Hudba súmraku kapitola 6 - Hurá, lyžovačka!

najprv by som sa chcela poďakovať Anike a Sime_Alice že mi nechali komentár....ďakujem vám! naozaj ma to potešilo...:DDD a som rada že sa vám to páčilo...:D tak a tu je ďalšia kapittolaa....
 
Hurá, lyžovačka!
 
 Celú nasledujúcu noc som nič nerobila. No, telo nerobilo nič, len pokojne odpočívalo na posteli. Ale hlavu som mala plnú myšlienok ktoré sa točili hlavne okolo troch mien – Edward, Bianca, Chris..
 
Pre Edwarda je Bianca niečo výnimočné. Keď je pri nej, pozerám sa naňho  a vidím zamilovanosť. Vidím túžbu chrániť za cenu vlastného života. Nedovoliť jej, aby bola smutná, či jej voľačo chýbalo. Pri pohľade naňho ma občas pichne u srdca, a pýtam sa sama seba: prečo ja nemám také šťastie? Prečo sa jednoducho neviem zamilovať? Ale odpovede ja už dávno poznám. Jednoducho preto, lebo si nedokážem nikoho pripustiť k srdcu. Úprimne povedané, bojím sa lásky. Bojím sa, že sa zamilujem, potom sa sklamem a bude to veľmi bolieť. Keď zomreli rodičia cítila som bolesť. Počas mojej premeny som cítila bolesť. Ja už ju viac nechcem zažiť. Či už fyzickú alebo psychickú. Ale psychická je horšia. Keď ťa udrú bolí to, ale o chvíľu to prestane. Ale keď porania tvoju dušu, nespamätáš sa z toho nikdy.
 
V hĺbke svojho srdca závidím Edovi, s akou obdivuhodnou ľahkosťou sa nesie životom. Prežil to isté čo ja, ale znáša to oveľa lepšie. Ako to robí? Spomeniem si na náš nedávny rozhovor....
 
„Sestrička, aj ja som mal také isté problémy ako ty. Ale ako anjel strážny sa zjavila Bianca. Pri nej jednoducho na všetko zabudnem ,som sám sebou. Pri nej ako keby všetky bolesti a strasti odišli niekam veľmi ďaleko. Nie som si istý, ale mám taký pocit, že som sa do nej zamiloval. Cítim pri nej akoby stav beztiaže, zabudnem na všetko a myslím len na ňu...“  
 
 Niekedy mám taký pocit pri Chrisovi. Keď sa na mňa usmeje, cítim, ako sa mi vnútrom rozlieva teplo. Cítim, ako keby som mala v hlave vygumované, a v bruchu mi lietali motýle. Cítim sa pri ňom zvláštne zmätene....aj keď sa niekedy chová ako magor. Chris, temný anjel ktorý má rovnako temné srdce aj minulosť.
 
Tak som sa zamyslela, že som nevšimla , že už svitá. Prebrala ma až moja iskriaca pokožka.  Pozrela som sa na hodiny. 7:00 hod. Ach jo....ešte mám čas...som predsa upír no nie?“ dnes má byť zamračené, ale ako odhadujem bude poriadne dusno.
 
Tak som si obliekla biele trištvrťové nohavice, čierne tričko a modrú, ľahkú mikinu. Vlasy som si vypla dohora. Posledný pohľad do zrkadla a už som letela po schodoch do garáže. Eda komentovať ani nemusím. Stačia iba dve slová – proste úžasný. Zobrali sme si znovu moje autíčko a vyrazili do školy.
 
Parkovisko bolo plné, až na jedno miesto. Bolo vedľa žltého lamborghini. Zrejme sa každý bál zaparkovať svoje auto pri takom skvoste. Ale ja som sa nebála. Veď načo zbytočného strachu, aj tak to bolo auto našich priateľov.
 
Zobrali sme si s Edom veci a pobrali sa smer prvá hodina, ktorá bola algebra. Jej učebňa sa nachádzala hneď za riaditeľňou. Avšak nedostali sme sa k nej. Celá chodba bola totižto upchatá študentmi aj profesormi. Sakra...ešte sa ani vyučovanie poriadne nezačalo a už sú problémy.....do čerta.. nadávala som v duchu. Ale keď sme prišli k prvému študentovi, spustila sa na moje veľké prekvapenie reťazová reakcia. Každý žiak, dokonca učiteľ sa natlačil na stenu aby nám uvoľnil miesto.
 
Aj by sme toho využili keby nás nezadržal hlas. „ Počkajte!“ ozvalo so za nami zo začiatku chodby. Bol to Biancin vysoký, slávičí hlas. Otočila som sa s úsmevom na perách. „ Ahojte.“ Zvesela som pozdravila. Pozdrav mi opätovala iba Bianca. Chrisova jediná reakcia bolo pokývnutie hlavou. Inak nevydal ani hláska. Vlastne ako vždy. Taký tichý a záhadný.
 
Avšak niečo sa mi ani na Biance nezdalo. Bola stále otočená na mňa. Na Eda sa ani raz nepozrela, dokonca aj keď to urobila bol to len zamračený pohľad. Ani Edwardovi sa to nezdalo. V očiach mu okamžite naskočili otázniky a nálada klesla pod bod mrazu. „ Ed? Stalo sa medzi vami niečo? Ja neviem Larissa a neotravuj!“ tak takto nie. Na mne si zlosť vybíjať nebude! To zvyčajne robím len ja. „ Sakra Edward, upokoj sa! Ja som ti predsa nič nespravila!“ vyčítavo som sa naňho pozrela. Tíško si povzdychol. „ Prepáč Lariss. Nechcel som. len...tomu nerozumiem. Ja neviem čo mám robiť. Čo som pokazil? Čo som zase spravil?“ v očiach mal výraz veľkého trápenia a nechápavosti. Zatrepal hlavou ako keby chcel tie nežiadúce a zlé myšlienky odtiaľ dostať. Videla som, ako sa pre ňu trápi a užiera.
 
Takto to ďalej ísť nemohlo. Veľmi ma bolí a hnevá keď Eda niečo trápi. „Netráp sa Ed. To sa vyrieši. Neboj sa,  stojím pri tebe.“ Upokojovala som ho. Pozrel na mňa a očami mi ďakoval. „ Alebo to vyriešim ja sama.“ Dodala som, ale tak aby to jeho myseľ nezachytila.
 
Obrátila som sa na nástenku aby som sa dozvedela ktorý oznam zapríčinil to, že bola celá chodba upchatá. Medzi suplovaním a menným zoznamom profesorov sa skvel ten najúžasnejší oznam aký som si tu za ten čas prečítala.
 
VÁŽENÍ ŠTUDENTI,
Dáva sa vám na známosť, že na budúci mesiac sa bude konať lyžiarsky výcvik. Kto má záujem, nech sa prihlási u asistentky riaditeľa pani Ritchwoodovej. Cena je 200 eur. Ak máte nejaké otázky obráťte sa na pani Ritchwoodovú alebo si pozrite našu internetovú stránku Winterheaven – school.com.


 
„Edward, vidíš to?“ radosť sa mi dostala až do myšlienok. Lyžiarsky! Hurá! Lepšie nás ani nemohlo stretnúť. Som zvedavá kam pôjdeme. „Vidím Lariss, vidím.“ Ani on nedokázal skryť radosť a nadšenie. „Ideme sa zahlásiť!“ zakričali sme a už nás nebolo.
 
„Takže to by sme mali...teraz nám zostávajú už len....nákupy.“ z mojich úst unikol hlboký povzdych. Nákupy akéhokoľvek druhu som z duše nenávidela. Keď som už len predsa musela ísť do butiku tak som schmatla prvé čo mi prišlo pod ruku a utekala som platiť. Zato Edward... „ Zajtra je sobota sestrička...vieš čo to znamená však? Nákupy!“ zvolali sme naraz.
 
Ale tóny hlasov boli rozdielne. Jeden nadšený, druhý zmierený s utrpením čo nakupovanie obnášalo. Edward mal v ohľadom nakupovania úplne rozdielny názor odo mňa. On miloval nákupy, hlavne aút, CD a športového vybavenia.
 
Už mi nezostávala skoro žiadna nádej, že by som sa nákupom vyhla. „ Aj ja musím však?“ naposledy som to skúsila. Veď čo, nádej umiera posledná. „ Samozrejme! Nákupy bez teba? To nie je ono! A zavoláme aj Chrisa s Biancou.“ Pri jej mene sa zachmúril. Než som stihla voľačo povedať ozval sa zvonček, oznamujúci začiatok vyučovania.
 
Ponáhľali sme sa do triedy najvyššou možnou ľudskou rýchlosťou. Ale aj tak sme to nestihli. Profesorka tam už bola. Chvála Bohu, že mám takého krásneho staršieho brata s neodolateľným úsmevom. Stačilo, že zdvihol len jeden kútik úst, prehodil pár zdvorilostných fráz, a všetky zameškané minúty boli ospravedlnené. Sadli sme si do našej lavice a ja som sa započúvala do výkladu. Avšak bola to téma ktorú som poznala aj odzadu. Tak som upriamila pozornosť na niečo iné. Presnejšie na niekoho iného.
 
Môj zrak padol na osobu sediacu v poslednej lavici pri okne. Christopher Moonlight. Aj on sa na mňa pozeral. A zase sa to stalo.  Zase sa naše pohľady do seba zakliesnili. Hovorí sa, ž oči sú oknom do duše. Tie jeho bolí čiernejšie ako noc a bezdné ako najhlbšie jazero či studňa. Na chvíľu sa odvrátil, ale potom sa znova na mňa pozrel. Jeho oči znežneli a inak stále napnuté svaly na tvári sa uvoľnili do úsmevu. Úsmev temného anjela. Strašidelný ale prestak krásny.
 
„ Ehm, slečna Cullenová? Ste prítomná na hodine aj vašim svedomím? Alebo ho momentálne zamestnáva pán Moonlight?“ vytrhla ma z môjho snívania profesorka. Trieda sa potichu zachichotala. Ale dievčatá sa mňa pozerali pohľadom, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani králi upírov. Keby pohľad mohol vraždiť tak už som zavraždená približne 18 krát. A prečo sa ma chytajú zavraždiť? Lebo som zabudla, že Chris je miestny playboy. Nad touto skutočnosťou som sa uškrnula. Tesne pred zazvonením som sa pozrela na Chrisa. Po prvý krát som mu videla v očiach hrať veselé ohničky.
 
Vtedy sa vo mne voľačo pohlo. Zrazu som vedela, že to dokážem. Že dokážem prijať niekoho do srdca. Že dokážem cítiť lásku. Lebo zrejme v tomto okamihu som sa do Chrisa zamilovala.     
 
                                                        Koniec 6. kapitoly