Je aj láska návyková? - 24. kapitola

 

24.
kapitola

Jasper

Po dlhom čase som sedel s chalanmi v bare bez Alice. Zišla sa tu naša stará
zostava – ja, Edward, Rony a Eric. Edward už hodinu rozprával o svojom veľkom
probléme a tak som do seba radšej kopol ešte jedného panáka. Stačilo, keď mi
svoj veľký problém ukázal vtedy doma. Čistý kokot, fakt neviem, čo ho to
napadlo. Do konca života z toho budem mať nočné mory. Nejaký chlapík pri
vedľajšom stole začal hulákať a rozťahovať sa päsťami. Začínal som byť
rozčúlený aj ja, vôbec som ten zmätok v sebe nechápal. Obrátil som do seba
ďalší poldecák, ale nepomohlo. Edward zo seba stále robil chudáčika a vo mne to
vrelo. Keď už po neviem koľký krát opakoval, že si týždeň nezašuká a aká je to
veľká tragédia, už som to nevydržal a vybuchol.

„No, možno keby si Edward nešukal všetko, čo má dieru, tak by si sa teraz nemusel
sťažovať!“

„Čo riešiš brácho?“ pýtal sa Rony prekvapene a pritom ma potľapkal po pleci.

Malo ma to asi ukľudniť, ale mňa to ešte viac vytočilo.

„Tu my všetci, vrátane teba sme takí boli, a stále sme, teda s tou výnimkou, že ty
už nie si,“ zamiešal sa do toho Eric.

Už som toho mal plné zuby – sám neviem, prečo som sa tak vytočil, ale bál som sa,
že pokiaľ tu zostanem, tak niekomu  prijebem.

„Viete čo, ja radšej pôjdem,“ zavrčal som a vybehol von.

Tam som si odchytil prvý taxík a nechal sa odviezť domov. Doma som sa vyvalil do
postele, ale stále som sa nemohol ukľudniť. Škoda, že tu nie je Alice. Dnes
išla s Bellou na nákupy. Potreboval som sa upokojiť a tak ma napadla jediná
vec, okrem sexu, ktorá ma dokáže ukľudniť. Nehľadiac na to, že mám v sebe už
statočne poldecákov, som nasadol na motorku a vyletel do ulíc. 

Začalo popŕchať, ale mne to bolo jedno. Rútil som sa bezcieľne ulicami a vychutnával
si jazdu. Konečne som sa aspoň trochu ukľudnil. Cestou som sa ešte zastavil na
pumpe a kúpil si fľašu, keďže samotné vozenie mi nepomáhalo. Nasadol som a
vydal sa čistinku nad mestom. Zaparkoval som, sadol si na zem a otvoril si
fľašu. Tequila mi tiekla dolu krkom a pomaly uvoľňovala moje napätie. Keď som
ju stiahol celú, po hneve nebolo ani stopy. Znovu sa mi potvrdilo, že alkohol
podávaný v miernych dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Bol som nádherne
uvoľnený. Dážď zosilnel, a i keď ma z vnútra hrial chlast, zostala mi zima.
Neochotne som vstal, fľašu som zahodil do kríkov a nasadol na motorku.
Naštartoval som a snažil sa zaostriť na cestu. Po chvíli sa mi to konečne
podarilo, a tak som vyrazil.

Blato fŕkalo na všetky smery ako som sa rútil rozbahnenou cestou. Mal som problém
udržať motorku na ceste – že som sa ja kokot vybral práve sem. V mojom ožratom
mozgu sa ozvalo svedomie a mne došlo, že toto bol fakt pekne jebnutý nápad.
Avšak došlo mi to o sekundu neskôr ako som nevybral prudkú zákrutu. Prestrelil
som ju a vyletel z cesty do lesa. Márne som sa snažil nejak zvládnuť motorku. V
mojom stave som dokázal ledva udržať oči otvorené. Zamrkal som a vtedy sa v
mojom zornom poli objavil znenazdajky strom. 

„Kurva, kto sem podával tie stromy?“ sykol som a strhol motorku do strany.

No
nejak som to nevychytal a napálil si to naplno do toho skurveného stromu.
Vyletel som z motorky a mojím telom prešla šialená bolesť. V tejto chvíli som
dokázal myslieť len na jedno – na Alice. Bolesť sa zväčšovala a ja som
pochopil, že som do dojebal.

„Milujem ťa Alice,“ zašepkal som do tmy, skôr než ma pohltila temnota.

 

Alice

 

Zrovna sme boli s Bellou v obchode a ja som si práve porovnávala krásne kozačky k
mojej šatke, keď som dostala víziu: Jazz sa rúti po ceste na motorke,
nezvládne zákrutu a vyletí z cesty. Zastaví ho až náraz do stromu a on zostáva
bezvládne ležať na zemi.

„Jazz nieeeee,“ skríkla som, ako by to mohlo pomôcť.

Nechala som všetko tam a vyletela z obchodu. Sakra, toto sa nemôže stať. Nie, nie a
ešte raz nie. Nemôžem o neho prísť, keď som ho už našla. Cesta na parkovisko mi
pripadala neskutočne dlhá. Skočila som do auta a naštartovala. Otvorili sa
dvere spolujazdca a na sedadlo vedľa mňa sa zvalila Bella. Vôbec som si ju
nevšimla. Myslela som len na to, že musím zachrániť cukríčka. Vyletela som na
cestu.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa Bella a ja som v jej hlase postrehla zúfalstvo.

Nejak som si to nevšímala a snažila sa nájsť správnu cestu. 

„Jazz... motorka... nehoda,“ hlesla som.

Celá som sa klepala a ešte viac som pritlačila nohu na plyn. 

„Alice kľud, bude to dobré,“ snažila sa ma ukľudniť Bella, ale moc jej to nešlo. 

Celá som sa klepala strachom, či prídem včas. Sakra, kde je ta nakazená odbočka?
Znovu som si premietla víziu a snažila sa nájsť nejaký záchytný bod. Vtedy sa
mi osvetlila nejaká čistinka a ja som ju konečne spoznala. Trochu ma ukľudnilo,
že už aspoň viem miesto, ale nie dostatočne, lebo klepať som sa neprestala.

„Pusti ma za volant,“ povedala Bella a už sa hrnula vymeniť si so mnou miesto.

„Nie,“ skríkla som s miernou histériou v hlase a kŕčovito zvierala volant.

„Kurva Alice, neser ma. Veď sa tak klepeš, že sa bojím, že niekde nabúrame.“

Neviem čo v jej slovách ma presvedčilo, ale pustila som volant a vymenila si s ňou
miesto. Hneď ako som dopadla na sedadlo, som si premietala všetky možnosti
budúcnosti. Už sme vchádzali do lesa a tak som zaostrila a očami hľadala to
miesto. Nebolo to také ťažké – hneď na najbližšej zákrute som vedela, že sme
správne. Bella ani nestihla zastaviť a ja som rýchlo vystrelila von. Upíriou
rýchlosťou som bola pri Jazzovi za pár sekúnd. Jazz ležal na zemi a presne ako
v mojej vízii sa nehýbal. Srdce mu bilo dosť slabo – sotva ho bolo počuť. Padla
som na kolená a pohľadila ho po zablatenej tvári.

„Ako je na tom?“ skríkla Bella a kvokla si vedľa mňa.

„Vyzerá to dosť zle, počuješ jeho srdce?“ zavzlykala som.

„Musíme ho doniesť za Carlislom.“

„Nie, nestihneme to, musím ho premeniť.“

Vedela som, že sa to stane, ale nečakala som, že tak skoro. Pôvodne to mala byť hudba
budúcnosti, ale budúcnosť, ako sa zdá, je riadna sviňa.

„Alice?! Ti to hráblo v hlave? Ty ho chceš premeniť? A čo jeho rodina a Edward?“

„Vieš čo? Toho mám úplne v piči, proste zachránim Jazza, nech si myslíš kto chce, čo
chce,“ už som sa dostávala poriadne do ráže.

„Alice?!“

„Čo Bella? Ja ho milujem, ale to ty nemôžeš chápať! Nikdy si nikoho nemilovala,
všetci chlapi sú pre teba len hračky! Proste mi len pomôž...“ posledné slová
som už vzlykala.

Pozrela som sa na Jazza a započúvala som sa do jeho srdca. Sotva ho bolo počuť a občas
už vynechávalo – určite má nejaké vnútorné krvácanie. Prstom som ho jemne
pohladila po čele. Odrazu zamrkal a s námahou otvoril oči.

„Alice?“ šepol.

„Áno láska, neboj, budeš v poriadku,“ vzlykala som.

Strašne to bolelo vidieť ho takto. Nikdy som si nemyslela, že ma láska k človeku takto
zmení.

„Jas... né,“ zaškeril sa a znovu upadol do bezvedomia.

Jeho srdce sa na chvíľu zastavilo a ja som vedela, že už nemôžem dlhšie čakať.

„Bella, prosím,“ vzlykla som.

Bella sa nadýchla a prikývla.

„Milujem ťa láska, inak to nejde,“ šepla som skôr, než som sa mu prisala na krk.

Moje zuby prehryzli jeho jemnú kožu a dostali sa k tepne. Lahodnejšiu krv som nikdy
nepila, ale nejak som sa dokázala odtrhnúť. Jazz sa začal zmietať v bolesti a
ja som to prežívala s ním. Bella ho zobrala na ruky a odniesla do auta. Sadla
som si s ním dozadu a jeho hlavu som si položila na kolená. Bella si sadla za
volant a naštartovala. O chvíľu sme sa už rútili ulicami Vancouveru. Okrajom
mysle som zaregistrovala, že Bella volá s Carlislom. Podľa jej slov nás bude
čakať doma.

Trochu sa mi uľavilo. Stále som si totiž nebola istá, či som to urobila dobre. Nikdy
som ešte nikoho nepremenila. Jazz sebou začal metať a kričať od bolesti. Trhalo
mi to srdce.

„Kurva Bella, nemôžeš pridať?“ zavrčala som.

Nikdy som sa takto nevyjadrovala, ale bolo mi to jedno. Proste som chcela už byť čo
najskôr doma.

„Sakra Alice veď ideme dvestopäťdesiat, nehysterči!“

„A viac to nejde?!“

Bella len pokrútila hlavou, ale ručička na tachometri vyletela na dvestoosemdesiat.
Ešte že si vyberáme také výkonné autá. Konečne sme zastali pre domom. Carlisle
nás už čakal a pomohol mi vybrať Jazzove telo z auta. Zaniesol ho do mojej izby
a ja som sa od neho ani na sekundu nepohla. Kvokla som si vedľa postele a nežne
ho hladila po líci. Celý čas som ho držala za ruku. Neviem koľko ubehlo času,
ale niekto vošiel do izby. Odtrhla som sa od cukríčkovej tváre a pozrela sa na
prichádzajúceho. Emmett stál vo dverách a škeril sa od ucha k uchu.

„Alice, ty mrška. Už ti nestačil v posteli, že si ho premenila?“

Keby tu Jazzík neleží asi Emmettovi odtrhnem hlavu. Takto som aspoň chytila do ruky
prvé, čo som našla a hodila to po ňom. Zhodou okolností to bola moja obľúbená
váza s kvetmi, ktoré mal teraz Emmett na hlave.

„Vypadni,“ sykla som.

„Ty si dnes nejaká agresívna. Málo sexu?“ zaškeril sa.

Opatrne som pustila Jazzovu ruku a rozbehla sa po Emmettovi.

„Zabijem ťa,“ kričala som, keď som mu vyskočila na chrbát v úmysle odtrhnúť mu hlavu.

„Ale nooo Alice. Nebudeme sa predsa teraz hrať, či hej?“

Už som držala jeho hlavu v rukách a stačil by jediný pohyb, keď do dverí vošla
Rose. To ma trochu prebralo a neochotne som z neho zliezla.

„Rose vezmi ho niekam preč, lebo ti ho zabijem,“ vrčala som.

Rose zjavne pochopila, že ak si chce s ním ešte niekedy zašukať, tak ho musí odo mňa
dostať. Chytila ho za ruku a vytiahla z izby. Konečne. Vratila som sa k mojej
láske a znovu ho chytila za ruku. Pozrela som sa do budúcnosti na nejaký časový
interval. Ešte jeden a pol dňa.

 

Jasper

 

Okrajom mysle som vnímal nejaké hlasy. Zobral som všetky sily, ktoré mi ešte zostali a
otvoril oči. Prvé, čo so uvidel, bol môj anjel.

„Alice?“

„Áno láska, neboj, budeš v poriadku,“ zavzlykala.

Keď som videl jej zmučenú tvár, zabolelo to asi viac ako všetky moje zranenia. Ona
sa nesmie trápiť a už vôbec nie kvôli mne.

„Jas... né,“ zaškeril som sa, ale to ma už znovu pohltila temnota.

Ešte nie, prečo? Chcel som jej ešte toľko toho povedať. Cítil som ako moje srdce
melie z posledného. Vedel som, že sa blíži koniec. Odrazu som pocítil tlak na
krku a potom ma pohltila neskutočná bolesť. Kurva, tak toto je koniec? Táto
bolesť? Sakra, to bude určite to skurvené peklo. Čo iné by mohlo čakať takého
kokota ako som ja? Toto bolo asi prvýkrát, čo som preklínal všetky tie
pičoviny, čo som porobil. Tá bolesť bola neznesiteľná. Sakra, čo sa to nikdy
neskončí? Najviac ma mrzelo, že som Alice nestihol povedať, ako veľmi ju
milujem. Strašne som chcel kričať, ale z mojich úst nevyšlo ani mäkké f.
Spomenul som si na všetko zlé, čo som kedy porobil – a že toho bolo mrte veľa.
Mal som pocit, že každá spomienka bolí viac ako predtým. Nemal som pojem o čase
– jediné, čo som stále vnímal bola tá zasraná bolesť. Cítil som ako ohorok
cigarety – tak to pálilo.

Odrazu začala bolesť ustupovať a ja som znovu našiel cit v končatinách. Pokúsil som sa
pohnúť rukou a čuduj sa svete – ono to išlo. 

„Láska, už to dlho nepotrvá,“ zašepkal ten najkrajší hlas na svete.

Už nie som v pekle? Alebo práve toto je peklo, že budem počuť naveky jej prekrásny
hlas, aby ma to mohlo stále mučiť? Bolesť sa presunula do môjho srdca, ktoré
začalo biť neuveriteľnou rýchlosťou, až sa nakoniec úplne zastavilo. Všetka tá
bolesť bola preč. Do prdele, čo toto je? Tak som v tom pekle, či nie? Zamrkal
som a otvoril oči. Nado mnou sa sklánal môj anjel s úsmevom na perách.

„Kurva, ja som v nebi? Ty kokot, kto by to bol povedal...