Hudba súmraku kapitola 9 - Pomsta, alebo ako prežiť nakupovanie s Edwardom a Biancou

Vprvom rade sa Vám veľmi ospravedlňujem, že pokračovanie je takto neskoro. Ale prázdniny sú prázdniny. :-D Cez školský rok to už bude lepšie (dúfam):D dúfam, že ste na túto poviedku nezanevreli, lebo vaše komentáre ma poháňajú ďalej...a tu je konečne pokračovanie...:-D dúfam, že mi tú dobu odpustíte...:-D
 
 Ráno nás privítali jemné slnečné lúče, predierajúce sa cez hustú, mliečnu hmlu. Zo zasnežených stromov, obklopujúcich dom sa ozývala vtáčia melódia, často položená vo vysokých tónoch. Veľmi príjemne znela mojim citlivým ušiam. Lebo my, upíri, sme počuli aj tie najskrytejšie odtienky vtáčieho hlasu, také, ktoré ľudia nepočujú. Skoro každé sobotňajšie ráno si sadnem na okenicu, a vyzbrojená notesom pozorne počúvam vtáčie piesne, rozliehajúce sa po celom lese. Snažím sa zapisovať ich melódiu do nôt, a hľadať v nich skrytý význam. Avšak keď sa tie noty pokúšam zahrať na gitare, vždy mi vyjde nejaká skomolenina, skupina tónov nedávajúcich zmysel.  Keďže neviem napodobniť ich melódiu, tak hľadám u nich inšpiráciu....a už cítim, že som blízko cieľa.
 
 
Jediný zádrheľ v toto krásne ráno bolo, že svietilo slnko. Ja proti nemu nemám nič, ale s iskriacou pokožkou medzi ľudí nemôžem. Lebo to by znamenalo prezradenie nášho druhu a tým pádom rýchly koniec mojej existencie, o ktorú zatiaľ prísť nechcem. „Prečo to máme my, upíri, také ťažké?“ položila som otázku  môjmu svedomiu.  „Preto, lebo niektorí z našej rasy sa živia ľudskou krvou, tým hrozí odhalenie, čo znamená veľké problémy. A kto má najviac problémov? Ten, kto si ich vytvára. A ešte preto, lebo egyptskí bohovia nedomysleli detaily.“ Zaznela múdra odpoveď. Uznanlivo som pokývala hlavou. Lenže, počkať! Odkedy má moje vedomie mužský hlas? A navyše dokonale identický s hlasom môjho brata?! „ Prečo on vie všetko a ja nič?“ zaplakala som. „ To preto, lebo som starší, sestrička.“  Vysmieval sa mi.  „Lenže v upírich meradlách ľudské roky nič neznamenajú. Veď keby sme neboli upíri ty by si mal 99 a ja 98 rokov, braček. A to nie je nejaký extra veľký vekový rozdiel.“ Odpovedala som mu pohotovo.
 
Týmto našim myšlienkovým rozhovorom som zistila aj niečo iné. Edward sa so mnou znova háda! Niežeby som preto skákala tri metre od radosti, ale stačilo to nato, aby moje srdce zaplesalo. Lebo to znamená, že môj milovaný braček sa znova vrátil. Jeho optimizmus a nemiznúci, šibalský úsmev. Jeho zlaté oči, vždy rozžiarené láskou, radosťou a neplechou. Hurá! A dnešok je významný tým, že znova nastanú zlaté časy, ktoré panovali po príchode do Bostonu. Len pomyslenie na tú chvíľu mi vlialo silu do svalov a ja som sa chystala do školy s väčšou vervou ako kedykoľvek predtým.
 
Zaparkovala som auto na zvyčajnom mieste – vedľa žltého Lamborghini. Bolo pokryté stále pribúdajúcimi kvapkami dažďa. Zrejme aj Chris plánoval ísť dnes do školy, lebo určite je toto neprívetivé počasie jeho zásluha. Ale nesťažovala som si, naopak, vôbec po prvý krát som sa tešila do školy.
 
„Slečna Cullenová, pán Cullen, môžete na okamih?“ ozval sa riaditeľov hlas, keď sme prechádzali okolo jeho kancelárie. S Edwardom sme sa na seba pozreli a mykli ramenami. Vošli sme do riaditeľne a sadli si do kresiel stojacich pred stolom. „ Áno, pán riaditeľ?“ zvedavo som sa spýtala. „ Čo od nás môže chcieť?“ rozmýšľala som. „Neviem. Jedine, že by nás chcel poslať zase na nejaké olympiády. Niekedy mám pocit, že sme jediní študenti, ktorí reprezentujú školu.“ Sťažoval sa Ed v myšlienkach. Súhlasne som prikývla.
„Pán Cullen, zarazilo ma, že ste takmer tri týždne chýbali. Čo sa vám stalo?“ Stevenson si napravil okuliare a spojil ruky pod bradou. „ Mal som vážne problémy s dýchacími cestami, pane.“ Odvetil Edward starostlivo nacvičenú odpoveď. „ Aha. Dúfam, že už ste v úplnom poriadku a neplánujete naďalej prerušovať vašu školskú dochádzku.“ S predstieranou starostlivosťou sa zaujímal riaditeľ. Ed prikývol na znak súhlasu. „ Výborne. Ale nie preto som si vás zavolal. Každoročne naša škola usporadúva zimný ples spojený s charitatívnym koncertom. Keďže členovia školskej kapely sú roztrúsení na rôznych zahraničných akciách a výmenných štúdiách, rozhodol som sa, že budete hrať namiesto nich práve vy. Lebo dostali sa ku mne pochvalné uznania za vašu hru na klavíri a gitare. Sprevádzať vás bude Bianca Tatterton spevom a Christopher Moonlight hrou na flaute.  Tak čo, súhlasíte?“ vyzval nás riaditeľ.
 
„Koncert so Chrisom a Biancou? Ed, to musíme prijať! Veď vieš, že máme radi výzvu...tak dokážme čo vieme! A navyše je to na dobrú vec. Edward...prosím.“ prosila som ho očami. Uprene na mňa hľadel a potom si vzdychol. Ja som už vedela, že mám vyhrané. Keď ja neviem...,“ nahodil nerozhodný pohľad, ale potom sa usmial. „Samozrejme, že berieme!“ súhlasil a ja som bola šťastím bez seba. Obrátila som sa na riaditeľa s úsmevom na perách. „Berieme.“ Vyslovila som naše rozhodnutie.
 
 Radosť mi pulzovala v žilách namiesto krvi. Riaditeľ Stevenson si uvoľnene vydýchol a tleskol. „ Dobre, to by sme mali. Prosím, oznámte to pánovi Moonlightovi a slečne Tattertonovej. Výber hudby, výzdobu, osvetlenie a všetko ostatné nechávam na vás. Máte čas do 23. decembra. A ples sa bude konať v divadle opery na hlavnom námestí. Prajem vám veľa šťastia a teraz choďte na vašu hodinu!“ rozkázal nám a znovu pozrel do papierov pred sebou. Vstali sme, a pobrali sa do učebne biochémie.
 
„Bože, nemôžem tomu uveriť! Budeme mať koncert! Vlastný, verejný koncert!“ Tešila som sa ako malé dieťa na Vianoce. Doslova som vedľa Edwarda tancovala. Ten len pobavene pokrútil hlavou, schytil ma za ruku a ťahal do triedy. Do nej sme dobehli so zazvonením. Našťastie pre nás, tam profesor ešte nebol. Nepotrebovali sme ďalšie problémy. Nič netušiacemu Edwardovi som bez upozornenia hodila tašku a trielila som ku Chrisovej a Biancinej lavici. Ešteže je Ed upír a má také rýchle reflexy. Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala a znova sa venovala prepchávaniu sa davom študentov až k nim.
 
„Ahoj,“ pozdravila som ich opierajúc sa im o dosku lavice. Prekvapene na mňa pozerali. Zrejme videli, s akou nedočkavosťou som  k nim prišla. „ Ahoj. Čo sa robí? A Kde máš Edwarda?“ spýtala sa Bianca, ktorá pohľadom hľadala môjho brata. Rozhliadla som sa po triede. Nikde nebol, ale tomto okamihu ma to netrápilo. „ Neviem. Ale niečo vám chcem povedať. Zavolal si nás riaditeľ a oznámil nám...že budeme mať koncert!“ oznámila som  s nadšením a povedala im všetko ohľadom toho. Celý čas mali zreničky zlatých očí rozšírené prekvapením. „ M-my budeme kon-koncertovať? Páni, čakala som, že nám povieš všeličo, ale toto rozhodne nie.“ Vyšlo z nej.
 
Ja som sa len usmiala a chcela som niečo odvetiť, ale vtom prišiel profesor biochémie. „ Cullenová! Prečo nesedíte na mieste? Chcete radšej aby som vám dal poznámku alebo vás poslal na chodbu a dal vám neospravedlnenú hodinu? Okamžite padajte do svojej lavice a zbytočne neprerušujte hodinu!“ kričal na mňa. Keby len vedel, čo som zač. keby len vedel, že v tomto okamihu naňho môžem skočiť a preťať mu hrdlo ostrými zubami. Tak by si na mňa nedovolil zdvihnúť hlas a krčil by sa niekde v kúte. „ Prepáčte,“ zamrmlala som skoro nečujne.
 
Sadla som si do lavice vedľa Edwarda, ktorý sa medzitým stihol vrátiť. „ Kde si bol?“ spýtala som sa zvedavo. „Nikde, Lariss. Len na školskom dvore.“ Odvetil mi pohotovo. Ale ja som akosi vedela, že klame. „A načo si tam bol?“ podozrievavo som na neho hľadela. Teraz sa na mňa pozrel s podráždením. „ Na nič. Potreboval som sa nadýchať čerstvého vzduchu a byť chvíľu sám.“ Odpovedal mi a presunul svoj zrak na učiteľa. Už som sa ho na nič nepýtala, ale aj tak som vedela, že mi klamal. A keď mi klame Edward, ktorý mi zvyčajne všetko hovorí, tak to už je vážne zle. Zvyšok hodiny prebehol v pokoji. No, keď mal profesor nejakú otázku, tak zvyčajne vyvolal mňa alebo Eda. Ale na jeho smolu a hnev sme na všetko správnu odpoveď.    .  
 
Konečne zazvonilo. Bianca sa k nám prihnala ako veľká voda a za ňou sa až lenivým tempom vliekol Chris. „ Páni Lariss, nemôžem tomu uveriť! Naozaj si všetko myslela vážne? Nestrieľala si si z nás? Nemala si halucinácie?“ Ona bola snáď nedočkavejšia ako ja. „ Neboj sa Bianca, všetko je pravda.“ Ubezpečila som ju a pobavene som sledovala ako tancuje okolo lavice. „ Ja budem spievať! Musím si začať precvičovať hlasivky, lebo som z nich už poriadne dávno nedostala vysoký tón. A aké piesne budeme hrať? Tvoje, čo si napísala?“ Vyzvedala ďalej. „ Myslím, že áno. Mám tam zopár pekných skladieb, ktoré by vedela zvládnuť aj flauta.“ Odpovedala som a úkosom pozrela na  Chrisa. Prikývol.
 
„ A kedy začneme nacvičovať? Zrejme si budeme skúšky naplánovať na dosť skorú dobu, aby sme sa všetko stihli naučiť. Čo tak zajtra u mňa?“ Plánovala Bianca. No mne sa to zdalo prehnane skoro. „Neblázni, Bianca. Veď ples je až tesne pred Vianocami. Teraz je november. Máme mesiac na skúšanie a nezabúdaj, sme predsa upíri.“ To posledné slovo som zašepkala. Bianca prikývla a obrátila sa na Eda. „ Edward, môžeš ísť na chvíľu so mnou von?“ ozvala sa. Vydýchla som si. Teraz bolo všetko dokonalé. „ Samozrejme.“ Odvetil a vyšiel za ňou na chodbu. Ja a Chris sme osameli. Nečujne ako myš sa posadil na Edovo miesto. „ tak čo, súhlasíš s účinkovaním na koncerte, Chris?“ on jediný sa zatiaľ ešte nevyjadril. „ Áno, aj keď mám isté pripomienky a návr....SI PREAFEKTOVANÝ A NAMYSLENÝ BLBEC, KTORÝ MYSLÍ JEDINE NA SEBA!“ Prerušila Chrisa poriadne nahnevaná Bianca.
 
Podišla ku mne a z jej očí doslova šľahali plamene. „ Lariss, tvoj brat je idiot prvého stupňa! S ním sa jednoducho uzmieriť NEDÁ!“ posledné slovo zakričala tak, aby ho počula nielen celá trieda, ale aj Edward stojaci pri dverách. Ja som ostala celá vyhúkaná. Absolútne som nechápala o čom to Bianca hovorí. Čo sa to sakra deje? To znamená, že sa nepomerili? Rozmýšľala som. "Presne tak sestrička, nepomerili.“ Odpovedali mi myšlienky môjho brata. Avšak neniesli smutný či ľútostivý podtón, ktorý by naznačoval, že Edward znova upadá do agónie. Nie, boli chladné a tvrdé ako žulová skala. „Prečo, Edward? Braček, povedz mi, čo sa stalo.“ Spýtala som sa znepokojene. „Opýtaj sa Bianci, Larissa. Ja na vysvetľovanie naozaj nemám náladu. A keď sa to dozvieš, prosím, neotravuj ma zbytočnými otázkami. Alebo vieš čo, nestaraj sa do toho vôbec, tak to bude najlepšie.“ Arogantne ma odbil a odišiel z triedy. Zronene som si zložila hlavu do dlaní. Bože, Bože, povedz mi, prečo keď sa snažím niekomu pomôcť to vždy skončí katastrofou? Bola som zúfalá.    
    
 
Poslúchla som Edwarda a vybrala sa za Biancou pre podrobnosti. Tá sedela vo svojej lavici a pohľad mala stočený do okna. Chris vedľa nej len ticho sedel a v očiach sa mu odzrkadľoval strach o svoju kamarátku. Keď som prišla až k nim pozrel na mňa, prikývol a stal. Ja som sa posadila na jeho miesto. „ Bianca?“ radšej som šepkala, nechcela som ju ešte viacej rozčúliť. Obrátila sa na mňa a vzdychla si. „Uvoľni sa. Toto bude na dlhšie.“ Odvetila so smútkom v hlase. Zrejme už vedela čo budem chcieť. „ Po tom, čo si odišla som si ľahla do postele a premýšľala. Zvažovala som všetky dôvody ktoré by stáli naozaj za to aby som sa s Edwardom udobrila. Je milý, pozorný. Vie ma rozosmiať, cítim sa v jeho spoločnosti dobre, je to skvelý kamarát. Lenže som si uvedomila, že k nemu čoraz viacej pociťujem aj iné city ako priateľstvo a to ma vystrašilo. Nechcem mu ublížiť, ale zároveň nechcem ublížiť ani Troyovi. Aj keď v mojom srdci prevládal Troy, kúsok z neho túžil po Edwardovej prítomnosti. Tak som sa rozhodla všetko hodiť za hlavu a jednoducho sa s ním pomeriť. Vtedy som si naivne myslela, že by sme mohli byť skvelí kamaráti. Len kamaráti. Že by sme mali také priateľstvo, aké mám s tebou, Lariss. A najviac na mojom rozhodnutí zavážilo to, že som videla, ako ti naša hádka ubližuje.
 
A dnešok...vyšli sme s Edwardom na chodbu. Všetko som mu vysvetlila. Všetky moje pocity, činy a chyby. On ma počúval, bez pohnutia sa opieral o stenu. Na tvári mal ľahostajný výraz, ako keby mu to bolo všetko jedno. Nechápala som to ale pokračovala som vo vysvetľovaní. Potom povedal niečo neuveriteľné. „ Vieš čo Bianca, netrápi ma to. Neverím Ti. Keď si sa nevedela rozhodnúť, tak prečo si mi o tom nepovedala? Keď už nie mne tak aspoň Larisse. Uvedomovala si si ako nám to všetkým ublíži? Ak áno, tak prečo si to tajila?“ vychrlil na mňa všetky výčitky, ktoré mu ležali na srdci. A on pritom nevedel, aké to bolo pre mňa ťažké. Akú som cítila bolesť. A teraz. Keď som ho počúvala, cítila som, ako keby mi do srdca zabodli meč a potom ho zo mňa pomaličky vyťahovali. Jeho slová ma pálili.“ Keby som nevedela, že je upír, myslela by som si, že o chvíľu sa rozplače. Také mala tie oči sklenné. „Ale to je už jedno. Nezaujíma ma to. Nezaujímaš ma ani ty. Radšej choď za tým svojim Troyom a mne daj svätý pokoj. Aj tak si nemyslím, že by to naše priateľstvo stálo za veľa.“ A tým ma dostal. Môj pohár trpezlivosti, pokory a dobroty pretiekol. Už aj predtým bol plný až po okraj, ale chýbala jedna jediná kvapka. A tou sa stal Edward. Vybuchla som ako sopka, ktorá bola príliš dlho v pokoji. A zvyšok si už počula.“ Dokončila Bianca. V jej očiach sa zračil dlho potlačovaný hnev.
 
Keď som sa dozvedela pravdu, bola som naštvaná. Na Edwarda, ale hlavne na seba. Tým, že som sa im snažila pomôcť, som len všetko zbabrala. Mala som to nechať na čas. Ten by im rany ošetril a potom by z nich mohli byť viac než len priatelia. Ale teraz budú po sebe štekať ako psy a to len mojou vinou. Edward to tentoraz prehnal. Až toho malého chumaja nájdem tak z neho nezostane ani mastný fľak.“ Zúrila som.
 
Zvyšok vyučovania som mala  zvláštnu melancholickú náladu. V úplnej tichosti som sedela v lavici a nerobila absolútne nič. Edward sa po zazvonení na hodinu nevrátil. Pravdupovediac, mi ani nejako extra nechýbal. Práve som mala víziu. Videla som v nej ako sa Edward vracia domov. „No, veď počkaj chlapče. Doma si to vybavíme.“ Moje telo sa až triaslo od hnevu. „Sakra, ja sa na to môžem!“ nadávala som v duchu, lebo učiteľ si zrovna zmyslel, že som najvhodnejšia odpovedať mu na jeho otázku a ja pritom neviem, o čom vlastne točí. Konečne zazvonilo. Rozlúčila som sa s Chrisom, Biancou a letela na parkovisko. Auto bolo na svojom mieste- takže Edward musel bežať. Šťastie preňho. Vyrazila som maximálnou rýchlosťou preč z mesta, smerom do lesa. „Bratku, idem. Priprav sa na veľmi dlhú kázeň.“  Vyšla som z lesnej cesty na čistinu, kde stál náš dom. V ňom vládlo naprosté ticho. Až také, že som počula tenké pavúčie nôžky pletúce si pavučinu v pivnici domu. Doslova som rozrazila vchodové dvere a rozbehla sa po schodoch.
 
Vrazila som do bratovej izby. Ten tam nebol, ale v kúpelni som počula tiecť vodu. Zrejme sa práve rozhodol osprchovať. Sadla som si na posteľ a čakala. Za 5 minút sa otvorili dvere a z nich vyšiel Ed. Okolo bedier mal uterák a ďalším si drhol vlasy. Keď si ich vysušil, uterák ledabolo odhodil do priestoru. Konkrétne skončil na mne. Nahnevane som vydýchla a šľahla ho o zem. Edward, ktorý mi doteraz stál chrbtom sa prekvapene otočil a postavil sa to bojovej pozície. Keď však zistil, že som to len ja, jeho svaly sa uvolnili a pohľad zľahostajnel. „ Potrebuješ niečo, sestrička?“ spýtal sa výsmešne. Hlas mal pobavený, no v očiach mal smiech. Neboli to tie šibalské ohníčky, ktoré som mala rada, ale tvrdý, výsmešný pohľad. Už som toho mala dosť. Prudko som vstala a dokráčala až tesne k nemu. „TY!“ zrúkla som a bodla ho ukazovákom do hrude. „ TEBE PRESKOČILO? TAKTO SA CHOVAŤ! AKO MALÉ 12 – ROČNÉ DECKO!“ vmietla som mu výčitky do tváre a v mojich očiach bola bolesť. On u musel vidieť, ale nevšímal si ju, nezaujímala ho. „ Larissa, prestaň mi niečo vyčítať a kázať mi. Nie si moja matka a ja nie som dieťa.. Mám vlastnú hlavu.....V KTOREJ PRAVDEPODOBNE NIČ NEMÁŠ!“ prerušila som ho naštvane. „.... a konal som podľa vlastného uváženia. A navyše si moja MLADŠIA sestra, takže nemáš ani to najmenšie právo mi rozkazovať.“ Odvetil pokojne Edward a slovo mladšia zdôraznil.
 
Môj ukazovák sa mu hlbšie zabodol do hrude. „ Drahý starší brat, doteraz som mala vysokú mienku o tebe, tvojich kvalitách a rozume. Teraz vidím, že som sa poriadne zmýlila. Keď sa vráti ten starý Edward, môj brat ktorého mám rada a vážim si ho, tak mi daj vedieť.“ S ľadovým pokojom som sa mu pozrela do očí, zvrtla sa a zmizla do svojej izby.  
 
Svitlo sobotňajšie ráno. Ja som ako zvyčajne sedela na podobločnici, držala v rukách notes a snažila sa zapísať vtáčiu melódiu do nôt. Dnes spievali smutné piesne. A počasie odpovedalo mojej nálade – pochmúrne oblačno, bez kúska slnečných lúčov. Z tmavých mračien sa tíško na zem vznášali veľké dažďové kvapky namiesto toľko vytúženého snehu. Ale dážď mi nahrádzal slzy a tak mi prinášal akúsi duševnú rovnováhu a vnášal mi do srdca mier. Cítila som sa tak, ako človek plačúci na ramene svojho najbližšieho. Mizerne, ale cítila som, že ma má niekto rád. Dívala som sa na kvapky vody a myslela na to, aké by to bolo byť znova človekom. Nemusela by som sa skrývať pred slnkom. Nemusela by som strážiť svoj smäd, pretože by som žiadny nepociťovala.
 
A keby nadišiel môj čas, mohla by som pokojne odísť z tohto sveta spolu so svojou rodinou a priateľmi. Všetko to boli neuveriteľne krásne a lákavé predstavy. Ale pre mňa už, bohužiaľ nedosiahnuteľné. Ako upír som bola odsúdená na večný život. Prežiť všetkých svojich blížnych, neustále dávať pozor na svoje počínanie, nespraviť ani tú najmenšiu chybu. Niekedy som svoju existenciu nenávidela. „Prečo som narodila v 20 storočí? Prečo nie v 21? Prečo som nepoprosila Edwarda, aby ma nechal zomrieť? Ja som ho vlastne prosila, ale on nereagoval. Prečo som sa zatiaľ nezabila, keď tak veľmi nenávidím svoj život? Prečo? Prečo? Prečo....“  ale vedela som odpoveď prečo som tak nespravila. Vedela som odpovedať na to zákerné prečo.  Lebo som mala svojho, síce hlúpeho, ale stále milovaného brata, nedávno objavenú najlepšiu kamarátku a hlavne lásku. Môjho Christophera, temného anjela.
 
Neviem prečo, ale zrazu som dostala strašnú chuť na nákupy.  Aj keď som bola na Eda stále nahnevaná, potrebovala som spoločnosť. A najväčším kandidátom na rozptýlenie pri nákupoch bol práve Edward. A možno tam...by sa mohli s Biacou pomeriť. V mysli sa mi začal rozvíjať celkom slušný nápad...
 
„Edward? Dnes je sobota a tak som rozmýšľala či by sme nešli na nákupy...veď vieš na lyžiarsky. Myslím, že sa už dlho chystáme a dnes je celkom dobré počasie. A lyžovačka sa blíži.“ Spýtala som sa svojho brata skrz myšlienky. Prekvapivo súhlasil. Buď mal dobrú náladu, alebo ho trápili výčitky svedomia a toto považoval za dobrý spôsob ako sa ich zbaviť.  „Prepáč, že ťa sklamem Lariss, ale svedomie ma vážne netrápi. A prečo by aj? Ale na nákupy s tebou veľmi rád pôjdem. Lebo máš pravdu, lyžiarsky sa blíži.“ Oznámil mi posmešne. Edward, čo sa to len s tebou stalo?  Bola zúfalá z toho, ako veľmi sa zmenil. Ale teraz bol čas uskutočniť môj plán....
 
„ Prosím?“ ozval sa Biancin hlas jasne pretkaný smútkom ale aj akýmsi iným citom. Ľahostajnosť? Skrytá nenávisť? Strach? Skleslosť? Alebo všetko naraz? Neviem. „ Ahoj Bianca tu Larissa. Mala by som pre teba jeden návrh. Čo keby sme sa dnes vybrali na nákupy?“ Navrhla som jej. Akosi podvedome som tušila, že to príjme. A stalo sa. „ Samozrejme! Súhlasím, Lariss. A kde sa stretneme? Kedy? Ako? A kam pôjdeme? Lebo tuto v Bostone nie je veľa obchodov....“ už si začala robiť starosti. „ Neboj sa. Všetko vymyslím. Som rada, že pôjdeš. A ešte ťa chcem o niečo poprosiť...mohla by si mi prosím dať Chrisove číslo? Potrebujem sa s ním porozprávať.“ Požiadala som ju. Ale bola som úprimne rada, že som ju potešila a že sa rozhodla ísť. „ Samozrejme. Neviem ho, ale naspamäť. Pošlem ti SMS-ku okej? Tak sa zatiaľ maj Lariss.“ Rozlúčila sa a zložila. o chvíľu mi prišla správa s jeho číslom. Výborne...
 
„Prosím?“ ozval sa jeho zamatový hlas po druhom vyzváňacom tóne. „Ahoj Chris. To som ja Larissa. Mala by som na teba prosbu...“ a všetko som mu prezradila. Ako.. kedy.. kde...prečo som sa tak rozhodla. Po niekoľkých minutách rozprávania nastalo ticho. „ Dobre, súhlasím. Vyzdvihnem Biancu okolo tretej a stretneme sa pri škole, okej?“ Chrisovi sa ten nápad zjavne páčil. „Áno, samozrejme Chris. Tak teda o tretej pri škole. Zatiaľ ahoj.“ Rozlúčila som sa a zložila. Pred očami sa mi zjavila Chrisova  tvár. Znova som pocítila to príjemné teplo pri srdci. Tak toto je tá láska?
 
  Popravde, nikdy som neverila v lásku na prvý pohľad čí v pravú lásku. Veď načo? Nikdy som ju nezažila...až doteraz. Pri Chrisovi cítim, že je to láska, aj keď presne neviem, ako sa zaľúbený človek cíti alebo chová. Aj keď so čítala knihy o láske a pozorovala zaľúbených ľudí, nechápala som ich. Prečo sa držia za ruky? Prečo sa bozkávajú? Prečo sa objímajú? Prečo si šeptajú do ucha, milujem ťa? Prečo sa ženia a vydávajú? Prečo sú ochotní položiť život za toho druhého? Prečo...? toto boli moje najčastejšie kladené otázky, predtým ako som stretla Chrisa. Už viem na ne odpoveď. Pretože cítia lásku. A konečne som ju pocítila aj ja...
 
Zastavili sme na prázdnom školskom parkovisku. Do tretej chýbalo pár minút. O chvíľu som z diaľky počula hluk motora a škrípanie gúm o asfalt. Tmavomodré BMW zaparkovalo vedľa nás  a vystúpili z neho naši priatelia. Edward sa na mňa obrátil s pekne namosúreným výrazom v tvári. „Larissa, prosím, mohla by si mi vysvetliť čo toto má znamenať? Myslel som si, že ideme iba my dvaja!“ rozčuľoval sa Ed. „Hups, ja som Ti to nepovedala? Pozvala som aj Biancu s Chrisom.“  So škodoradostným úškrnom na tvári som mu odvetila. „No tak Edward. Sú to naši priatelia, tak sa podľa toho prosím ťa aj chovaj.“ Vyčítala som mu. On sa len urazene odo mňa odvrátil. Zrazu mi niekto zaklopal na okno. Strhla som sa a otočila sa smerom k oknu, aby som uvidela danú osobu. Bol to Chris. Môj milovaný Chris.
 
Úkosom som pozrela na Edwada a zamračila sa, keď som videla, že je ešte stále urazený. „Braček, mám ťa rada a vždy stojím na tvojej strane nech sa deje čokoľvek. To predsa vieš. Ale teraz naozaj nechápem počiny tvojho správania. S prepáčením, chováš sa ako idiot. Oveľa radšej som mala toho Eda, ktorý sa ani za tých najhorších podmienok nedokázal uraziť a vždy riešil problémy s chladnou hlavou. Ten, ktorý bol za každú neplechu a úsmev mu nikdy nezmizol z pier. To bol môj Edward, starší brat. Moja mienka o tebe bola v tej dobre veľmi vysoká. Bol si pre mňa vzor. Ale toto som ti už raz povedala...pamätáš sa? V ten deň kedy sme sa pohádali. Moje slová, ktoré som ti vtedy povedala, stále platia. Možno túto záležitosť beriem až príliš dramaticky a osobne, aj keď to nie je moja starosť. Teraz mám na teba len dve prosby....dnes sa prosím, chovaj k našim priateľom aspoň trochu normálne. Nech si nemyslia, že si len namyslené 13-ročné decko. A prosím, zober si moje slová k srdcu, Edward...“ povedala som mu všetky moje myšlienky ktoré ma ťažili a vystúpila som z auta. „Ahojte,“ konečne som pozdravila Biancu s Chrisom. Na líca mi padali ťažké kvapky a znova mi nahradzovali slzy.
 
 Bianca  si len odfrkla a venovala mi zlostný pohľad. Vedela som prečo je. Výčitky v jej očiach žiarili ako hviezdy v bezoblačnú noc. Ale zato Chris sa na mňa usmial. Jeho jemné vykrivenie pier mi vnieslo nádej, že všetko dobre dopadne. Ale aj tak som vedela, že to nebude prechádzka ružovým sadom. „ Takže keď sme sa tu už stretli, tak by sme mohli aj vyraziť, nie?“ spýtala som sa. Prikývli a vyštartovali sme.
 
Ako prví sme išli my s Edwardom, lebo sme aj ako jediní vedeli kam to vlastne chceme ísť. Cesta trvala cca hodinu.
 
Zatavili sme na nejakom námestí kde boli samé butiky, obchody s hudbou a podobnými vecami. S Biancou sme ihneď zamierili do prvého obchodu s oblečením, ktorý nám prišiel do zorného poľa. Chalani sa pobrali do obchodu s hudobninami. Nezarazilo ma, že išli do rovnakého obchodu, ale, že išli  spolu. Veselo si vykračovali a na niečom sa skvelo zabávali. Vykúzlilo mi to na tvári drobný úsmev. Takže to znamená, že Edova zášť ku Chrisovi zmizla. Aspoň niečo je už v poriadku.  Bianca ma poťahala za ruku. Bola zjavne nedočkavá. „Lariss, pohni! V tom výklade majú krásne šaty a ja si ich chcem vyskúšať!“ súrila ma a ťahala cez celé námestie.
 
Keď sme prechádzali okolo fontány stojacej v strede námestia, všimla som si muža pozerajúceho smerom k nám. Vyzeral dosť strašidelne. Bol veľmi vysoký a na tvári sa mu vynímalo strnisko. Vlasy hnedej farby mal ostrihané na ježka. A na mohutnom krku sa mu hompáľala retiazka s príveskom vlka. Z jeho pokožky sálalo teplo tak silné, že rozpálilo tú moju. Na tom chlapovi bolo niečo divné. Celkovo sa mi nepáčil. Ale keď som sa mu pozrela do očí, striasla som sa. Sálala z nich taká veľká nenávisť, že som sa znova striasla. Bola na to prirodzená reakcia z nepriateľa. Musím byť ostražitá. Cítim, že je to nepriateľ a veľmi nebezpečný....zatriasla som hlavou. Začínam byť paranoidná. O každom mužovi ktorý vyzerá ako potenciálny vrah si už pomaly začínam myslieť, že tým vrahom aj je. Znova som zatriasla hlavou v snahe vyhnať tie myšlienky a nechala som sa Biancou konečne dotiahnuť do toho butiku. Ale stále som cítila mužov pohľad zabodnutý na chrbte....
 
Vošli sme do obchodu. Všade bolo plno regálov, stojanov a vešiakov so šatami. Ako ja nenávidím nakupovanie...myslela som si, ale na ochranu vlastnej bezpečnosti som to na hlas radšej nepovedala. Aj keď nakupovanie  sa mi z duše prieči, tak som zamierila k regálu s mikinami. Tento kúsok oblečenia som si najviac obľúbila. V zime som ho nosila radšej ako nejaké kožuchy alebo ťažké, hrubé bundy. Pár som si ich vyskúšala a a keďže mi boli dobré, tak si ich aj kúpila.
 
Biancu som zazrela pri sukniach. Práve držala v rukách extra krátku minisukňu. Takéto sukne som u nej v šatníku nevidela....žeby si ju teraz kvôli niečomu alebo niekomu kúpila? Čo tak Ed? Kúpila si ju kvôli nemu? Aby ho vyprovokovala alebo aby ho vzrušila? A načo si tu vytváram všelijaké teórie keď jej ten dôvod môžem vyčítať priamo z jej myšlienok? Aj som to hneď vyskúšala ale narazila som na prekážku. Na akýsi múr, ktorý obklopoval jej myslenie. Pokúšala som sa ho silou prebúrať alebo podkopať, ale bol veľmi silný. „ Lariss, ja mám ústa. Keď sa chceš voľačo dozvedieť tak sa ma pokojne spýtaj. A keď to bude v rámci možností tak ti aj odpoviem.“ Obrátila sa na mňa s úškrnom na perách. „ Prečo si nechala obranu pôsobiť, aj keď si musela cítiť, že je to moja myseľ a nie cudzia?“ Trochu ma to urazilo. Veď som jej kamarátka!  
 
„ Vieš, každý má najväčšie súkromie práve vo svojej mysli. V nej má uložené tie najtajnejšie veci, o ktorých nechce aby sa ich niekto dozvedel. Tak je to aj so mnou Lariss. Aj keď si moja najlepšia kamarátka, sú okamihy môjho života, ktoré by som si rada nechala pre seba.“ Tajnostkársky sa na mňa usmiala. Tak toto bolo rozumné vysvetlenie. A ja som si uvedomila, že prevŕtavať sa myšlienkami niekoho iného a navyše ak o tom ten dotyčný ani nevie, je nehanebnosť. A poriadne veľká. Zahanbene som sklopila hlavu a zamrmlala som tiché „ Prepáč,“. Bianca sa len usmiala a mávla rukou nech ma to netrápi. „ Už by mohli aj ísť a nájsť chalanov, čo povieš?“ Chcela som konečne uskutočniť môj plán. „ No, to by sme aj mohli. Lebo ako poznám Chrisa, ten keď vylezie zo svojej ulity tak dokáže parádne veci. Ale nikdy to neskončí bez následkov.“ Zasmiala sa a odobrala sa k pokladni zaplatiť za tú sukňu.
 
„ A načo si si vlastne kúpila tú minisukňu?“ Dlho očakávaná otázka konečne padla. „ Mám na     to viacero dôvodov. Za prvé, chcela som si trošku vylepšiť šatník. Za druhé, chcela som potešiť Troya. A za tretie, zišlo by sa trošičku naštvať Edwarda.“ Zachichotala sa. A ja som sa  rozosmiala s ňou. Lebo aj keď bol Edward na Biancu nahnevaný a ignoroval ju, od jej nôh si pomôcť nevedel. Akoby boli magnet a Edove oči železo. „Ale musíš si to nechať na jar. Lebo keby si si teraz obliekla na seba minisukňu, tak by na teba pozerali ako na blázna.“ Upozornila som ju zo smiechom.
 
 Znova sme prechádzali okolo fontány. Ten divný chlap tam stále bol a prepaľoval ma tým nenávistným pohľadom. Čo má sakra za problém? Ani ma nepozná. Ale keby ma poznal, so strachom by utiekol preč. Teda pokiaľ to nie je.... nie, to je nemožné.. tu sa nezdržiavajú... Potriasla som hlavou nad svojimi myšlienkami a radšej som sa spýtala Eda kde je. „ Vo športovom obchode vedľa kaviarne. A neboj sa, je so mnou aj  Chris.“  Keďže som nevedela akú kaviareň myslí, musel ma tam skoro celú cestu navygovať. „Ahojte,“ pozdravil som ich keď sme tam s Biancou dorazili. Chalani si práve obzerali snowboardy. „ Čau,“ odzdravil mi Ed a na Biancu len neurčito kývol. Zato Chris Biancu pozdravil a na mňa žmurkol s perami vykrivenými v sotva badateľnom úsmeve. A ja som sa znova zasnívala....
 
„Lariss, čo si myslíš?“ Vyrušil ma Edward od krásnej predstavy môjho prvého bozku s Chrisom.  Obrátila som sa naňho a zarazila sa. Na sebe mal oblečenú žiarivo žltú vetrovku a hnedé nohavice s trakmi. Mala som pocit, že som sa dostala do nočnej mory. „ No Ed.....Edward, vyzeráš príšerne. Ešte nikdy som nevidela horšie skombinované farby ako na tebe. Tá vetrovka absolútne neladí k tým nohaviciam a k tvojím vlasom. Skús si tú oranžovú vetrovku, tá ti sadne lepšie.“ Odpovedala za mňa Bianca. Ach, nie Zhrozila som sa a dívala sa na pohromu, ktorú Bianca svojimi slovami spôsobila. Edwardovi rupli nervy. Ešte nikto ešte nikto mu nikdy neskritizoval výber oblečenia tak tvrdo, ako teraz Bianca. Ale tentoraz som stála na jej strane. Lebo naozaj, vyzeral ako neónová žiarovka. „ Ty mlč! Na tvoj názor sa nikto nepýtal. Pre mňa je úplne nepodstatný. Takže zalez naspäť do kúta, Bianca.“ Odpovedal jej poriadne tvrdými slovami. Ajaj kamarát. Tentokrát si to prehnal. Edward s Biancou sa na seba vrhli ako rozzúrené psy. Pravdaže, zatiaľ len slovne. Zatiaľ....
 
Padli poriadne ostré nadávky. Ja som to sledovala s ústami otvorenými od prekvapenia a zhrozenia. Nevedela som, že mám takéhoto brata. Vždy mi ukazoval, že je milý, usmievavý brat ktorého absolútne nič nerozhodí? Ale čo je zrazu toto? To som bola tie celé roky slepá? Vnemom úžase som krútila hlavou. zrazu ma voľačo chytilo za ruku a začalo ťahať k východu, preč od dvoch hádajúcich sa upírov. „ Nechaj ich hádať sa. Aj hádka je istým prejavom vášne. A tá je medzi nimi naozaj silná. Uvidíš o chvíľu budú stáť v náručí a bozkávať sa. Veď to si predsa chcela, alebo nie?“ zašepkal mi Chrisov hlas, ktorý ma príjemne šteklil v uchu.
 
Prechádzali sme sa po námestí a on ma stále držal za ruku. Mnohí ľudia si nás obzerali. Staršie ženy a muži si v myšlienkach myslela, že aký sme pekný pár. Uškrnula som sa. Kiež by to tak bola pravda.... mladé dievčatá sa zvodne na Chrisa usmievali a predstavovali si seba na mojom mieste. A chalani to isté akurát oni sa videli na Chrisovom mieste. Čítať myšlienky iným je moja prirodzenosť. Nemôžem si len tak povedať dosť, viac sa nikomu do hlavy nepozriem. Nedá sa to. Tak ako má Bianca potrebu chrániť si myšlienky štítom, tak ja mám tú potrebu čítať ich. Takže nazerať do hlavy cudzím budem, či sa to niekomu páči alebo nie... „Nad čím premýšľaš?“ ozval sa Chrisov zamatový hlas. Ja som sa vrátila naspäť do reality a zistila som, že sme sa dostali do nejakého parku. „ Nad ničím. Len som sa zasnívala.“ Usmiala som sa. Chris mi úsmev oplatil a ruku, ktorú ešte stále držal vo svojej, stisol ešte pevnejšie. Bola som v siedmom nebi. „Bože, ďakujem ti, že tento upír existuje. A ďakujem Ti, že pocítiť lásku si dal aj upírom.“ Zaklonila som hlavu a usmiala sa na zamračené nebo.
 
 
Kráčala som vedľa Chrisa a mala som pocit, že mi o chvíľu narastú krídla a ja sa vznesiem do nebies. Ale na zemi ma držala práve jeho ruka, stále dotýkajúca sa tej mojej. Nemôžem tomu uveriť. Je tu, je vedľa mňa, a prechádza sa so mnou držiac ma za ruku. Keby som nebola upír a mohla snívať, myslela by som si, že je to len sen. Ale nie je, a teraz som vďačná, že nemôžem spať.  Prechádzali sme sa po zablatenej cestičke. Sem- tam boli vidieť ešte zvyšky snehu.  „ Dúfam, že bude čoskoro snežiť, lebo inak sa zbláznim.“ Chris ma zatiahol k nejakej lavičke. Posadili sme sa a ja som porozhliadla. Naokolo nebolo živej duše. Nad nami sa týčil obrovský dub, na ktorom sa ešte udržal sneh. Pozrela som sa na Chrisa, ktorý ma stále držal za ruku. Tú si zrazu si ju dvihol k ústam a pobozkal ju na dlaň. Nakoniec si ju priložil na líce a oprel sa mi do nej. Jeho tvár bola studená, jemná a príjemná na dotyk. Ostala som nehybne sedieť a ani som nedýchala.
 
Jeho konanie ma zaskočilo. Už nebol ten záhadný, nebezpečný Chris. Toto bol Chris ktorého som nepoznala. Ale páčilo sa mi to. „ Ach, Larissa,“ ozval sa a otvoril oči, ktoré zavrel, keď jeho líce odpočívalo v mojej dlani. „ Chel by som ti niečo povedať....“ Nedopovedal. Zrazu sa upírskou rýchlosťou otočil ku mne chrbtom a pritisol si ma naň. A ja som už len počula, ako sa z jeho pier vydral zmučený výkrik a videla ako mu nadrozmerný vlk pára hruď. Potom som ja sama pocítila bolestné šklbnutie na chrbte a upadla do bezbolestného bezvedomia....
 
 
                                                        Koniec 9. kapitoly
 
Ja viem, je hróóózne dlhé. Tí, ktori to prečítali až do konca, úprimne gratulujem a ďakujem...:-D a prosím, napíšte mi čo si o tom myslíte...:-D lebo ako vravím, vaše komentáre ma pohýáňajú ďalej...:-D