Hudba súmraku kapitola 7 - život je zmena alebo zmena je život? 2 časť

áno, áno ja viem, táto kapitola mala byť už včera...:D prepáčte len mi do toho niečo skočilo....:DD Ďakujem vám baby sa vaše komentáre ako vždy ma neuveriteľne potešili, že niekomu sa toto moje prvé "niečo" páči...:D tak tu je druhá polovica..::D
 
Život je zmena alebo zmena je život?
 
 
Keď sme sa vrátili domov, tak sme sa pustili do hromadného upratovania. „ Ktorý blbec vymyslel, že upír sa nemôže a nedokáže unaviť? Ja som toho „živý“ dôkaz.“ Sťažovala si Larissa. „ Nemáš kondičku ségra.“ Vysmieval som sa jej. Ale to som zrejme nemal. Lebo som zabudol na jeden malý, skoro nepodstatný detail...ONA OVLÁDA BOJOVÉ UMENIA!!!
„Tak mi to dokáž. Dobre bratček, ale kosti ti skladať nepomôžem.“ Zvrčala a vrhla sa na mňa. Skončilo to tak ako som predpokladal. Vyhrala Lariss. Zase. A po bitke zostala ešte väčšia spúšť ako pred ňou.
 
Návšteva práve dorazila. Z aút vystúpili Chris s Biancou s takou gracióznosťou, aká sa v dnešnom svete len tak nevidí. Najprv som sa pozrel na Chrisa. Temný a záhadný a aj zrejme nebezpečný, ako vždy, ale sestra mala očividne iný názor. Pred ním kráčalo to najúžasnejšie stvorenie aké po  tejto zemi chodilo. Dnes bola Bianca oveľa viac príťažlivejšia ako inokedy. Ako keby jej krása zo dňa na deň narastala.
 
Béžová sukňa jej priliehala na jej bledé, ale tak na pohľad jemné stehná. Keby som sa ich mohol dotknúť...len raz...SAKRA! NAČO TO ZASE MYSLÍM? TOTO JE UŽ CHORÉ!! VEĎ JU NEPOZNÁM ANI DVA DNI! Hučal som na seba v mysli. Chvala Bohu, že som si pred chvíľou zablokoval myseľ. Lebo Larissa  by sa dozvedela veľmi zaujímavé veci...
 
Ešte chvíľu som držal hradbu okolo mojej mysle, aby som sa upokojil. Keď som ju spustil, Larissa sa okamžite ozvala. „ Edward, čo keby svoj pohľad presunul na jej oči? Bolo by to slušnejšie.“  Ach jo,...keď som sa upokojoval, tak som si ani neuvedomil, že sa pozerám na jej stehná...alebo že by som si to uvedomoval? ZASE?! BOŽE! JA SOM IDIOT! Ale aby Lariss nič nezbadala, tak som predstieral, že zadržujem smiech za perami s vyrovnanými do tenkej čiary.
 
Presunuli sme do domu, po ktorom urobila Larissa prehliadku. Ja som opäť myslel na moju krásnu upírku. Začul som pochvaly na dom a Larissine poznámky. „....Ty nám vieš čítať myšlienky?“ Zhrozil sa Chris a obrnil si myseľ. Darmo chlapče, ja viem na čo si myslel. Beriem, ale ak jej ublížiš, tak si synom smrti. „MY sme vám čítali myšlienky a MY máme dary.“ Prerušil som Lariss trochu popudene. Larissa sa zato na mňa pozrela veľmi nevraživo. Mám taký pocit, že sa na obzore črtá ďalšia hádka. „ Ach jo, Bože, povedz mi, prečo ma trestáš? Čo som komu urobil?“ kládol som otázky na ktoré sa mi odpoveď nedostala.
 
Zahĺbil som sa do svojich myšlienok a snažil som sa ich nejako upratať. Prebrala ma až myšlienka od Lariss. „ všetko bolo povedané?“ ja, aj keď som nemal tušenie, o čom hovorila, som prikývol. Z útržkov rozhovoru som sa dozvedel, že Chris je iluzionista a ovláda živly, moja láska je štít a vie si prevziať schopnosti iných.
 
Nakoniec medzi nami zostalo ticho. Z ovzdušia tejto miestnosti som cítil mnoho pocitov. Kladných, neutrálnych, ale aj záporných. Z Larissi vyžarovala zmätenosť a tiež akýsi zvláštny pokoj. To nebol ani pokoj, skôr...ja neviem. Tento „pokoj“ prekryla ďalšia emócia. Strach. Nedávala ho najavo ale z jej myšlienok som ho jasne cítil. Čoho sa  bojíš, sestrička? Čo zamýšľaš? Z jej myšlienok som to vyčítať nedokázal. Na to boli až moc zmätené.
 
Pozrel som sa po ostatných. Môj anjel sa hral so svojimi dlhými tenkými prstíkmi. Chris sa pozeral na naše záhradné jazierko, kde sa odrážalo zapadajúce slnko. A ja? Ja som robil to čo obvykle. No obvyklosťou sa to stalo až po našom príchode do Bostonu. Myslel som na lásku, myslel som na Biancu.
 
Chris s Biancou sa rozhodli odísť. Pichlo ma pri srdci, že moja kráska odchádza. Moja? Mám vôbec právo si ju privlastňovať?  Veď ani neviem či ma miluje. Či ma má aspoň trochu rada. No, ako kamaráta určite.
 
Rozlúčili sme sa na terase. Chris len kývol hlavou na pozdrav Bianca nás pozdravila nahlas. A mne venovala aj zvodné žmurknutie. Ale bolo naozaj zvodné? Nebolo len šibalské? Nebol to len znak toho, že si ma váži ako kamaráta? Otázky, otázky, otázky. Môj život sa v priebehu dvoch dní ocitol na krídlach vážky. Celá podstata môjho bytia sa rozšírila o jednu osobu. O osobu, ktorú som s veľkou pravdepodobnosťou miloval a nemohol ju stratiť. Tak isto ako Larissu. Ale Biancu som miloval inak. Túžil som po nej psychicky aj fyzicky. Túžil som stále byť v jej blízkosti.
 
S Larissou sme sledovali ako sa ich autá strácajú na ceste, ktorá sa vinula pod hustými ihlicami borovíc a smrekov. Potom sme sa vrátili do domu a zatvorili sa každý vo svojej izbe. Najprv som sa osprchoval aby som si schladil hlavu. Obliekol som si tepláky a zvalil sa na posteľ.
 
Zatvoril som oči, ako keby som chcel spať. Lenže bol v tom háčik. Upíri nemôžu spať. Nemôžu vypnúť a dať svojim snom voľnosť. Nemôžu snívať. Musia žiť v realite bez snov a bez idealizovaných podstáv. Ale môžu si svoju existenciu osladiť. Môžu si násť niekoho, kto im ich život spríjemní. Ja už som niekoho takého našiel. Anjela, kúzu, ktorá mi dáva zmysel žiť. Biancu Tatterton. Jej krása je neuveriteľná....
 
Z premýšľania ma vytrhlo tiché zaklopanie. „ Pod ďalej,“ šepol som sestre. Vedel som, že je to ona. Veď kto iný by to mohlo byť? No, vedel som o niekom, koho zaklopanie by ma potešilo, ale moje zbožné prianie bolo nereálne. Dvere sa bez jediného zaškrípania otvorili. Potichu, ako myška vstúpila Larissa. Čo by mohla chcieť?
 
„ Potrebujem radu, bratček.“ Odpovedala mi na moje myšlienky. Radu? Čo tým chce básnik povedať? Lebo moja sestra, si vždy za každých okolností vedela poradiť sama a teraz chce po mne radu. „ Áno. Ed povedz mi, ako je možné, že kým sa ja predieram cez problémy ako keby boli hustý lesný porast, ty cez ne preletíš ako vietor. Ako je to možné? Vysvetli mi to, prosím.“ Aha, tak toto chcel básnik povedať. Ach, sestrička, keby si len vedela aká je odpoveď jednoduchá.
 
„ Vieš Lariss, aj ja som svoje problémy najprv nevedel vyriešiť. Nechápal som im. Ale potom prišla Bianca a všetko zrazu dávalo zmysel. Cítil som sa sám sebou. Pri nej na všetko zabúdam. Ona je to čo som po celý život hľadal. Keď som ju prvý krát uvidel cítil som, ako posledný kúsok skladačky zapadol na to správne miesto. Mám taký pocit, Lariss, že som sa zamiloval. Lebo, ak nie takto, tak potom ako vyzerá láska?“  celý čas ma strnulo počúvala. Neprerušila ma, sedela na kraji mojej postele bez pohnutia.
 
„ Aha. Už chápem.“ Zašepkala a s tichým „ďakujem“ ladne odišla z mojej izby. Ešte chvíľu som pozeral na zatvorené dvere, ktoré osvetľoval mesiac. Potom som sa obrátil smerom k oknu a zavrel oči a prestal myslieť. Nemyslel som na nikoho a na nič. Aspoň toto sa ako tak podobalo spánku. A takto som vydržal až do svitania.
 
Ráno som horko – ťažko stal z postele. A komu by sa chcelo do školy? Kde na teba každý lem čumí? Mne určite nie, ibaže....pred očami sa mi zjavil obrázok Bianci. Ach, láska, chýbaš mi. Jej večne usmiate oči mi vliali elán do žíl. Zhrabol som prvé nohavice (neskôr som zistil, že to boli rifle) a tričko ktoré mi prišlo pod ruku a zbehol dole.
 
Všetko v rekordnom čase 5 minút.  Kde tá Larissa toľko trčí? Sťažoval som si na sestrinu pomalosť a stepoval na mieste. Zo schodov sa ozvali tiché kroky. Popriali dobré ráno a bez ďalšieho slova sme nastúpili do Larissinho auta.
 
Zaparkovala vedľa Biancinho Lamborghini. Vystúpili a pobrali sme sa na prvú dnešnú hodinu – algebru. Ale nedostali sme sa ani po riaditeľňu a už sa vyskytol problém. celá chodba bola upchatá. Ako sa som sa dozvedel, kvôli nejakému oznamu. Ale ako náhle sme prišli k prvému študentovi, ten sa uhol. A tým spustil reťazovú reakciu. Všetci sa natlačili k stene aby uvoľnili cestu.
 
Už by sme pobrali ďalej, keby sme nezačuli hlas. Pre mňa to bol najkrajší zvuk na svete. Bolo to trilkovanie slávika. Biancin hlas. Avšak začul som v jej lahodných tónoch aj podtón. Akýsi smutný, nešťastný. Prečo si smutná, láska moja? Kto ti ublížil? Ale niečo sa mi ešte nezdalo. Bianca sa totiž pozerala stále len na Larissu. Ako keby som bol vzduch. A keď sa na mňa predsa len pozrela, zamračila sa. Sakra, čo sa to tu deje? Pýtal som sa sám seba.


„Edward, stalo sa medzi vami niečo? Ja neviem, Larissa a neotravuj!“ odbil som ju bez štipky ľútosti. Bol som nahnevaný. Na seba. „ Prepáč mi... len ja nechápem čo sa deje. Čo som spravil.“  Užieral som sa. Nepotešil ma ani oznam, že bude lyžovačka. Nadšenie som musel predstierať. „ Ideme sa zahlásiť.“ Ozvala sa Larissa a už ma ťahala do riaditeľne. Naše prihlásenie sme vybavili za 10 minút a už sme sa hnali na Algebru. Ale aj tak sme ju nestihli.
 
Svetlým bodom dneška bolo, že zajtra je sobota. A ideme nakupovať. Ale ostatné mi bolo jedno. Ako keby som stratil polovicu srdca..... A veľmi to bolelo.
 
                                               Koniec 7 kapitoly