Ísť vpred... - jednorázovka

... lebo to za to stojí...

Ja moc jednorázovky nepíšem, ale keďže je dnes skutočne nálada pod psa... niečo som vypotila, hádam sa to bude ľúbiť... je to vlastne zmýšľanie nad "psím" životom, tak príjemné čítanie:)

http://www.youtube.com/watch?v=51K4cUTuvc0&feature=related

Myslíte, že ma to baví? Že ma baví schovávať sa pred svetom, byť tá „výnimočná“? Byť tá pred ktorou majú rešpekt, žiť v tomto bláznivom svete, nevídaných bytostí, ktoré vás každý deň môžu raniť, udrieť, zabiť? Že je to paráda, byť takáto, odlišná, zvláštna, neobyčajná... schovávať svoju ozajstnú identitu pred ľuďmi, tváriť sa že život je krásny a všetko je v poriadku, i keď je pravda že to tak nie je a ani nebude?

Vymýšľať si, dennodenne si vymýšľať trápne odpovede na otázky typu :

„ Kde si bola?“
„ Prečo si neprišla? Veď sme sa dohodli?“
„ Prečo meškáš?“
„ Čo si robila s rukou?“
„ Kde máš oblečenie?“

Do pamäte sa mi vrývajú matkine a otcove slová vyčítania.
Si ku*va, ťaháš sa po noci s nejakými chlapmi a líhaš s nimi do postele...
Prečo nemáš kamarátky, iba kamarátov? Čo máte nejaký osobný hárem?
Neučíš sa? Tak sa neuč, ale potom mi tu nehuč, že nemáš peniaze, nemáš čo do úst na seba...
Pozri sa na seba, prečo chodíš po nociach do tých klubov, ráno vyzeráš ako múmia.
Neopovažuj si zapáliť, ja s tebou nebudem chodiť po doktoroch keď ti stanovia rakovinu.
Prečo sa s nami nerozprávaš a stále si vonku s tou tvojou pochybnou partiou.
Prečo nám to robíš? Teba to nebolí, že nám ubližuješ?
Aká ty vlastne budeš matka? Stále utekáš pred svojimi povinnosťami...
Na tri dni si len tak zmizneš a prídeš si domov, akože nič sa nestalo?
Pozri sa na seba, ako sa to obliekaš, správaš a ako s nami hovoríš? Si mi odporná! TY NIESI MOJA DCÉRA!!!

NEBAVÍ.... nebaví ma môj posratý život o skrývaní, ja som sa o to neprosila, neprosila som sa o to stať sa hrdinom, nikdy som to nechcela. Ľudia si to chvália, myslia si „ keby som tak bol hrdina, to by bolo super, mať zvláštne schopnosti atď“. Nie je to super, je to otrava, ktorá vám zhoršuje život... ktorá vás ničí zvonka i zvnútra... ja už nechcem....

A vtedy sa objavuje človek v núdzi, kričí na celý les a ja sa premieňam. Zbesilo bežím ku človeku ktorý kričí. Je to ešte malé dieťa a pred ním je nejaký dospelý človek s nožom. Dievčatko sa uslzenými očami na mňa díva a naťahuje ku mne rúčky. Skáčem a zrážam to strašidlo, čo chcelo ublížiť anjelovi za mnou. Drásam jeho telo, až kým nepočujem posledný krát jeho vydýchnutie a poslednú odozvu jeho srdca.

Pozriem sa za seba. Anjelikovi stále tečú slzy, ale pomaly sa jej rozlieva úsmev na tvári. Odbehnem ku batohu, premením sa a oblečiem. Prídem ku anjelikovi, beriem ho do náručia a utešujem... Potom ho odnesiem na policajnú stanicu. Dvere rozráža uplakaná žena, ktorá by iste bola krásna, keby nemá čiernu riasenku po celej tvári. Priskočí ku anjelovi a drtí ho v náruči. Potom vzhliadne na mňa a taktiež ma drtí v náruči.

Slovami vďaky nešetrí a ja cítim, že byť hrdinom, i keď je to strašné... je krásne. Vidieť dva životy, ktoré som zachránila... je neuveriteľný pocit. Poberám sa domov, s myšlienkov na rodičov, ktorý si zase budú myslieť, že som bola „šlapať“.... Ale ja viem pravdu... ktorá sa skrýva v mojom huňatom vlčom tele a zachraňovaní ľudí... a táto myšlienka ma ženie vpred... len sa neobzerám a idem vpred...