Sľúbila som, že sa ozvem do konca šk. roku, ale nedalo sa. Môj podarený tatko inštaloval niečo na môj notebook a dopadlo to tak, že všetko zmizlo. Takže som nemohla písať. Napísala som zatiaľ len krátku jednorázovku a budem rada keď ju okomentujete a dáte mi silu v písaní. Okrem toho nemám pre ňu názov tak by ste niečo mohli vymyslieť. :) A prepáčte mi chyby :)
„Edward. Prosím už choď.“ šeptala som a tuho zavierala oči. „Už ma nechaj, odíď.“ Bála som sa otvoriť oči, bála som sa, že tam ešte bude. Ale bolo ticho. Veľmi opatrne som otvorila oči. Nikto tam nebol. Zvalila som sa na posteľ a vydýchla som si. Vzala som si veci a zaliezla som do sprchy. Zhodila som zo seba veci a postavila sa pod studenú vodu. Musela som si vyčistiť hlavu. Každý deň, a bolo jedno či som robila niečo neuvážené, sa mi objavoval Edward. Horšie bolo, že sa zjavoval aj vtedy keď som nebola sama, keď so mnou boli ľudia. Niektorí si myslia, že mi už úplne hrabe. Keď som vyšla zo sprchy stál opretý o dvere. Zvrieskla som. Tak veľmi som sa zľakla. Charlie už o pár sekúnd trieskal na dvere či som v poriadku. Odomkla som a keď vbehol vrhla som sa mu okolo krku. Zdesenie v mojich očiach ho vystrašilo. Neviem prečo ale odrazu som sa bála, bála som sa, že sa ten prelud zasa vráti. To nebol môj Edward.
Charlie ma zobral k psychiatrovi. A ja hlúpa som mu všetko povedala. Bola som skutočne ako šialenec. Povedala som mu o mojich vidinách, ale nespomenula som, že Cullenovci sú upíri, to tajomstvo som pochovala v sebe. A tak som sa ocitla tu. Vo svojej malej izbe v nemocnici pre psychicky narušené osoby. A môj prelud tu stále bol. Rozprávala som sa s ním, lebo s nikým iným som sa nemohla, nikomu inému som neverila. Dávali mi lieky, ale tie boli k ničomu. Postupne ku mne nepustili už nikoho, ani len Charlieho. Ostala som tam sama, len ja a môj milovaný Edward, alebo aspoň to, čo som si dokázala v tej mojej vyšinutej hlave predsviť. Každú jednu noc som sa budila s krikom. Stále znova a znova som sa ocitala v tom lese a nevedela som čo tam hľadám.
Prešlo pár týždňov čo som tu. Každý deň som povinne jedla tabletky, odpovedala som lekárom na otázky, dokonca za mnou pustili Charlieho a smela som mať v izbe aj pár osobných vecí. Všetkým sa zdalo, že sa odtiaľ čoskoro dostanem. Prestala som v noci kričať, vedela som kedy sa mám prebudiť aby som sa nedostala k bodu, kde sa s krikom prebudím. So svojím preludom som sa rozprávala v myšlienkach. Išlo to, bol to predsa môj prelud.
Už ma chceli pustiť, keď sa stala tá tragédia. Môj otec zmizol. Nikto nevedel kam ani či sa vráti. A ja som sa odrazu ocitla úplne sama s dvoma dierami po dvoch úžasných a jediných mužoch v mojom živote. Po tomto sa mi prestal zjavovať môj Edward. Prestala som snívať. Prestala som jesť a spať. Bola som na infúziách, často odpadla od nedostatku spánku.
Takto to išlo kým sa u mňa v izbe neobjavila Viktoria. Nedokázala som sa báť, možno len slabo tešiť, že bude koniec. Vzala ma na ruky a uniesla ma. A keď sme sa objavili vonku, pohrýzla ma.
Zobudila som sa. Svetlo bolo ostrejšie. Videla som každú smietku, každú čiastočku prachu. Posadila som sa. Ten pohyb bol taký rýchly a pritom tak ladný. Niekto am oslovil. Z hrdla sa mi vydralo vrčanie a akonáhle som sa nadýchla zacítila som strašnú bolesť. Horšiu ako tú čo som cítila predtým ako som sa zobudila.
„Som rada, že si sa už zobudila Bella.“ prehlásila tá žena. Mala ohnivé vlasy, bola krásna, bledá a jej oči žiarili krásnou karmínovou farbou. Zdala sa mi povedomá. Nevedela som kto je Bella, ale všetko mi vysvetlila. Povedala mi o sebe, o nás, o mojom a jej živote. Zoznámila ma s mojím otcom. Viktoria, ako sa mi predstavila ma zasvätila do tohoto môjho nového života. Vysvetlila mi, prečo som teraz taká aká som a aj to, prečo ma potrebuje. Chce sa pomstiť upírovi menom Edward Cullen, ktorý jej a dokonca aj mne tak veľmi ublížil. 6evraj mi odoprel premenu, zahrával sa so mnou klamal mi. Jej zabil druha. A preto si nás stvorila. Celú našu malú armádu. Aj so mnou a mojím ockom Charliem. Pomstíme sa mu, jemu aj jeho rodine. Pomstíme smrť Viktoriiného druha a ja sa pomstím. Verím Viktorii, do posledného dychu môjho nového života jej budem veriť. Určite ma neklame, určite. Cvičila nás aj s jej pomocníkom Rileym. Môj otec, Riley a ja sme boli jej veľké zbrane. Riley bol už dlhšiu dobu s ňou. Môj otec mal schopnosť uzdravovať upírov a ja, ja som bola jednoducho štít. Viktoria mi sľúbila, že sa Edwardovi môžem pomstiť. Zatiaľ čo sme všetci trénovali som sa snažila prísť na moju minulosť. Stratila som pamäť. Dokonca aj môj otec ju stratil. Teda jej časť. Mňa si pamätal, ale záhadných Cullenovcov nie.
Konečne nastal ten deň. Pomaly sme sa blížili. Viktoria mi už pred tromi dňami prikázala aby som časť našich plánov ukázala. To znamenalo, že tá ich malá veštica ich mohla vidieť. Vynorili sme sa z lesa. Stáli tam. Odrazu som si na niečo spomenula. Bola to malá kruhová lúka. Zatriasla som hlavou. Vošli sme. Celé to viedol môj otec a Riley. Ja a Viktoria sme išli posledné v podstate sme sa neprezradili našim nepriateľom. Z lesa neočakávane vyrazili vlci. Vrhli sa na našich. Viktoria zakliala. Vtedy bol čas na môj príchod. Edward, ten s brondzovými vlasmi, ako mi povedala Viktoria, sa na mňa pozrel a v očiach mal prekvapenie aj zdesenie.
Teraz som nesmela zaváhať. Prestala som si všímať boj okolo seba a vrhla som sa po Edwardovi. Jediné čo som zachytila bol Viktoriin úsmev. Tesne predtým ako sa mi podarilo zaútočiť na Edwarda, zaútočil na mňa ten zlatovlasý. Vyhnúť sa mu nebol problém. Bol prekvapený. Vrhol sa znovu po mne. Dokelu, nemôžeš dať teraz pokoj? A akoby to nebolo dosť vrhol sa po mne aj ten maco. Bola som mrštná a silná. Vybehla som ďalej od nich a vyskočila na strom. Boj bol u konca. Nikto už neostal, len ja. Zavyla som a vrhla som sa dole. Neočakávala som však vlkov. Vrhli sa po mne a ja som odrazu nemala kam uhnúť. Vyskočila som do výšky a s premetom som ich preskočila. Teraz som už nemala šancu. Bola som obklúčená. Vrhla som pohľad po Edwardovi, keď som si odrazu spomenula na ďalšiu vec. Spomenula som si na jeho pery, ako som ich cítila, keď ma pobozkal. Podarilo sa mi utiecť z tej lúky. Vlci ma už neprenasledovali, bežal za mnou len Edward. A vtedy ďalšia spomienka. Spomienka na jeho schopnosť. A za ňou sa objavovala ďalšia a ďalšia. Vracala sa mi pamäť. Padla som na kolená a vtedy ma dobehol. Zdvihla som pohľad a jediné čo som dokázala povedať bolo:
„Odpusť mi.“ šepla som. Na všetko som si spomenula. Kľakol si vedľa mňa a chytil ma za tvár a tak ma donútil hľadieť mu do očí. Znovu som sa v nich topila. Bol to nádherný pocit. Pomaly sa ku mne začal skláňať, ale uhla som.
„Nedokážeš mi odpustiť, že som ťa opustil, však?“ rezignovane povzdychol.
„Nedokážem.“šepla som. Bolesť v jeho očiach bola hrozná. Pokračovala som. „Nedokážem odpustiť sebe. Ohrozila som ťa, tvoju rodinu, zabudla som na teba a to je horšie. Chcel si ma chrániť to teraz už chápem. A čo je najhoršie, verila som Viktorii. Ach, Edward...“ V očiach mu zažiaril malý plamienok nádeje.
„Milujem ťa, Bells. A všetko je odpustené ak si aj ty mne odpustila.“ usmial sa. Znova som videla jeho krásny úsmev. Aj ja som sa usmiala a pritisla svoje pery na tie jeho.