Sľubované pokračovanie je tu. Aj keď sa asi nebude veľmi páčiť. Neviem, no ja som si to proste predstavovala takto. Ale nebojte, ešte by malo pribudnúť jedno pokračko. Uvidíme. Takže, šup do čítania a ospravedlnite mi chyby. Ďakujem za komentáre u prvej časti a vám všetkým venujem túto druhú časť. Ďakujem. Love4ever.Poppy:)
Akt lásky II
Čo to len spravil? Ako mohol? Nechápal kam dal rozum. Ale vedel to. Presne to vedel. Rozum stratil už vtedy, keď zo seba tá kráska zhodila župan. Lebo keby uvažoval triezvo a racionálne, nikdy by nedovolil, aby to zašlo až tak ďaleko.
Sklamal sa. Sklamal nielen seba, ale aj svoju rodinu. Všetkých, na ktorých mu záležalo. A teraz ich ohrozil. Len kvôli tomu, že sa neovládol. Že sa zachoval sebecky a majetnícky. Nikdy to nerobil, a teraz podľahol túžbe. To sa mu však nevyplatilo. Sklamal sa.
No teraz nebol čas na sebaľútosť. Bolo nutné si zachovať chladnú hlavu. Musel konať a to rýchlo. Súrodenci sa mu vrátia až k večeru, čo bude onedlho. Keď si na nich spomenul, nechápal ako ho jeho mladšia sestra Alice nevidela, čo spraví. Mohla ho predsa zastaviť. Alebo nie. Veď on Belle nedokázal čítať myšlienky, zjavne na ňu nepôsobil ani Alicin dar. Inak si to nevedel vysvetliť. Lebo keby ho Alice uvidela, čo má v pláne urobiť, zastavila by ho. To vedel.
Musel kontaktovať aj rodičov. Boli preč, no teraz potreboval radu, aspoň cez telefón. Zbytočne ich do toho nechcel zaťahovať. Už mal vymyslený plán a musel sa ho držať.
,,Stalo sa niečo, Edward?“ ozval sa k nemu mäkký, ustaraný hlas jeho náhradnej mamy. Ešte viac sa zháčil, cítil, že nedokáže prehovoriť. Vedel, že mu nebudú nič vyhadzovať na oči alebo vyčítať, a to ho bolelo ešte viac. Nezaslúži si ich dobrotu.
,,Ja... ja...,“ začal, no len ťažko zo seba dostával tie slová.
,,Zlyhal som,“ nakoniec to vyriekol, a obidvaja jeho rodičia to ihneď pochopili. K telefónu sa teraz dostal Carlisle, jeho úžasný otec.
,,Kto to bol?“
,,Moja spolužiačka z výšky. Bella Swanová,“ vydýchol zlomene.
,,Sú nejaký svedkovia?“
,,Nie, stalo sa to u nás,“ priznal sa.
,,U nás? A Alice to nevidela?“ čudoval sa Carlisle.
,,Nedokázal som jej čítať myšlienky, takže ani Alice to zjavne nemohla vidieť. Bola u nás, lebo sme spolu pracovali na projekte do školy,“ uviedol ich do obzoru.
,,Máš už nejaký plán?“ opýtal sa ho otec.
,,Áno. Zinscenujem moju aj jej smrť,“ a na druhom konci telefónu sa rozhostilo ticho.
,,Bude to vyzerať ako nešťastná autonehoda, pri ktorej obidvaja zahynieme.“
,,Aj ty? Ale prečo?“ pýtala sa Esme, ktorá asi pochopila môj zámer.
,,Je mi to ľúto, no teraz potrebujem byť sám. Už sa vám neodkážem pozrieť do očí,“ priznal s priškrteným hlasom. Počul ako jeho matka vzlykla.
,,Edward...,“ vedel, s čím chce jeho otec začať, no nemohol to počúvať.
,,Tak to bude najlepšie. Prosím, pochopte ma,“ dúfal, že to dokážu.
,,Ako si želáš, no sľúb, že sa nám budeš pravidelne ohlasovať,“ nedal sa Carlisle.
,,Sľubujem. Myslím si, že by denalijským nevadilo, keby ju u seba nechali? Teraz bývajú naozaj ďaleko od civilizácie, takže by to bolo ideálne,“ pokračoval vo svojom pláne.
,,Koho?“ zmetene sa obidvaja pýtali.
,,No predsa Bellu, koho iného?“ teraz bol zmetený on.
,,Ona žije?“ užasnuto sa pýtala Esme.
,,Nie... no teda ako sa to vezme. Premieňa sa,“ a pohľadom spočinul na kráske ležiacej na posteli, zmietanej bolesťami premeny.
,,Dokázal si sa od nej odtrhnúť?“ pýtal sa ho Carlisle.
,,Áno, ani mi to dlho netrvalo. Nechápem ako sa to mohlo tak rýchlo zvrtnúť. Myslel som si, že mám všetko pod kontrolou a potom, v jednom okamihu, som sa už len pristihol nad tým, ako mám zuby zaborené v jej krku.“
,,Synček, preto ešte nemusíš od nás odchádzať. Nezabil si ju, nemáš si čo vyčítať,“ snažila sa Esme presvedčiť svojho syna.
,,Nemám? Naozaj si to myslíš? Vieš, aký mám názor na nás. Vieš, čo si o nás myslím. A k tomuto som ju odsúdil? Nemôcť prežiť normálny ľudský život? Vzal som jej šancu nájsť si manžela a mať s ním potom deti. Stále si myslíš, že sa nemám obviňovať? Mám pocit, že najlepšie by bolo, keby som ju aj zabil. Odsúdil som ju k večnosti plnej smädu a túžby po niečom, čo nikdy nemôžem mať,“ vychrlil zo seba celý bezmocný.
,,Urob, čo uznáš za vhodné, synak. My budeme stále pri tebe,“ ukončil ich rozhovor Carlisle. Edward mu za to bol naozaj vďačný.
Hneď nato informoval svojich súrodencov. Našťastie boli spolu. Ako predpokladal, jeho sestrička nič nevidela. Neustále si to vyčítala, no naozaj nemala čo. Bola to len jeho vina. O tom si bol na sto percent istý. Informoval ich o svojom pláne, a keď aj ich presviedčanie odbil, telefón položil.
Zmučene sa otočil k Belle, zabalil ju do saténovej prikrývky a vzal do náruče. Najprv ju musí odniesť na bezpečné miesto. Miesto, kde ju nebudú hľadať, ak by chceli. Bolo to len preventívne opatrenie, no predsa len.
Vďaka svojim mnohým lesným potulkám, presne vedel, kam potrebuje odísť. Bolo to síce ďaleko, no s jeho extra rýchlosťou, to netrvalo až tak ďaleko. Poznal jednu malú, neobývanú chatku, hlboko v kanadských lesoch. Práve tam mieril. Bolo to ideálne miesto. Tam mohol vyčkať koniec Bellinej premeny a skúsiť ju aspoň na chvíľku skrotiť. Potom, keby jej to išlo lepšie, by spolu mohli zájsť za denalijskými. Tí sa nemali nachádzať ďaleko. Len niekoľko míľ severnejšie.
Ani nie o pol hodinu, už Edward ukladal Bellino bolesťami skrúcané telo na jedinú vec, ktorá v chatke bola. Na starú drevenú posteľ. Poriadne ju prikryl, aj keď dobre vedel, že teraz chlad necíti. Zožierajú ju horúce plamene, a to len vďaka nemu. Vďaka tomu, že sa neovládol. Precenil sa a teraz za to zaplatí táto nevinná dievčina.
Keď sa uistil, že je tu v poriadku a bezpečí, vyštartoval smer domov. Bol rýchlejší než na ceste tam, a mohol začať s prípravami. Všetko mal do detailov premyslené a tak to aj spravil. A všetko mu vyšlo podľa plánu.
Hneď na ďalšie ráno, sa mestečkom rozniesla šokujúca správa o smrti dvoch študentov miestnej univerzity. Mladý syn uznávaného doktora a dcéra šerifa, ktorá v meste bývala v podnájme, otriasla všetkými. Edward sa celý čas schovával v húšti stromov, tak aby na všetko dohliadal. Videl ako policajti našli auto zničené ohňom, ako v ňom našli niekoľko dôkazov, ktoré stihli pred požiarom zachrániť, a z ktorých dedukovali, že sme v aute boli práve my. Videl ako to šli oznámiť, jeho rodine. Tá zohrala dokonalé divadlo, každý im uveril. A tiež videl, ako to oznamovali Belliným rodičom, ktorí pricestovali skôr. Boli zdrvení a aj za ich bolesť bol zodpovedný práve on. O to to bolo horšie, keď zistil, prečo prišli skôr. Chceli Belle oznámiť, že po mnohých rokoch snaženia sa o ďalšie dieťa, sa im to tentoraz vydarilo. Bellina mama bol tehotná. Bella mala mať súrodenca. A on jej vzal šancu ho spoznať.
V meste ešte ostal ďalší deň, aby ustriehol terén. Našťastie, nikomu nebolo nič podozrivé, každý sa s tým začal zmierovať. Prípad bol uzavretý, nastal čas zabudnúť. Pobral sa teda za Bellou, preč od tohto všetkého. Vedel, že jeho rodina ešte bude striehnuť, najmä Alice. V meste ešte ostanú, a keď sa všetko začne upokojovať, odídu. Vyhovoria sa na veľkú bolesť z miesta, kde ich syn zomrel a každý to pochopí. Áno, takto to bude.
Do chatky sa vrátil práve v čas, Bellino srdce už utekalo ako o preteky, čo značilo koniec premeny. A úprimne, sa toho Edward naozaj bál. Bál sa jej výčitiek, jej pohŕdaniu ním. Nechcel ju stratiť, no sám si to zavinil.
A keď jej srdce udrelo aj poslednýkrát, vedel čo príde. Bella pomaly otvorila oči, do nového sveta. Vôbec nič nechápala. Jednu chvíľu ležala na posteli, vo vrúcnom a vrelom objatí Edwarda a potom si už len pamätala ako sa do nej zakusol. Nedokázala tomu uveriť. Potom nastala tá hrozná bolesť. Celé telo jej zaplavili plamene. Horela a nijako si nedokázala pomôcť. Len kričala a kričala, no ani to nepomáhalo. Ani nevedela po akom dlhom čase sa to začalo zmierňovať, až to zasahovalo už len jej srdce. A to potom prestalo biť. Znamenalo to, že je mŕtva. Ak áno, akoto že vidí. A vidí tak dokonale? Cíti všetko okolo seba, dokonca aj niekoho upretý pohľad. Rýchlo sa posadila a vôbec si nevšímala, že z nej skĺzla prikrývka. Pozerala do Edwardovej akoby omámenej tváre a ničomu nerozumela. Je mŕtva? Je aj on mŕtvy? A kde vlastne sú? Toto je nebo? Lebo ako nebo si toto určite nepredstavovala. Akoby bola v starej, časom zabudnutej chalúpke. Ale čo tu robí?
,,Bella?“ opýtal sa jej nádherný hlas. Patril Edwardovi. No vtedy, predtým než sa toto všetko stalo, ho takto dokonale nedokázala vnímať. Chvíľku ním bola očarená, no potom sa v nej objavila náhla vlna hnevu. Rýchlo sa posadila a jej rýchlosť, ju ohromila. Len pred chvíľou sedela a teraz stála. V priebehu ani nie sekundy. Čo sa to s ňou stalo. Keď sa lepšie pozrela na svoje telo, neudivilo ju, že je nahá, ale že jej pokožka je bledá. Bledá ako tá Edwardova. A bola dokonalá. Ani jedna vada, ani jedna chybička. Úplne hebká ako páperie, no tvrdá ako kameň.
,,Bella, spoznávaš ma?“ znovu k nej prehovoril ten krásny hlas. Otočila na neho svoj pohľad a znovu ju zaplavil hnev.
,,Edward,“ zavrčala na neho a potom vyvalila oči. Ona vrčala. Ako to? Veď nie je nejaké zviera. Mala nohy aj ruky. Vlasy, ktoré jej padali na plecia. A keď si ich lepšie prizrela, tiež boli iné. Krajšie, lesklejšie, akoby dostali na objeme a prirodzene sa vlnili. Tak málo jej stačilo, aby jej to upútalo pozornosť. Jej nálady sa menili tak rýchlo, až ich ani neodkázala zaznamenávať. V mysli mala toľko priestoru, až sa zarážala nad tým, že vníma všetko tak intenzívne a pozorne. A vôbec jej to nerobilo žiadne problémy.
,,Neboj sa, nechcem ti ublížiť,“ o krok sa k nej Edward pohol so zdvihnutými rukami na znak, že sa vzdáva. Nechápavo naňho hľadela. Už mu aj chcela do tváre vmietnuť, že jej už ublížil, no potom zbadala svoj odraz v malom úlomku zrkadla na zemi v opačnom rohu miestnosti. Behom sekundy sa poň skláňala a nedokázala uveriť tomu čo vidí. Hľadela na ňu nádherná žena. Žena, ktorú s ňou mala len málo spoločné, no vedela, že je to ona. Súmerná tvár, dokonalé črty, všetko na nej bolo omnoho krajšie. Nezvyčajne krásne, presne ako boli Cullenovci. Čo sa jej stalo, že sa teraz podobá viac na nich, ako na vlastnú rodinu?
No čo ju vydesilo, boli jej krvavočervené oči. Oči zabijaka, oči vraha.
,,Čo si mi to spravil?“ vydesene sa na neho otočila. Bola zmetená a aj keď mala teraz omnoho lepšiu myseľ, nedokázala ničomu porozumieť.
,,Si upír,“ proste jej riekol. To jedno jediné slovo donútilo Bello urobiť, to čo urobila. Bez rozmýšľania sa vrhla po Edwardovi a povalila ho na zem s hlbokým zadunením. Rukami mi zvierala hrdlo, cerila na neho zuby a vrčala. Nevedela, kde sa to v nej vzalo, no keď to povedal, proste po ňom vyštartovala.
,,Bella, pusti ma,“ dostal zo seba, no ona nie a nie sa pohnúť. Edward bol nielen rýchlejší ale v boji aj skúsenejší a oproti Bellinej zvýšenej sile novorodenca, mal vyrovnanú šance. Rýchlym a premysleným obratom ju dostal pod seba a pridržiaval tak, aby sa mu nevyšmykla. Zmietala sa, no neodkázala sa spod neho dostať. Po chvíľke sa ako-tak upokojila.
,,Klameš,“ zasyčala na neho, no ani sama tomu neverila. Bola to pravda. Hlboko vo vnútri cítila, že Edward jej neklamal. Je upír.
,,Prečo? Prečo si mi to urobil? Nič som ti nespravila,“ bolestne vzlykla a Edward neodolal a schoval ju vo svojom náručí.
,,Odpusť mi. Prosím, odpusť. Som netvor a nezaslúžim si, ani aby sa na mňa myslela. Ver, že si to vyčítam a budem si to vyčítať do konca mojej večnosti. Ublížil som ti, ani ešte nevieš ako. Keby sa to dalo vziať naspäť, neváhal by som ani na minútu, no nejde to.“
Hodnú chvíľu sedeli vo vzájomnom náručí, obidvaja hľadajúc útechu. Nikto si nevšímal Bellinej nahoty. Aj Edwardovi to teraz úplne vyfučalo z hlavy.
,,Ja nechcem zabíjať ľudí,“ dostala zo seba Bella.
,,Nemusíš. Ja, moja rodina aj niekoľký priatelia sa namiesto ľudskou krvou, živíme krvou zvierat. Síce nás to úplne nenasýti, no postačí to. Tak môžeme byť v prítomností ľudí a nevrhneme sa na nich. No to chce veľmi veľa rokov praxe v odolávaní a sebaovládaní. A ako môžeš vidieť, ani to niekedy nestačí,“ snažil sa jej dať aspoň nejakú dobrú správu. Ak sa to dobrou správou dalo nazývať.
,,Čo znamená byť upírom?“ pýtala sa ďalej a vymanil sa mu z objatia. Sadla si na posteľ a obtočila okolo seba tmavomodrú prikrývku.
,,Ako si si už všimla, sme rýchly a silný. Naša pokožka je tvrdá a ľadová. V našich telách už nekoluje krv, srdce nám nebije a sme nesmrteľní. Slnko nás nespáli, len naň nesmieme vychádzať, keď nás môžu zbadať ľudia. Prečo, ti ukážem až neskôr. Farba a sýtosť našich očí sa mení. Ty ich máš červené, preto lebo si novorodená a máš v sebe ešte krv. Keby si však kvôli smädu zabíjala ľudí, takáto farba by ti ostala. My, čo sa živíme zvieratami, máme zlatú farbu očí. Čím sme smädnejší, tým farba tmavne, až je uhľovočierna,“ vysvetľoval, a ona konečne pochopila aspoň niekoľko zvláštností.
,,Niektorí z nás majú aj zvláštne dary. Iní sa zase silno vyznačujú v niektorých charakteristických črtách,“ tu ho však zastavila.
,,Zvláštne dary?“
,,Áno, napríklad ja dokážem čítať myšlienky.“ A Bella naňho znovu vypúlila oči.
,,Neboj sa však, tebe ich nedokážem prečítať. Nikdy som to nevedel,“ upokojil ju.
,,Moja sestra Alice vidí budúcnosť. Je to však subjektívne a záleží do rozhodnutí osôb. Keď sa zmení rozhodnutie, zmení sa aj budúcnosť. A Jasper zase cíti emócie ostatných a dokáže s nimi manipulovať.“
,,Ak Alice vidí budúcnosť, ako to, že ťa v tom nezastavila?“ ihneď sa na neho oborila.
,,Práve. Tak ako sa ti ja nedokážem dostať do hlavy, tak ťa nevidí ani Alice. Nevidela ma to spraviť, lebo nevidí teba. Osobne si myslím, že je to tvoj dar, no netuším, čo to je,“ vysvetlil jej. Bella sa znovu ako-tak upokojila a nechala ho hovoriť ďalej.
,,Najhlavnejšie pravidlo v našom svete je udržať tajomstvo. Nikto, žiaden človek sa o našej pravej podstate nesmie dozvedieť. Na toto všetko dozerajú Volturiovci. Sú niečo ako kráľovskou rodinou v našom svete a žijú v Taliansku, vo Volterre. Ak sa dá, tomu miestu sa oblúkom vyhni. Traja vládnuci bratia, Aro, Marcus a Caius, rozkazujú dosť veľkej a desivej garde. Mnohí z nich tam majú hrôzostrašné schopnosti. Aro rád zbiera talenty, výnimočných upírov, preto by bolo najlepšie, aby sa o tebe ani nedozvedel. Okamžite by ti dal ponuku, aby si tam ostala a odmietnuť ju chce buď veľmi dobrú výhovorku alebo poriadnu guráž. Ale pokiaľ ostaneš v štátoch a nebudeš na seba upútavať pozornosť, ničoho sa nemusíš báť,“ dúfal, že sa k Volturiovcom nebude chcieť pridať.
,,Tí Volturiovci, oni sa živia čím?“ vyzvedala, čo ho znepokojilo.
,,Ľuďmi. Majú jednu upírku, ktorá im zbiera ľudí na ich ,,hostiny.“ Sú to zväčša turisti,“ a na jeho veľké potešenie sa nad tým striasla. Týmto ju od nápadu čo i len sa na nich pozrieť, určite odradil.
,,Ako dlho tu vlastne som? A kde to vlastne som?“ celá zmetená z toľkých informácií sa okolo seba obhliadala.
,,Keď som ťa kusol a tvoja premena začala, musel som sa postarať o to, aby som na svoju rodinu nijako nestrhol pozornosť ani podozrenie, preto som ťa sem doniesol. Pred troma dňami,“ dodal a ona sa na neho šokovane obzrela.
,,Pred troma dňami? Tak dlho? Čo moji rodičia? Určite sa o mňa strachujú,“ začala sa nervózne prechádzať po celej malej izbičke.
,,Tvoji rodičia prileteli do mesta skôr,“ začal opatrne, očakávajúc ďalší výbuch, keď jej všetko povie.
,,Ty si ich videl? Odkiaľ to vieš? Čo všetko sa stalo počas tých troch dní? A čo si tým myslel, keď si vravel, že si sa o všetko postaral?“ oborila sa na neho a nahnevane si ho premeriavala.
,,Keďže tvoj novorodený stav ti nedovoľuje priblížiť sa k ľuďom bez toho, aby si sa na nich nevrhla, musel som vymyslieť vierohodnú historku na tvoju dlhú neprítomnosť. Zinscenoval som našu smrť. Autonehoda, nikto neprežil,“ vydýchol a presne ako očakával sa po ňom Bella vrhla. Znovu ho silou zhodila na zem a búšila do neho, hlava-nehlava. Nechal ju, nech si uľaví. Veď teraz jej povedal, že sa so svojou rodinou už nikdy nemôže vidieť, lebo je pre nich mŕtva.
Asi po desiatich minútach sa otriasaná vzlykmi naňho zvalila a nechala objať. Bez slov ju hladil vo vlasoch a posadil sa spolu s ňou v náručí.
,,Ak by si veľmi chcela... možno by sa to mohlo nejako ešte napraviť. Ja som si myslel, že takto to bude najlepšie, no mohol som sa ja mýliť,“ niečo ho vtedy napadlo. Bella sa na neho s nádejou pozrela.
,,Ak by si rýchlo a úspešne zvládla toto obdobie novorodenca, tak potom, keby si sa už dokázala ovládať, mohla by si zájsť za svojou rodinou. Mohla by si to zahrať tak, že sa ti nejakou šťastnou náhodou podarilo dostať z auta a stratila si sa v lese. Bola si zranená, na nič si sa nepamätala a až teraz by si prišla na to, kto si. Aspoň by sa tým trochu vysvetlila tvoja zmena výzoru. No...,“ a vtedy iskra v jej očiach pohasla, čo ho naozaj bolelo.
,,No?“ priškrtene zo seba dostala.
,,Po istom čase by si ich musela znovu opustiť,“ priznal jej.
,,Prečo?“
,,Bella, sme nesmrteľní a nestarneme. Zamrzli sme v čase. Vždy budeme výzorovo takí starí, akí sme boli počas premeny. Ak by si tam ostala niekoľko rokov, tvoje okolie by si to všimlo. A to nemôžeme dovoliť. Aj ja so svojou rodinou sa práve preto tak často sťahujeme. Nesmieme byť podozriví,“ vysvetlil jej.
,,Nie, to nespravím. Nemohla by som sa tam objaviť a potom ich znovu opustiť. Ešte viac by som im ublížila a to nechcem. Takto si na to onedlho zvyknú, zmieria sa s tým a snáď zabudnú. Je mi len ľúto, že budú sami.“ Postavila sa a znovu si sadla na posteľ.
,,Tvoji rodičia prišli do mesta skôr preto, lebo ti chceli... chceli ti povedať, že budeš mať bračeka,“ musel jej povedať ešte toto. Bella hlasno vzlykla a rukami si objala hrudník. Edward ju chcel utešiť, no teraz vedel, že nemôže. Za toto všetko mohol on. A nikdy si to neodpustí.
Nasledujúce dni bolo zložité a ťažké nielen pre Bellu, ale aj pre Edwarda. Vždy keď sa na ňu pozrel, videl svoju chybu, videl svoje zlyhanie. To úbohé dievča odsúdil na večnosť bez rodiny a aspoň trochu sa jej snažil nejako pomôcť a uľahčiť jej existenciu.
Bella sa už pomaly začínala vládať. Lovila zvieratá a zvyšok času trávila v chatke alebo v okolitom lese. Vyhýbala sa Edwardovi ako len vedela, sama nechápala prečo s ním neodkáže byť v jednej miestnosti. Síce ho sprvu zo všetkého vinila, sama na vlastnej koži teraz zistila aké ťažké je odolávať. No nedokázala prekonať ten múr, ktorý medzi nimi vznikol.
Po troch mesiacoch v kanadských lesoch, keď sa už Belline oči sfarbili dozlatova, vyrazili na cestu. Utekali len miestami, kde sa ľudia ani náhodou nenachádzali a tak o päť dní na to dorazili k denalijským. Edward ich poprosil, aby si tam Bellu nechali a pomohli jej so sebaovládaní. Samozrejme, súhlasili a nič nenamietali. Belle sa tiež akosi uľavilo, že už nemusí byť osamote s Edwardom, no veľmi ju prekvapilo, keď sa s ňou Edward išiel rozlúčiť.
,,Ty tu neostávaš?“ zmetene sa ho pýtala.
,,Áno, odchádzam. Neboj sa, tu si v bezpečí. Carmen, Eleazar, Tanya, Irina aj Kate sú skvelí a rýchlo sa s nimi spriatelíš. Už sa na mňa nebudeš musieť pozerať,“ priškrtene riekol.
,,Všimol som si, že ti nie je príjemne v mojej spoločnosti a nič ti nevyčítam. Chápem ťa a aj preto odchádzam. Teraz potrebujem byť chvíľu sám.“
,,Dávaj na seba pozor a prosím, nezanevri na mňa. Ver, že nebude deň, aby som si nevyčítal ako veľmi som ti ublížil. Môžem len dúfať, že mi raz odpustíš. Zbohom, krásna Bella.“ A s týmito slovami od nej odišiel.
Bella aj Edward potrebujú čas, aby sa so všetkým zmierili a vyrovnali. Potom sa až uvidím, či sa ešte niekedy stretnú a ako to medzi nimi dopadne. A bude niekedy dokončený ich obraz? To všetko by ste sa mohli dozvedieť v treťom pokračovaní, ak oň budete mať záujem. Stačí dať vedieť v komentároch. Ďakujem. Love4ever.Poppy:)