Edward Cullen

 
Bellu Edward opustil a ona po dvoch rokoch stále žije vo Forkse. S Jacobom nič nemala.
A ona spomína. Dúfam že sa vám to páči. A prosím napíšte mi ako by ste to napríklad zakončili vy. Ďakujem .
 
 
 
„ľudská pamäť  je ako sito“  povedal keď ma opúšťal. Nechcela som tomu uveriť. Ako by som mohla zabudnúť? Ako by mi mohla z pamäti jeho obrysy tváre, jeho presný odtieň očí , pocit z jeho studenej kože, alebo nervozita pri jeho prítomnosti. Nie, mne sa to nemôže stať.
Nikdy na neho nezabudnem , nikdy nebude moje srdce patriť inému.
Vždycky bude on moja jediná láska. Pretože dokedy bude existovať  on budem vedieť žiť aj ja. Možno by som sa na neho mala hnevať, že ma opustil a prestal ma milovať.
Ale ľudia sa dávajú dokopy aj sa rozchádzajú.
Všetko raz skončí, nemôžem mať navždy dokonalý život. Moje šťastie som si vyčerpala.
 
Prešli 2 roky odvtedy čo odišiel a ja som stále sama. Nemám nikoho koho by som mohla milovať. Je tu síce pre mňa Charlie, Jacob a Renée ale ja chcem iba jedno.
Dokázala by som vymeniť všetko za to aby som ho ešte aspoň raz videla dotkla sa ho. To by mi stačilo. Možno je to tím že nastal ten okamih. Už si ho  nedokážem vybaviť. Nepočujem jeho hlas. Vo snoch ho už nevidím. Neviem si spomenúť na nič a to ma zabíjalo.
Cítila som ešte väčšiu bolesť ako keď ma opustil.
 
S Charliem sme sedeli pri stole. Už sme sa spolu ani veľmi nerozprávali . Iba sme sa pozdravili. Napriek tomu som nechcela ísť k Renée, odmietala som.
„Bells si nejaká bledá nieje ti zle?“ zašepkal a v jeho očiach bol strach.
Postupne mi Charlie začal miznúť. Jeho tvár obklopila tma a ja som sa z nej nevedela prebrať.
Do očí mi prudko zasvietilo slnko. „Bella“ počula som hlas mojej mamy.
Zaklipkala som očami a cez svetlo sa mi všetko začalo pomaly vyjasňovať.
Spoznala som nemocnicu.
„mamy čo sa stalo?“ zachripela som a pozerala sa do maminých očí červených od plaču.
„Bella mne je to tak ľúto. Lekári ti spravili vyšetrenie a máš rakovinu. Nedávajú ti veľa času“
 „koľko?“ spýtala som sa stále pokojným hlasom.
„do zajtrajška“ bolestne som privrela oči. Zajtrajšok.
Renée sa zrútila na posteľ. Jej telo sa otriasalo vzlykmi, chcela som plakať s ňou , ale nešlo to.
Mojím telom neprechádzali pocity sklamania, ale šťastia. Konečne skončí tá nekonečná bolesť. Keď budem mŕtva , nebude ma trápiť že ma Edward opustil, nikdy  už na nič nepomyslím.  Pousmiala som sa.
„bude mi lepšie“ zašepkala som. Renée zhrozene zdvihla hlavu.
„Ako to môžeš povedať? Zapišťala zhrozene.
Po celý ten čas pri mne niekto bol. Najprv Renée potom Charlie a niekedy aj Jacob.
Bola noc a sedeli pri mne všetci. Zrazu som cítila hroznú ťažobu na rukách, ktorá postupne prešla do celého tela. Moje viečka mi pripadali ťažké. Cez celú izbu sa ozývalo pípania a plač mojej mamy.
  Privrela som oči. Nechcela som už nič vidieť , už to chcem mať za sebou.
Strácame ju. Ozývalo sa  v mojej hlave. Ešte som počúvala ruch v mojej izbe.
Keď sa zrazu niečo zmenilo. Bolesť ustúpila a ja som videla oslepujúce svetlo.
Volám sa Edward Cullen ....minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa. Stŕpla som . Mojim telom prešla vlne tepla, keď som započula ten krásny hlas.
Nikdy pred tím som sa nesnažil niekoho udržať nažive.
Nie som dosť silný aby som sa od teba držal ďalej.
No nemal som v úmysle žiť bez teba. Toto musí byť raj. Počúvať jeho hlas by som mohla donekonečna. Ale zrazu ho vystriedal iný hlas strašidelný.
„Čo by si si najviac priala?“ zachripel.
„zváž to dobre“ ozval sa znovu.
„vidieť posledný krát Edwarda“ zašepkala som.
„čo by si preto spravila?“
 
„všetko“ bola moja odpoveď . Zrazu sa tá žiara začala vytrácať a mne sa pred očami začal rysovať les. Mne tak známy.
„Bella odchádzame“ ozval sa ten krásny hlas a ja som spozornela. Moja hlava automaticky mihla tím smerom . Stál tam Edward. Krajší ako by si niekto mohol predstaviť.
Nikto nemá takú fantáziu. Moje telo zaplavila vlna šťastia. Ako keby ste narkomanovi dali jeho drogu. Uvedomila som si že tam stojím a hlúpo na neho hľadím.
„nie“ zašepkala som .
„nemôžeš  ma znova opustiť“ hlas mi začal preskakovať. Znova tú bolesť nezvládnem. Už nie.
„ja ťa už nemilujem“ opakoval presné repliky. Cítila som ako sa mi nohy lámu k zemi a ja som sa k nemu začala doslova plaziť. Keď som už pri ňom bola , silno som ho oblepila.
Je mi jasné že  keby chcel tak mi ruky bez námahy stiahol. Ale ja sa nevzdám tento krát nie.
Nedovolím mu znova ma opustiť.