Jednorazovka

Nová twi jednorazovka...prajem príjemné čítanie

Fatalis Attractio

Osudová príťažlivosť

 
Znovu som sa zobudila na hlasné buchnutie dverí, ale už zo zvyku som tomu zvuku nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Dieťa sa mi zamrvilo v brušku, nežne som ho pohladkala a zašepkala slovká na upokojenie. Zrazu nastalo desivé ticho a to ma donútilo otvoriť oči. Nepočula som svojho manžela vojsť do izby, dvere ma sklamali a nevrzli, a zľakla som sa. Stál predo mnou a pozoroval ma, no keď zbadal, že nespím, sklonil sa ku mne.
„Ešte nespíš?“ zašepkal a tvár mi pohladil jeho dych presýtený alkoholom. Zase pil. Iba som prikývla a pretočila sa na chrbát, čo sa malinkému ani zďaleka nepáčilo. Hniezdenie a kopanie v brušku neprestávalo a manželove doterné otázky tiež nie. Začala som byť nervózna. Posadila som sa, aby som upokojila aspoň jedného, pomohlo to. Ruku som položila na brucho a čakala čo sa bude ďalej diať. Nevedela som koľko je hodín a nemohla som predpokladať, v akom štádiu sa nachádza manžel, ale keď si ľahol cez moje brucho, nevnímajúc vypuklinu, ktorá mu musela značne zavadzať, pochopila som.
„Láska, nechceš sa umyť a ľahnúť si? Všetci traja to potrebujeme.“ začala som jemný hlasom neuvedomujúc si, že som práve rozpútala búrku. Farel vyskočil na rovné nohy, zatackal sa a chytil ma za ruku. Pritiahla som si ho k sebe a snažila sa udržať jeho rovnováhu.
„Nerozkazuj mi!“ skríkol nahnevane a oprel sa o posteľ. „Viem, kde je moja miera a viem, čo potrebujem a chcem.“ Nie som si tým taká istá. Chcela som povedať, ale načo vlievať olej do ohňa. Priblížil sa ku mne v snahe pobozkať ma, ale z toho zápachu sa mi urobilo tak nevoľno, musela som odsunúť manžela, opustiť posteľ a vtackať sa do kúpeľne s lavórom prichystaným na podobné účely.
„Zase je Ti zle? Začínam si myslieť, že to robíš naschvál, akoby si sa snažila vyhnúť manželským povinnostiam.“ Hovoril tou svojou opileckou hatlaninou, ktorú som kvôli hluku v ušiach z vracania, takmer nevnímala. Opláchla som si tvár a ústa a chcela ísť spať, bola som unavená a ospalá, no Farel ma chytil za rameno a pritiahol k sebe.
„Pokiaľ nechceš vidieť aj raňajky, nechaj ma tak.“ upozornila som ho a chcela sa vymaniť z jeho zovretia.
„Nie tak rýchlo. Ja mám chuť byť s Tebou a čo chcem, to si zoberiem.“ zákerne sa usmial a v tej chvíli som pochopila, že mu neuniknem, no strach o dieťa bol silnejší. Čakala som na správny okamžik, aby som sa mu vytrhla a niekde sa zamkla. Drsnou rukou sa posúval po nahom ramene, strhol ramienko nočnej košele a násilne odhalil môj prsník. Prisal sa naň a začal ho sať. Bolesť, ktorá ma obstúpila, keď sa prisal na bradavku, ma zbavovala logického myslenia a začala sa ma zmocňovať panika.
„Poďme aspoň do postele.“ zašepkala som zúfalo, videla som to ako poslednú šancu dostať ho od seba. Nechám ho ísť prvého, nechám ho vliezť do postele a potom ujdem. Nemotornosť v siedmom mesiaci tehotenstva nemusím ani opisovať. Ťarbavé pohyby, ktorými som sa začala hrabať z miestnosti, neboli dostatočne rýchle na to, aby som mu ušla.
Zachytil ma na chodbe. „Hádam si mi nechcela ujsť.“ syčal a drvil mi zápästie svojím zovretím. Chcel ma stiahnuť späť do spálne, no v poslednej chvíli som sa zachytila o zábradlie a trhla ním opačným smerom, ako bola spálňa.
„Čo to robíš?“ každé jedno slovo vyslovil tak pedantne, že v tej chvíli by nikto nepovedal, že je pod parou. Facka, ktorú som dostala, ma zložila na kolená. Zavrela som oči, začala rýchlejšie dýchať a v duchu som si opakovala, že to nič nie je, že bolo aj horšie. Omyl!
„Buď pôjdeš dobrovoľne, alebo Ťa tam dotiahnem a vezmem si, čo je moje.“ z hlasu sršal hnev a neopísateľná nadradenosť. V tejto chvíli ma nebral, ani ako manželku a bola by som schopná povedať, že ani ako človeka. V tejto chvíli som bola kus mäsa, ktorý on chcel ochutnať a podľa toho sa aj správal.
„Prosím, pre naše dieťa. Nerob to.“ žobrala som, keď ma opäť chytil za ruku a ťahal do spálne. Znovu som sa zachytila zábradlia a trhla ním. Bolo mi už jedno, čo sa stane s ním, moje dieťa je v tom nevinne. Rovnováha ho znovu sklamala a valil k zábradliu, o ktoré sa následne zastavil.
„Ty suka.“ zaklial a hmatal si poranené miesto. Po chvíli sa pozviechal zo zeme a pristúpil ku mne. „Čo si o sebe myslíš ty štetka!“ ziapal a znovu mi poznačil tvár svojim obtlačkom ruky. Slzy sa mi nezadržateľne hrnuli z očí tak, ako nadávky z jeho úst. Snažila som sa nebrániť, ale reflexom nerozkážete. Ruky som nastavila pred seba, v snahe vykryť jeho facky, a to ho ešte viacej rozzúrilo. Potiahol ma za nohy a vtesnal sa mi medzi stehná.
„Nie.“ Skríkla som hystericky a snažila som sa ho odtlačiť od seba. Už som kopala a mlátila rukami okolo seba hlava, nehlava. Po chvíli mi ruky skončili nad hlavou, pevne prikované k podlahe jeho medveďou dlaňou.
„Nevrešti.“ sykol a začal si rozopínať nohavice. Trhala som sebou, ale čo spravíte s obrovským bruchom, naliatymi prsiami, olovenými, opuchnutými nohami a rukami za hlavou? Asi nič, ale nádej tu stále bola a tej som sa nehodlala vzdať. Šance, že by som mohla prísť o dieťa boli privysoké a ja som po ňom tak neskutočne túžila. Stiahol si nohavice a začal mi vyhŕňať košeľu, keď som nohou zachytili nohavice za rozkrok a odkopla čo najväčšou silou od seba. Moc sa mi toho nepodarilo, Farel ležal vedľa mňa a čosi mrmlal. Päsťou vrazil do podlahy a znovu sa začal stavať.
Musím sa odtiaľto dostať, preletelo mi hlavou, začala som kopať nohami, zachytávajúc dlážku pod sebou a dvíhať sa za opory zábradlia. Konečne som sa dostala na nohy a chcela zbehnúť po schodoch, keď mi zachytil nohu. Ruky som automaticky vystrela pred seba, ale bolo neskoro. Bruchom som prudko dopadla na zem a v tom momente mnou preletela ostrá, bodajúca bolesť. V kŕči som sa stočila do klbka a zgúľala sa po schodoch priamo k vchodovým dverám.
Zobudila som sa v nemocnici, vedľa mňa sedela moja najlepšia kamarátka Debie, zovierala mi ruku a v tvári mala vpísaný strach a hrôzu. Vtedy som si uvedomila, čo sa stalo. Celý večer sa mi prehral pred očami ako film a slzy mi stekali v pramienkoch po lícach.
„Povedz prosím, že to tak nie je. Povedz prosím, že je stále so mnou, prosím. Povedz, že som o neho neprišla.“ Triasla som s jej rukou a zúfalo vzlykala. Z vnútra ma trhalo na malé kúsky, tie kúsky na ďalšie a ďalšie, až som mala pocit, že som sa rozpadla. Napokon nezostalo vo mne nič, len prázdnota.
 
Manžel mi zomrel ešte v tú noc, smrť ho pobozkala ostrím noža v neďalekej krčme. Debie sa ku mne presťahovala, s peniazmi nebol problém, ako vdova som bola zabezpečená, ale bez dieťaťa som sa cítila taká prázdna, preto sa každú voľnú chvíľku snažila stráviť v mojej blízkosti. Aj keď som sa snažila na dieťa nemyslieť, pred očami som mala svoju neuskutočnenú budúcnosť. Prechádzky po pláži, pri západe slnka a so synom v náručí. Pocit, ako ho pestujem, nikdy nespoznám, to teplo, ktoré vychádza z jeho telíčka, nikdy neucítim. Cítim len tú bolesť a tú prázdnotu, ktorú nedokázalo nič prekryť ani zapchať.
Schádzala som po schodoch, vchodové dvere sa otvorili a v nich stála Debie. Tak som sa na ňu tešila, že som zrýchlila, neuvedomujúc si, že moje ťažké nohy nestíhajú tak rýchlo reagovať, akoby si môj mozog želal. Znovu som spadla. Dopadla som skoro na nohy, ale nejako sa mi podvrtol členok, bolesťou som sykla a zrútila sa na zadok vedľa Debiných nôh.
„Ježiši, nie.“ Kľakla si vedľa mňa na kolená a z hrôzou v očiach skríkla. Ďalšia návšteva nemocnice bola nenávratne potvrdená. Na nohu som sa nemohla ani postaviť a behom pár minút som ju mala dvakrát takú veľkú. Dvihla som pohľad od opuchliny a sledovala Debinu hlavu točiacu sa v zápornom geste. 
Sedela som v čakárni na drobných sedačkách opretých o stenu, ktoré mi pripomínali tie v kočiari. Steny boli samozrejme biele, v nemocnici bolo skoro všetko biele až na podlahu. Drobné kachličky vyblednutej červenej farby sa spájali a snažili vytvoriť jednotný povrch. Nepodarilo sa. Zub času už niektoré porozbíjal a vyvrátil z pôvodných miest. Debie musela odísť a tak som tu zostala sama. Za dverami, predo mnou, sa ozýval príjemný hlas, ktorý upútal moju pozornosť. Oči som odtrhla od nočného motýľa, zmetene poletujúceho pod náporom slnečných lúčov a sledovala som zažltnuté dvere, keď sa otvorili. Najprv sa z nich vytlačil len biely plášť a blond vlasy, doktor vychádzal chrbtom k čakárni a niečo šomral k sestričke. Zasmial sa nad jej odpoveďou, ten smiech ma pohladil, potom sa otočil a pozrel na mňa. Zatavil sa v polovici pohybu, pár krát zažmurkal a potom sa zhlboka nadýchol.
„Zoberieme ďalšieho, alebo...“ vynorila sa sestričkina hlava spoza doktorovho pleca ale nedopovedala, skákala pohľadom zo mňa na doktora a potom si dôrazne odkašľala.
„Ehm...áno, samozrejme.“ Priskočil ku mne a s očami na mojej nohe sa opýtal. „Ako sa Vám to stalo?“ vypleštila som oči, hádam to nechce rozoberať na chodbe, aj keď by mi to bolo jedno.
„Tu je vozíček.“ Štuchla doktora do stehna kolečkom od vozíka a zastavila.
„Pomôžem Vám?“ opýtal sa ignorujúc sestričku. Ani nepočkal na moju odpoveď a vzal ma do náručia. Jeho dlane boli chladné, ale príjemné. Prešiel okolo sestričky a vozíka, akoby ani neexistovala a vošiel so mnou do ordinácie, akoby som nič nevážila, položil ma na posteľ a stresovane behal pohľadom po miestnosti. „Sestra!“ kričal, keď nikoho nevidel.
„Tu som. Odkladala som vozík, pán doktor.“ Naštvane odvrkla a vzala do ruky nejakú zložku. „Vaše meno?“ opýtala sa a pohľadom strelila po mne, kým doktor zatváral dvere.
„Esme Evenson.“ Pošepkala som, za svoje meno, za jeho meno, vrahovo, som sa hanbila.
„Je to celé Vaše meno?“ opýtala sa sestrička a znovu zabodla nasupený pohľad do mňa. V mojej dobe, v roku 1920, bolo nezvyčajné mať tak krátke meno.
„Esme Anne Evenson.“ Odpovedala som jej a sledovala pri tom doktorov chrbát. Stál pri okne a niečo si mrmlal. Potom zatriasol hlavou a otočil sa ku mne.
 
Z nemocnice som sa dostala mimoriadne rýchlo. Sanitka zavolaná doktorom Cullenom, ako som sa neskôr dozvedela, ma bez zbytočných otázok doviezla k domu a zdravotníci mi pomohli do domu. Barle mi opreli o stenu a stratili sa za zatvorenými dverami. Sedela som na gauči a tupo pozerala pred seba, ticho ma pohltilo a opäť vtiahlo do spomienok a vytúženej budúcnosti. Zo snívania ma vytrhlo buchnutie vchodových dverí. Strhla som a na chvíľku ma zachvátila panika, pred očami som mala opitého manžela, lačného po mojom tele.
„Ahoj.“ Ozvalo sa priateľsky. Debie vošla do obývačky a čupla si predo mňa.
„Tak, ako?“ opýtala sa s úsmevom na perách a pohladila ma po ramene.
Zdvihla som nohu v dlahe do výšky, aby som upútala pozornosť na ňu a nespokojne odfrkla. „Ako asi?“
„No čo už, keď nevieš chodiť.“ Povedala len tak mimochodom a už sa uhýbala pred mojou rukou, ktorou som ju chcela trafiť za uštipačné slová.
„Čo si dáme na večeru?“ postavila sa a jej kroky smerovali do kuchyne. Na stôl položila košík, ktorý som zaregistrovala až teraz a začala z neho vyťahovať jedlo.
„Vieš, čo sa mi dnes stalo?“ začala klasicky svoj monológ a farbisto mi vykresľovala svoj deň a hlavne nakupovanie na trhu.
Ďalšie dni mi ubiehali veľmi pomaly a veľmi monotónne. V podstate som nemohla nič robiť a začala som sa utápať vo vlastnej agónií. Rozmýšľala som stále dookola nad tým, či som mohla svojho syna nejakým spôsobom zachrániť a či som sa radšej nemala nechať poddať, ale nikdy ma odpovede neuspokojili natoľko, aby som dokázala rozmýšľať nad niečím iným.
Po dvoch mesiacoch som bola nútená opustiť steny domu a vybarlovať na chodník zahalený ranným slnkom. Debie išla som mnou, nevedela si predstaviť, že by som išla sama.
„Ešte sa Ti niečo s tou Tvojou šikovnosťou stane.“ Pohotovo odpovedala môjmu protestovaniu.
Vošli sme nemocničného areálu a keď Debie otvorila dvere hlavnej budovy, usídlil sa vo mne nepomenovateľný pocit. Na nohy akoby ste mi zavesili dvestokilové závažia, žalúdok mi bolestivo stiahlo a na hrudi sa mi usadil ťaživý tlak. Sunula som sa po chodbe stále pomalšie a pomalšie, až ma Debie predbehla a veselo sa posadila na kočové sedadlá ako prvá.
Ľudia prúdili z ordinácie a do ordinácie v pravidelných polhodinových intervaloch a keď som po tri a pol hodine bola konečne na rade, nevedela som svoj zdrevenený zadok dať do pohybu. Napokon som za Debinej pomoci vstala a vošla dovnútra. Divný pocit zo mňa vyprchal v okamžiku, ako sa na mňa otočil “doktor“. Mladý, asi 22 ročný chlapec, si vzal do ruky moju zložku, preletel ju pohľadom a slovom “röntgen“ ma vypoklonkoval z ordinácie. Naozaj netuším, čo tam ostatný robili tak dlho.
 
Zase som sa zobudila na nepríjemnú nočnú moru, čelo zaliate potom a prepotená nočná košeľa mi v posledných mesiacoch boli blízko známe. Nebola som schopná, ani po tak dlhom čase, oslobodiť svoju myseľ od tých istých dotieravých myšlienok, od krutej minulosti a od vysnívanej neexistujúcej budúcnosti.
Poumývala som sa a s vedomím, že už nezaspím, som vyšla na záhradu. Sledovala som stromy a trávu zahalené do prvých slnečných lúčov, keď ma to napadlo. Viem čo urobím, preletelo mi hlavou a viacej nebolo treba. V tej sekunde som všetko pochopila. Vedela som, že už nebudem schopná žiť bez neho, že jediné, čo mám, sú moje sny a ja som chcela stále viacej. Pôjdem za ním a už navždy sa zbavím tej samoty a bolesti.
Bez rozmýšľania som prešla cez záhradu a zavrela za sebou bránku minulosti. Zrazu akoby zo mňa spadlo ťažké bremeno, akoby som po dlhej dobe zažívala pocit, že sa na niečo teším. Áno, tešila som sa. Pridala som do kroku a vstúpila na lesnú cestičku smerujúcu k pláži. Stromy mi pripadali zelenšie, vzduch sa zaplňoval morskou vôňou a slabý šum mora ma k sebe pripútaval. Konečne som prešla cez les, nohy sa mi zaborili do ešte chladného piesku, až teraz som si uvedomila, že som bosá a vlasy mi prehrabol ľahký vánok. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila oči. Akoby som začala znovu vnímať, akoby môj život našiel konečne cieľ, ktorý hľadal, akoby som vystúpila z tieňa a bola schopná opäť normálne vidieť a dýchať.
Poobzerala som sa okolo seba a namierila si to na menší skalnatý útes, no natoľko vysoký, aby splnil moje očakávania. Postavila som sa na jeho okraj, prsty mi vo vzduchu plápolali a pozrela sa pod seba. Piesok sa na mňa usmieval a bola by som prisala, že ma k sebe volal. Naposledy som sa nadýchla a trošku sa nahla dopredu, o ostatné sa postarala zemská príťažlivosť. Letela som iba chvíľku, ale aj tak som bola schopná užívať si posledné sekundy svojho života a prosila som Boha, aby ma k nemu dostal, k môjmu dieťatku, k mojej láske.
Ležala som, no v nohe som cítila neskutočnú bolesť, v hrudi mi niečo nepríjemne búchalo a hlava sa mi točila, bolela a hučala v jednom. Zrazu som počula slabí hlások, anjelsky hlas, ktorý ma prosil, aby som otvorila oči. Chcela som, naozaj som sa snažila, ale keď sa mi to podarilo všetko bolo rozmazané.
„Nie.“ Skríkol ten hlas a ja som nevedela o čom hovorí a to ma donútilo znovu skúsiť otvoriť oči. Žmúrila som do svetla, keď všetko začalo dostávať jasnejšie kontúry. Ležala som v tom piesku, ktorý ma v sebe volal, do očí mi svietilo slnko a nad hlavou lietali vtáky. Začula som hlasnú ranu a potočila hlavu smerom, odkiaľ vychádzala. Videla som, ako mladý muž päsťou vráža do steny útesu a kričí. Skala pod jeho údermi povoľovala a sypala sa na zem. V tom, akoby mi do hlavy niekto vrazil žeravý drôt, skríkla som bolesťou a znovu zavrela oči modliac sa o smrť, no tá neprichádzala.
„Nedokážem Ti pomôcť.“ Zúfal ten anjelsky hlas. Bolesť sa pomaly vytrácala a striedala sa so zvedavosťou, znovu som otvorila oči a pozerala do tváre anjela. Modrá obloha lemovala jeho tvár a hnedé oči sa mi zarývali do mozgu.
„Stačí, ak ma pustíš za mojím synom.“ Šepla som a vtedy sa mu na čele usadila slabučká vráska a pohľad mu zmeravel. Zdravý rozum ma začínal opúšťať, zahaľoval ho povlak spánku a ťahal ma do tmy.
„Prosím.“ Šepla som z posledných síl. Začula som hlasné vzdychnutie a oči mi zahalila tma, no stále som počula nesúvislé šepkanie pri uchu.
„Prepáč mi...prosím...nechcel som, ale musím.“ Nechápal som ani jednému slovu, ktoré anjelovi vyšlo z úst, no bolo mi ho neskutočne ľúto. Trpel. Bola som stále ľahšia a pokojnejšia, pomaly som sa prepadávala do tmy, keď som pocítila chladný dotyk na krku spojený s bolesťou. Niečo mi rezalo krk a ja som tomu nedokázala zabrániť. Nemyslela som si, že umieranie je také ťažké.
Všetko prestalo a opäť sa ma zmocnila tma, ale v sekunde nastúpila obrovská bolesť, akú som ešte nepocítila. Kričala som a niekto kričal so mnou, no bolesť neprestávala, skôr som mala pocit, že sa stupňuje. Napadlo ma, že sa nedostanem za svojím synom do neba, ale zostanem tu v tme a v bolesti. To je môj trest.
Bolesť zmizla a ja som precitla. Okolo mňa bolo až podozrivé ticho, skúmala som svoje okolie, ale nič som nepočula, až na ten pravidelný dych, vtedy som otvorila oči. Bola som v tmavej miestnosti bez okien, s posteľou a s ním. Vyskočila som z postele, prikrčila sa a zavrčala. Ja vrčím?
„Kde som?“ opýtala som sa potichu. „Kto ste?“ pokračovali moje otázky. „Čo sa so mnou stalo?“ znovu som sa opýtala, keď som spoznala muža sediaceho a posteli. Premeriaval si ma pohľadom, v ktorom sa zračil strach, prekvapenie a obozretnosť.
„Ja som Carlisle...“ nedopovedal, skočila som mu do reči.
„Cullen. Doktor Cullen.“ Vypleštila som oči a on prikývol.
„Všetko Ti vysvetlím...“ týmito slovami začal ten neskutočný a skľučujúci príbeh. Zrazu som sa dozvedela, že som nezomrela, práve naopak, začal moja večnosť. Stala som sa nemŕtvym, stala som sa upírom a Carlisle bol ten, ktorý ma na večnosť odsúdil. V prvej sekunde som bola presvedčená, že hnev a nenávisť, ktoré som k nemu pocítila, mi pomôžu zabiť najprv jeho a potom seba, ale po tom ako mi vysvetlil základné veci môjho “života“, prešiel k svojmu príbehu.
„Keď som Ťa po prvý krát zazrel v čakárni, celý svet akoby prestal existovať. Nevnímal som nič, len Teba, Tvoju vôňu, Tvoju krásu a Tvoj smútok. Pri pohľade do Tvojich zmučených očí som vedel, že ten smútok z nich vyženiem a preto som Ťa začal sledovať, aby som Ťa bližšie spoznal. Vždy, keď si sa strhla zo sna a skoro plakala, chcel som Ťa objať a pomôcť Ti, ale nevedel som ako. Vždy keď si sedela na gauči a sledovala dianie za oknom, prial som si byť tam s Tebou a nechať tú bolesť odplávať v mojom náručí.“ Hľadel na mňa a ja som konečne v tom pohľade videla lásku a pochopila, že to je to čo chcem. Zviezla som sa na zem a kolená si objala rukami snažiac sa pochopiť tú zmes bolesti a lásky. Carlisle ku mne priskočil a vzal ma do náručia, vtedy som zistila, že už nikdy nebudem plakať. Nie že by som nechcela, ale nemohla som.
„Milujem Ťa od prvej chvíle, čo som Ťa uvidel a premenil som Ťa preto, aby si zostala som mnou. Lebo som sebec.“ Dopovedal a zadíval sa na mňa nádhernými očami. Pomaly sa začal približovať a nakoniec sa naše pery spojili. Akoby mnou preletela nejaká zväzujúca sila a Carlisle si ma k sebe pripútal. Mala som ho plnú hlavu, nech som sa snažila rozmýšľať nad čímkoľvek iným, myšlienky mi vždy zablúdili k nemu, k jeho očiam a usmiatym perám. Sama nad sebou som sa musela usmiať a nechala sa zaplaviť blaženým pocitom jeho blízkosti. Boli chvíle, keď som rozmýšľala nad deťmi, ako upírka som ich mať nemohla a teraz je všetko inak.
Po sto rokoch sa naša rodina rozrástla o šesť členov, ktorí nás považujú za rodičov a ja im dávam tú lásku, ktorú som nemohla dať svojmu nenarodenému synovi. Kedysi som si myslela, že láska je prchká, že sa stratí tak, ako prišla, že čas ju dokáže zničiť, ale to neplatilo o taj našej. Vždy keď som sa na Carlisleho pozrela, do tela sa mi nalialo teplo a moje mŕtve srdce skákalo radosťou. Vždy, keď mi bolo smutno a keď som sa cítila sama, vedel to a jeho objatie mi vždy poskytlo tú útechu, ktorú som potrebovala. Milovala som ho, stále milujem a milovať bude celým svojím srdcom, svojím bytím a každá bunka môjho tela by bola ochotná obetovať sa pre neho.
Keď som kráčala tým lesným chodníkom, nevedela som, že idem za svojím osudom a že príťažlivosť vie byť taká silná.