Dnes som kapitolku dokončila a tak vám ju sem pridávam. Dúfam, že vás poteší. Dnes sa znovu dozvieme neičo nové o Belle a jej tehotenstve. A takisto sa Cullenovská rodina poriadne zamyslí nad sovjimi citmi a nad všetkým, čo sa práve deje. Ospravedlnite mi, prosím, chyby a ešte ďakujem za komentáre. Dúfam, že aj tu nejaké necháte. Love4ever.Poppy:)
2. KAPITOLA
Balenie vecí upírskej rodine netrvalo ani hodinu. Zabalili len to najnutnejšie ako doklady a nejaké šatstvom. S ničím iným sa nebabrali a po napísaní krátke odkazu pre Deanlijských, opustili ich dom. Viezli sa v dvoch autách, v Edwardovom volve a Emmettovom jeepe. Rosalie aj Carlisle sa vzdali svojich áut, aby sa tým zbytočne nezaťažovali. Aj tak by ich museli nechať na parkovisku pre lietadlom, takže to nemalo zmysel. Obidvaja vodiči úplne odignorovali pravidlá cestnej premávky a uháňali ako o vlastné život. Jeden otec a jeden strýko.
Každý v mysliach uvažoval nad tým ako radikálne sa im život zmenil behom niekoľkých minút. Do ich rodiny má zavítať nový člen. Teda aspoň dúfali, že im to bude umožnené. Byť súčasťou života toho nového a úplne zázračného stvorenia. Každý sa už tešil, no ani obavy neopúšťali ich srdcia.
Carlisle sa úprimne tešil. Vždy ďakoval Bohu, že má takú veľkú rodinu a nech už je čímkoľvek, nikdy neprestane byť vďačný, za to všetko šťastie, ktoré ho postretlo. Stal sa manželom, otcom a teraz bude aj dedkom. Obával sa však, čo to malé bude. Teraz sa zdalo, že je s ním všetko v poriadku, aspoň podľa Belliných slov. No čo keď sa narodí? Aké bude potom? Nerád by prišiel o hocakého člena svojej rodiny, nech už bude akýkoľvek.
Esme sa tešila tiež. A ako veľmi. Jej rodina bude opäť kompletná, celá, tak ako to vždy malo byť. Vráti sa jej stratená dcéra a dokonca aj so svojim dieťatkom. Bude babkou. Splní sa jej dávny sen. Sen o dieťati, aj keď nie práve v tom pravom zmysle slova. Strachovala sa však, či ich Bella príjme. Čo ak im nedovolí, aby sa k nej vrátili? V liste síce písala, že to chce, no odvtedy už mohla zmeniť názor. Najmä keď jej po toľkých mesiacoch neodpovedali na žiaden jej list.
Alice sa tešila až neskutočne. Neustále nazerala do budúcnosti, aby zistila ako sa vyvinie, no Bella, keďže ešte nevedela, že k nej idú, nemohla sa k ničomu rozhodnúť. Jediné čo Alice dokázala uvidieť, bolo ako sa Bella rozhodla zájsť na nákup šiat na niekoho svadbu. Keď ju vo svojej vízii uvidela sedieť na posteli s bielym dreveným rámom a okrúhlym čelom, s modrým povlečením ako si zamyslene hladí vypuklé bruško, bola nesmierne šťastná, že ona má práve takýto dar. A keď to vďaka nej uvidel Edward, nenachádzal slov. Ešte aj teraz videl svoju milovanú a dieťatko, ktoré nosí pod srdcom. Tento obraz ho poháňal vpred.
Emmett sa radoval, že konečne sa k nim jeho malá a nemotorná sestrička vráti. A že na ňu bude môcť opäť dávať pozor. Pri nej sa cítil ako ozajstný veľký brat. Povedzme si úprimne upíri nepotrebujú takú veľkú ochranu ako Bella. A pri jej šťastí na nebezpečenstvá a nehody? Nebolo čo riešiť. A teraz keď čakala jeho synovca alebo neter, už sa svojej úlohy strýka nevedel dočkať.
Rosalie... Ňou zmietalo niekoľko pocitov naraz. Najprv to bola ľútosť a hanba. Ľutovala svoje správanie k Belle a hanbila sa za to, ako ju odmietala a opovrhovala ňou. A pritom na to nemala žiadne právo. Nič jej nespravila, dokonca sa niekoľkokrát s ňou snažila aj zblížiť, no ona to nedovolila. Zdalo sa jej príliš potupné, že Edward sa zamiloval práve do nej a nie do najkrajšej upírky široko-ďaleko. No teraz chápala bratove city k nej. Ona ich vtedy nechcela vidieť, no teraz ju osvietilo. Bella bola taká ako o nej hovorili. Milá, nesebecká, dobrosrdečná a spravodlivá. A Rosalie dúfala, že taká aj ostala. Veľmi sa totižto obávala. Pociťovala aj strach z toho, že prídu príliš neskoro, že Bella im už neodpustí. Dokázala si predstaviť ako tým všetci budú trpieť, hlavne Edward. A ako posledné, tešila sa. Aj ona sa tešila na to malé stvorenie, ktoré sa onedlho dostane na svet. Aj jej sen o dieťati sa aspoň takto naplní. Samozrejme, ak im to Bella dovolí.
Jasper, chudák Jasper. Ním teraz lomcovalo množstvo pocitov od jeho rodiny. Sám len ťažko dokázal identifikovať svoje vlastné. Najprv sa obviňoval. Dával si za vinu, že kvôli nemu Edward Bellu opustil a preto obidvaja teraz trpeli. A dieťa s nimi. Dúfal, že k nim dorazia čo najskôr a Bella ich neodmietne. Že dá jeho bratovi šancu, že ju dá aj im. Bol by veľmi rád, keby mohol aj on sledovať ako sa na svet dostane nový život a ako sa bude vyvíjať. Keď sa to tak vezme, bude strýkom. Bude maž neter alebo synovca. Doteraz nemal veľký vzťah k deťom. Jeho sebaovládanie malo medzery a rozhodne ich nechcel nachádzať v blízkostí detí. Sám nijaké nemohol mať, preto sa tým nezaoberal. Teraz sa to však zmenilo. A Edward... Edward sa teraz snažil sústrediť sa na vlastné myšlienky. Vďaka Alice videl, že Bella je v poriadku, že je zdravá. Aspoň to ho trochu upokojilo. Podľa okolia, v ktorom ju videl usudzoval, že na tom nie je zle ani z materiálnej stránky. Izba, v ktorej sa nachádzala bola dokonca väčšia než tá vo Forks. Keďže chcela ísť nakupovať šaty, asi mala aj peniaze. A bola pozvaná na svadbu, takže musela mať aj nejakých priateľov. Vedel si predstaviť jej strach ocitnúť sa v novom meste a tiež vedel, ako statočne to musela brať. Stále však nechápal, prečo už vo Forks neostala. A odišiel s ňou aj Charlie? Alebo je tam s ňou Reneé s Philom? Dúfal, že v jej listoch nájde odpovede.
Tak veľmi sa tešil. Blahom sa skoro roztápal, keď ju konečne videl a s krásne zaguľateným bruško. Bola nádherná, ešte krajšia ako si ju pamätal. A čakala jeho dieťa. Ani v tých najdivokejších snoch by si nikdy nepredstavil, že by mohol byť otcom. A vďaka nej sa mu to teraz splnilo. Dávne tajné želanie, ktoré rok čo rok večnosti upadalo do zabudnutie. Ach, modlil sa za to, aby sa nikdy v listoch neodčítal, že už nechce, aby za ňou a dieťaťom chodil. Dúfal, že keď sa objaví pred jej dverami, že ho znovu príjme k sebe a dá mu druhú šancu. Musí, inak to asi neprežije. Nebude chcieť žiť bez nej a ich bábätka.
Striebristé volvo a svetlý jeep spoločne zaparkovali na dvoch miestach vedľa seba a upíry v nich okamžite vystúpili. So všetkými svojimi taškami zamierili rovno do haly k najbližšiemu voľnému pultu. Slova sa ujal Carlisle.
,,Dobrú deň, prosili by sme sedem leteniek do Vermontu, na najbližšie letisko k mestečku Grestonvill,“ a nahodil svoj očarujúci úsmev, aby si pani za pultom rýchlo získal. Normálne to nenávidel používať, no teraz sa vážne ponáhľali. Po chvíľke, ktorej sa pani za pultom pozbierala, zaťukala do svojho počítača údaje a hľadala im vhodný let.
,,Máme tu štyri voľné miesta na priamy let do Vermontu na letisko v hlavnom meste, odkiaľ si môžete prenajať menšie lietadlo, ktoré vás môže odviesť do Grestonvillu. Odlet je o dve hodiny,“ prehovorila po chvíľke hľadanie.
,,Rezervujte ich,“ zvolal Edward a potom čo na ňu súhlasne kývol Carlisle, urobila tak.
,,A potom tu máme ešte tri miesta na prestupný let, tiež do hlavného mesta, no až o piatej,“ pozrela sa na nich, a keď Carlisle opäť kývol hlavou, rezervovala aj tie. Hneď ako si letenky vybrali, presunuli sa k mnohým stoličkám v strede haly.
,,Tak a čo teraz?“ pýtal sa Emmett, keď pri nich zastali. Ľudia naokolo sa na nich zvedavo pozerali, toľkých krásnych ľudí dokopy ešte nevideli.
,,Jednoznačne by mal ísť Edward,“ na tom sa zhodli všetci. Rozdeľovali si letenky, kto kedy poletí.
,,Ja môžem ísť aj tým neskorším letom,“ navrhol Jasper a Edward sa na neho vďačne pozrel.
,,Ja môžem tiež, síce nie veľmi rád, no aj tak,“ pridal sa k svojmu bratovi Emmett.
,,Určite by mali ísť aj Carlisle s Esme,“ pridala sa Alice, čo znovu všetci odsúhlasili. Teraz už ostali len Alice s Rosalie.
,,Bež ty. Si jej najlepšia priateľka,“ nakoniec povolila Rose a Alice ju vďačne objala.
,,Fajn, tu máte letenky, letí vám to presne o piatej z 5-tky,“ podával im letenky Carlisle.
,,Tak a čo teraz?“ pýtal sa Emmett, keď do prvého letu ostávali ešte dve hodiny.
,,Prečítajme si ďalší Bellyn list,“ navrhla Alice a všetci nadšene prikývli. Edward si sadol na jednu zo stoličiek, Esme po jeho ľavici, Alice po pravici. Jasper, Carlisle a Emmett v objaví s Rose postávali pred nimi. Takto tvorili uzavretý kruh, nikto z vonku nemohol počuť ich rozhovor.
Edward vytiahol z predného vrecka svojej bundy zväzok listov a otvoril ten, ktorý prišiel v novembri. Zhlboka sa nadýchol a začal čítať:
Drahý Edward,
Prešiel ďalší mesiac a ty si sa neozval. Neviem, či si môj list čítal a rozhodol sa ho ignorovať, či si ho nespálil už len pri pohľade na moje meno na obálke alebo či si ho vôbec dostal. V minulom liste som Ťa prosila nejaké znamenie, či má vôbec zmysel toto moje snaženie, no keďže som od teba nič takéhoto nezaznamenala, bude, v písaní pokračovať ďalej, tak ako som sľúbila. Všetko čo som písala v predošlom liste, som myslela vážne. Pokiaľ si ho nejakým dôvodom nečítal, pripomínam Ti, že ťa k ničomu nenútim. Ja sa o naše dieťa postarám, aj keď by si to Ty odmietol. Je to len Tvoje rozhodnutie a ja Ťa k ničomu nenútim.
Prešiel ďalší mesiac a udialo sa toho pomerne dosť. Správu, že som tehotná, som konečne oznámila mojim rodičom. Charlie sa to dozvedel ako prvý. Musím priznať, že ma úprimne prekvapil. Zo správy, že bude dedkom sa naozaj tešil. Síce sa mu veľmi nepáčilo, že som tak mladá, no nakoniec sa s tým zmieril. Chvíľku sa aj rozčuľoval nad tým, že si ma opustil práve keď som Ťa potrebovala najviac a nechal si ma s dieťaťom samú, no po uistení, že si o tom pred svojim odchodom nevedel, sa upokojil. Sľúbil, že ma bude vo všetkom podporovať a pomáhať mi. S Renee to bolo trochu obtiažnejšie. Nechcela som jej tú novinu oznamovať cez telefón, preto k nám na týždeň aj s Philom pricestovali. Chvíľku bola z tejto správy šokovaná, a hneď nato som dostala niekoľkohodinovú kázeň o tom, ako si rozumný človek má všetko správne načasovať. Moje tehotenstvo veľmi dobre nevzala. Mám pocit, že som ju sklamala. Vždy ma vychovávala tak, aby som bola v živote rozumná a zodpovedná. Dokončiť školu, ísť na vysokú, získať titul, nájsť si priateľa, nájsť si dobúr prácu, vydať sa a až potom mať deti. Jej slová ma naozaj mrzeli, dúfala som, že aj ona pri mne bude, rovnako ako Charlie. Ešte aj Phil sa tešil tejto správe. V deň ich odjazdu, ma však milo prekvapila, keď mi riekla, že nech sa deje čo sa deje, je stále mojou strelenou mamou a to sa nikdy nezmení. Phil s Charliem sa nášmu dojímavému a hlavne uplakanému zmiereniu, len smiali. A tak, keď odišli, som sa po dlhom čase ako-tak upokojila.
Tento mesiac som tiež bola aj na pravidelných kontrolách u doktora. S radosťou mi oznámil, že ja aj bábätko sme v absolútnom poriadku. Všetko je ako má byť. Stále som však seba samej pýtam, či sa niekedy prejaví, že maličké má v sebe aj kúsok upíra. A ak áno, tak kedy. Trochu sa toho okamihu obávam. Nie kvôli sebe, ale skôr o moje okolie. Už dlhší čas cítim v srdci nepokoj, akoby sa k niečomu zlému a nebezpečnému pomaly, ale isto schyľovalo. Možno sú to len tehotenské hormóny, neviem.
V škole o tom zatiaľ nevedia a ani um to tak skoro nemám v pláne povedať. Aj keď podľa Charlieho by som to mala oznámiť aspoň vedeniu, keby mi počas tehotenstva nebolo najlepšie. Možno to neskôr poviem aj Angele, o tej jedinej viem, že jej na mne úprimne záleží. Neviem ako sa všetko vyvinie, myslím, že budem musieť požiadať o skoršie preskúšanie, naozaj neviem.
Nemôžem si odpustiť a nenapísať Ti, že mi chýbaš. Ja viem, že ma už nemiluješ, no keď si ma odpustil, neodišiel odo mňa len môj milovaný, ale aj najlepší priateľ. Osoba, ktorá by pri mne pri takýchto chvíľach stála. Nič Ti nevyčítam. Viem, že citom sa nedá rozkázať. To nedokáže ani nesmrteľný upír. Tak ako ja si nedokážem rozkázať nemilovať Ťa.
Chýba mi aj Tvoja rodina. Rodina, ktorú som považovala aj za svoju. Chýba mi Alice a to jej neustále bľabotanie o všetkom možnom. Dokonca mi chýbajú aj jej nákupy, no to jej neprezraď. Chýba mi Emmett a jeho neustále podpichovanie a vtipkovanie. Chýba mi Esme a jej materský úsmev či vrelé objatie. Chýba mi Carlisle a jeho dobrosrdečnosť a múdre rady. Chýba mi aj Rosalie. Aj keď sme si nikdy neboli blízke, vždy bola súčasťou aj mojej rodiny. A chýba mi aj Jasper. Dúfam, že si nič nevyčíta. Ja som ho nikdy z ničoho nevinila. Chýbate mi všetci.
Na ďalší mesiac odo mňa očakávaj ďalší list plný noviniek v našich životoch.
Milujem Ťa.
S láskou
Tvoja Bella
Znovu celú ubolený list zložil a uschoval ako najcennejší poklad. Znovu si vyčítal, že odišiel. Nechal ju samú, nechránenú, opustenú. Ako sa asi mohla cítiť, keď ju jej mama nechápala? Určite hrozne. Vedel, ako veľmi jej na mame záleží. Musela sa s tým pobiť úplne sama. A čo malo znamenať, že cíti ako sa k nej blíži nejaké nebezpečenstvo? Bol úplne zmetený. Aspoňže je ich dieťatko v poriadku. Dúfa, že to tak je aj teraz.
,,Ktohovie, prečo sa presťahovala,“ spýtala sa Alice, ako prvá prelomila ticho, ktoré nastalo. Všetci boli nielen dojatí, ale aj smutní, že pri tomto všetkom pri nej nemohli stáť.
,,Možno sa pohádala s rodičmi,“ nadhodil Emmett, no veľmi tomu neveril. Charlie sa mu nikdy nezdal taký neféroví. Nie, on by ju neopustil. Ale prečo potom.
,,Alebo v tom bolo to, čo spomínala. To čo cítila, že sa k nej blíži,“ nadhodila Esme a ani nechcela pomyslieť, čo všetko by to bolo. No teraz sa zdalo, že je v poriadku a to bolo podstatné.
,,Nech je to čokoľvek, snáď sa to čoskoro dozvieme,“ zhrnul to Carlisle a ostatní súhlasne prikývli. Zvyšok času do odletu strávili prevažne potichu a mlčky. Párkrát prehodili nejaké to slovo, no nepúšťali sa do žiadneho siahodlhého rozhovoru. A keď nastal čas, rozlúčili sa a Edward s Esme, Carlislom a Alice nastúpili na svoj let.
Letuška najprv informovala, kde sa nachádza núdzový východ, ako použiť nafukovacie vesty a podobné veci. Keď sa konečne odlepili do zeme, Edward si trochu vydýchol. Už bol na ceste. Už bol na ceste k nej. Dúfal, že všetko dobre dopadne.
,,Neboj, bude to v poriadku,“ chlácholila ho Alice, ktorá sedela vedľa neho. Carlisle s Esme sedeli pred nimi.
,,Myslíš?“ neisto sa jej pýtal.
,,Určite. Bella ťa miluje. Sama to v listoch priznáva. Keď jej všetko vysvetlíš, určite to pochopí a príjme ťa späť,“ presviedčala ho Alice.
,,Odkiaľ si môžeš byť taká istá? Ublížil som jej. Tak veľmi ako sa len dalo. Opustil som ju, keď ma potrebovala najviac. Klamal som jej,“ s utrápeným výrazom si zložil hlavu do dlaní.
,,Poznám Bellu tak ako aj ty. Ona ťa miluje. Miluje viac ako čokoľvek na svete. Vy ste boli stvorení jeden pre druhého. Nenechaj si újsť túto jedinečnú príležitosť. Čakal si na ňu skoro sto rokov. Viem, že aj keby nás už Bella nechcela mať v živote, tak viem, že ty sa nevzdáš. Nevzdáš sa a budeš nielen o ňu ale aj o vaše dieťa bojovať. A dokážeš to. Lebo nech by si Bella čokoľvek naklamala, nikdy nepoprie svoje city k tebe. Takže sa neboj. Bude to v poriadku. A teraz sa teš. Budeš otcom a ja budem tetou,“ nadšene prehlásila Alice, oči jej priam žiarili. Edward sa musel usmiať. Vtedy si uvedomil, že je to prvý úsmev po veľmi dlhom čase.
,,Tešíš sa na nákupy?“ podpichoval ju, spomínajúc na Belline slová v liste.
,,Ja som vedela, že to so mnou nie je až také hrozné, ako ste vždy vraveli,“ urazene vyhlásila.
,,Veď počkaj čo všetko svojej neterke alebo synovcovi kúpim. Bude to to najkrajšie, najlepšie a najmódnejšie obliekané dieťatko na svete. To si píš,“ rozhodne prehlásila a už sa nevedela dočkať, kedy navštívi najbližšie nákupné centrum.
,,To nie je zlý nápad,“ prehodil Edward, keď jej z myšlienok vyčítal, čo chce spraviť hneď ako pristanú. Carlisle spolu s Esme sa k nim otočili a zvedavo hľadeli z jedného na druhého.
,,Alice rozmýšľa o nejakých darčekoch. Aby sme nešli tak naprázdno,“ vysvetlil im Edward.
,,A čo by sme mali kúpiť?“ vyzvedala Esme a tiež sa nad tým nadchýnala.
,,Určite nejaké veci pre dieťatko, ale nie veľa. Na poriadne nákupy zájdeme až potom. Niečo pre Bellu, nejakú čokoládu alebo také čosi. A kvety, jednoznačne kvety,“ nahlas rozmýšľala Alice a ostatní súhlasne prikývli.
,,Keď si pozriete z okienka, uvidíte Montpelier, hlavné mesto Vermontu,“ začuli letušku a všetci sa naklonili k svojim okienkam a hľadeli na krásnu prírodu tejto krajiny. Tu teraz býva Bella. A sem práve prišli.