Hudba súmraku kapitola 4 - priateľ či nepriateľ? to je otázka...

                         Priateľ či nepriateľ? To je otázka...
 
 
„Ale nie,“ pomyslela som si zhrozene, „ ďalší upír? Vyzerá to tak. Čo budeme robiť bratček? Nič, čo by sme robili. Proste tam vojdeme a budeme sa tváriť, že o ničom nevieme, že oni ani neexistujú. Ale... Larissa nič sa nestane no tak sa už toľko neboj.“ Pozrel na mňa vysoko podráždeným pohľadom. „ Ja sa predsa nebojím,“ predniesla som trucovito. Skôr ako mohol niečo odseknúť nás do triedy popohnal prichádzajúci učiteľ.
 
Učebňa bola miestnosť určená maximálne pre 28 ľudí. No ľudí, ako sa to vezme. Všetci ľudia neboli. Sladkastá vôňa sa šírila z poslednej lavice pri okne. Môj zrak okamžite upútala tam sediaca dvojica. Bol to párik mladých upírov. Chlapec a dievča. Pozrela som sa naňho. Keby moje srdce malo možnosť biť tak v tomto okamihu by bilo v nezastaviteľnom tempe. On mohol byť premenený v tom istom veku ako ja, možno o rok skôr. Tmavohnedé dlhšie vlasy mu padali do topazových očí – čo ma viedlo k zisteniu, že musí byť ako my, upír abstinent. Jeho oblečenie pochádzalo zo značkových obchodov to bolo vidno na prvý pohľad. Jeho tvár však nebola ako tváre ostatných upírov ktorých som vo svojom nekonečnom živote stretla. Bola ešte krajšia. Sama sebe som si kládla otázky: nepochádza on z neba? Keď áno, tak čo tu potom robí? Anjeli predsa nepatria do krutej,  pozemskej reality. Moju pozornosť upútalo jeho svalstvo a celkovo telo. Bol naozaj anjel. Ale keď som si takto bližšie pozrela nebol to anjel z neba. Bol to temný posol z hlbín zeme. Temný anjel. Jeho myseľ pre mňa zostala skrytá. Neodvážila som sa ju preskúmať.  
 
Dievča vedľa mi niekoho pripomínalo. Husté hnedé kučery sa jej vlnili okolo bledej tváre. Oči mala taktiež topazové ale tieto už pomaly černali. Odrážal sa v nich šok, nechápavosť, prekvapenie, zlosť, zmätok a možno... nádej? Áno bola to ona. Poznala som to, lebo to isté bolo aj v mojich očiach. Ako väčšina deciek na tejto škole pochádzala z bohatej rodiny. Spomenula som si. Už viem kto bol. Predsa dievča z mojej vízie! Pozrela som sa na Edwarda. Oči mu žiarili čímsi zvláštnym  a v hlave mal ešte väčší guláš ako ja. Učiteľ nám podpísal papier a poslal nás do poslednej lavice pri stene. Čo najďalej od nich. V duchu som mu ďakovala. Asi v strede hodiny to prišlo. Profesor si tam bľabotal o vrahoch a ich psychike a pocitoch zo zabíjania, zatiaľ čo som ja mala víziu. Edward si to všimol a prestal sa venovať výkladu úplne. Vízia skončila  tak som rýchlo povedala: „ Edward! Zablokuj si myseľ! HNEĎ!“ a náhlivo som mu poslala obrázok z budúcnosti. Zjavne pochopil a obrnil sa. Cítila som tlak vyvíjajúci sa na moje podvedomie. Ako keby mi niekto tlačil hlavu proti múru. Vyslobodenie pre nás priniesol až školský zvonček. Vydýchla som si. „ Lariss nechcem Ťa rušiť, ale obávam sa, že budeme mať návštevu.“ Oznámil mi Edward zamyslene. Pozrela som sa jeho smerom a zamračila sa.
 
Tí dvaja upíri si razili cestu cez spolužiakov smerom k nám.  „ Ahoj,“ pozdravilo nás hnedovlasé dievča. „Moje meno je Bianca Tatterton.“ Sympatické dievča som zmyslom pre zdvorilosť. Presne také aké by sa zišlo Edwardovi.  Bol z nej cítiť zvláštny odtieň vznešenosti. Menší ako u kráľov a panovníkov veľkých ríš a národov, ale predsa tam bol...ako keby pochádzala z nejakého starého a váženého rodu. Vtedy som ani len nevedela ako blízko som bola...
 
Zo zamyslenia ma vytrhol Edov lakeť. Otočila som sa načo zas otravuje. Len sa uškrnul a obrátil hlavu zase k neznámym upírom. „ A toto,“ ukázala na svojho spoločníka, „ je cvok alias môj najlepší priateľ Christopher Moonlight. Ale voláme ho Chris.“ Takže Chris. Ten temný anjel má aj meno. Výborne. „ A kto ste vy?“ zvedavo nám pozrela do očí. Pozrela som sa na Edwarda v nemej otázke. Odpoveďou mi bolo prikývnutie ale so skrytým varovaním: nepovedz toho veľa. Ten Christopher sa mi nejako zvlášť nepozdáva. Žmurkla som na neho a stočila sa k Biance a Chrisovi. „ Ahojte.“ Môj hlas pripomínal zurčanie potôčika v temnom lese. Zazdalo sa mi to alebo sa Chris zatváril naozaj na chvíľu omámene? „ Ja som Larissa Cullen a toto je môj starší brat Edward. Tvoj starší brat? Mysleli sme si, že ste dvojčatá.“ Zjavne to Biancu prekvapilo. Ako každého, kto ma s bráchom videl po prvý krát a nepoznal nás. Na moje vlastné prekvapenie odpovedal Edward ktorý sa zatiaľ držal v úzadí. „ To si zvyčajne myslia všetci.“ Nepochybne svojim hlasom omámil polovicu triedy ktorú tvorili prevažne dievčatá.
 
Zazvonilo. Pozrela som sa do nášho rozvrhu. Občianska. Zvrčala som na Eda. Ten zase nahodil úsmev ktorý ma pomaly ale isto začal vytáčať. „Uhm prepáčte,“ ozvala som sa, „čo keby ste dnes po škole prišli k nám? Porozprávame sa.“ Všetci prítomní upíri vyvalili oči. „ Zbláznila si sa? Už načisto?“ vyčítal mi Edward v myšlienkach. Skepticky som sa na neho pozrela. „ nie bratček. A hlavne sa neboj. Budú to naši najlepší priatelia. No teda, ako sa to vezme.“ Prešibane som na Eda žmurkla sa usmiala sa na Chrisa s Biancou. „ hm áno, príďte,“ pridal sa ku mne Ed. Bianca sa pozrela na Chrisa ako keby si žiadala jeho súhlas. Prikývol. „ tak teda dobre, prídeme.“ Prisľúbila a otvorila ústa akoby chcela ešte niečo povedať. Avšak ju vyrušil učiteľ ktorý práve vošiel do triedy.
 
                                                 Koniec 4. časti