej teraz skazím. To predsa nemôžem urobiť,“ horúčkovito prehováral Edward.
,,Synak, pozri sa na mňa. Neviem si predstaviť, čo asi teraz prežívaš, no jedno viem určite. Počúvni svoje srdce. Myslíš, že teraz keď už sme tak blízko, že by si mal dosť síl teraz odísť? Dokázal by si to bez toho, aby si aspoň svoje šance neskúsil? Nebudeš sa potom celú večnosť trápiť otázkami čo keby? Nechcem, aby si potom ľutoval. A myslím si, že Bella si zaslúži, aby si jej dal vedieť, že tu pre ňu budeš, ak bude chcieť,“ otočil sa na neho otec, sediaci na mieste spolujazdca.
,,Čo ak si už našla nejakého partnera? Muža, ktorý pri nej stál a pomáhal jej. Neprežijem, keď ju uvidím v náručí iného. Ja viem, že som to sám chcel, že som jej chcel dať šancu na normálny život, no teraz je to už inak,“ Edward bol čím ďalej tým zmetenejší. Nevedel, ako ďalej.
,,Edward, rozhodni sa. No varujem ťa. Ak budeš chcieť odísť, ja ťa nebudem nasledovať. Predtým som sa ti podriadila. Súhlasila som, aby sme odišli a ani som sa s ňou nerozlúčila. Nepozerala som sa do jej budúcnosti, presne ako si si to želal. No tentoraz ťa už nepodporím. Už sa svojej najlepšej priateľky nevzdám. A ani ty by si nemal,“ rozhodne riekla Alice. Práve toto potreboval.
,,Idem tam,“ ticho, no pevne riekol a pomaly vystúpil. Svoje kvety vzal do rúk a pomalým tempom kráčal po menšej cestičke k dverám domčeka. Išlo o malú, no útulnú stavbu, presne ako stvorenú pre jeho Bellu.
Zastal pred jej dverami a lepšie sa započúval do zvukov v domčeku. A potom to začul. Po tak dlhom čase počul biť srdce svojej milovanej. Presne vedel, že ide o ňu, spoznal by ho všade. A zjavne nespala, keďže bilo pravidelne a dosť silno, na spánok to určite nevyzeralo. No keď sa ešte viacej sústredil, začul aj čosi viac. Slabý trilkot, akoby nejaký vtáčik, no o tom pochyboval. Srdce mu potvrdilo to, čo si myslel. Ten rýchly trilkot bolo srdiečko jeho a Bellinho dieťatka. Tento krásny zvuk mu vlial do žíl novú silo a on zaklopal. Počul ako Bella vstala, asi z postele, a šuchtavým krokom si to mieri k dverám. Netrpezlivo čakal, prešľapoval z jednej nohy na druhú.
A potom sa dvere konečne otvorili.