Hudba súmraku kapitola 10 - Zakliaty princ

Edwardov pohľad

 

Cítiť sa ako vták v klietke. Už do istej miery chápem príslovie. Uzavrel som sa do seba, vlastných pocitov a myšlienok. Prelievali sa cezo mňa ako prílivové vlny a ja som to nevedel zastaviť. Nevedel som sa dostať z toho blázinca. Bolesť, smútok, nešťastie, zúfalstvo. Všetko sa to vo mne miesilo a každým dňom sa to zhoršovalo. Až jedného dňa...úplne zmizlo. Znie to divne však? Aj ja som si to myslel.

 

Kde to zmizlo? Pýtal som sa sám seba. Rozmýšľal som na tým, ale po čase som si uvedomil, že mi je to vlastne jedno. Necítim bolesť, mal by som byť šťastný. Lenže už ani to šťastie som necítil...necítil som nič. Absolútne nič. Teraz som bol prázdna schránka bez duše.

 

Larissa bola zo mňa zúfalá. A ja som bol tak povediac zúfalý znej, aj keď som ten cit necítil. „Načo sa trápi a vedome si spôsobuje bolesť? Je jej to treba? Sú city naozaj také dôležité, ako sa zdajú?“ Premýšľal som, čo sa v poslednej dobe dialo často. Až som si uvedomil hroznú skutočnosť. Keby mi Larissu zabili rovno pred očami, necítil by som nič...

 

Niekoľko týždňov som sa pokúšal vrátiť do pôvodného stavu, ale nedarilo sa mi to. Pokúšal sa čítať knihy s romantickou, dobrodružnou a dokonca aj hororovou tematikou. Ale moje pocity sa nevrátili. Stále som necítil strach, lásku, ani adrenalín. Uvažoval som, že skočím z útesu. Možno by to pomohlo...

 

Každý večer som vyliezol na strechu a sledoval hviezdy. Boli to malé žiariace diamanty na čiernom zamate. Ich kráse sa nemohlo nič vyrovnať. Avšak malo to jeden háčik. Ja som tú krásu všetku videl, ale som ju necítil...Pýtal som sa ich, čo mi je. Neodpovedali, len tíško svietili na nočnej oblohe.

 

Naozaj som sa snažil nájsť spôsob aby som sa prinútil cítiť. Zistil som však, že to nejde. A tak som nechal prázdnotu, aby ma pohltila.

 

Nechodil som do školy. Na lov ma Larissa musela doslova vyhodiť z domu. Aj tak som ulovil len jednu srnu, to mi stačilo. Mal som smäd, to áno, ale necítil som ho. Nemal som chuť na tú životodarnú tekutinu. Po dome som chodil ako telo bez duše. Sem-tam som zahral nejaké tóny na klavíri. Ale najčastejšie som zízal do stropu vo svojej izbe. V hlave som mal prázdno.

 

Po čase prestala do školy chodiť aj Larissa. Bála sa o mňa, cítil som to. Ale nevedel som jej na to nič povedať, nič opätovať.

 

Každý deň chodila za mnou ako tieň. Pýtala sa ma čo mi je, či niečo nepotrebujem. Vždy moja odpoveď znela: „ Nič. Nič necítim, nič nepotrebujem.“  Sem- tam som prihodil aj nejaký ten bezduchý úsmev aby bola spokojnejšia. Podľa jej zamračeného pohľadu som usúdil, že to zjavne nepomohlo.

 

Po niekoľkých dňoch strávených v mojej prítomnosti sa Larissa rozhodla, že sa stretne s Biancou. Asi chcela vypadnúť z tohto neútešného domu. Ani som sa jej nečudoval. Ale bolo mi to úplne jedno...

 

Ani sa neprišla rozlúčiť. Vraj preto, že by som ju nevnímal. Ja svoju sestru milujem. Je pre mňa všetkým. Ale ako som nad tým rozmýšľal (áno, zase), zistil som, že sú to len prázdne slová. Viem o tom, že ju mám rád, ale necítim to...

 

Vybehol som na strechu a znova sa pýtal hviezd čo sa deje. Prečo som, aký som. Tentokrát to však bolo iné. Dnes v noci mi odpovedali. Vraveli, šepkali, že všetko bude v poriadku, len nesmiem podľahnúť temnote. Nemám jej dovoliť pohltiť mi srdce a rozum. Lebo potom už nebude návratu. Po týchto slovách zmĺkli.

 

Cítil som. Cítil som šťastie, ktoré ma pochytilo keď som počul zvuk prichádzajúceho auta. Rozbehol som sa a zastal až na vrchole schodiska. V hale už stála Larissa a veselá nálada z nej priamo kričala. „ Edward, Bianca ti odpustí. Uzmieri sa s tebou. Všetko bude zase v poriadku“  Vedel som, že keby Larissa mohla plakať, tak teraz by sa jej po tvári kotúľali slzy veľké ako hrach.

 

 Áno, všetko bude zase v poriadku. Všetko znova nájde to správne miesto. Hviezdy mali pravdu...

 

Zbehol som po schodoch dole a už mal svoju malú sestru v náručí. Trikrát som sa s ňou otočil okolo osi. Potom som ju zložil a poriadne objal. „Ach sestrička, čo by som robil keby som ťa nemal. Mám ťa veľmi rád“ Pomyslel som si tak, aby to ona nepočula.

 

Ležal som vo svojej izbe a rozmýšľal nad zajtrajškom. Cítil som. Ešte stále to bolo pre mňa neuveriteľné. Bol šťastný a zmätený zároveň. Práve som si v mysli predstavoval tvár môjho krásneho hnedovlasého anjela, keď som počul zo susednej izby krik. Zľakol som sa a v mysli sa mi začalo objavovať všetko možné aj nemožné, čo by sa mohlo stať.  Larissa bola moja jediná sestra a nechcel som ju stratiť. To by zrejme moje mŕtve srdce nezvládlo.

 

Počul som v hlave jej zmätené myšlienky. Videl som nejaké nejasné útržky, vidiny, pravdepodobne z nejakej vízie. Aj keď jej nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, aj tak som sa bál.

 

Rozbehol som sa k jej izbe a otvoril dvojkrídlové dvere. Larissa sedela na posteli a vyzerala byť poriadne vystrašená. „ Larissa! Nie je ti nič? Čo sa stalo? Čo to malo znamenať? No veď povedz niečo!“ Otázky sa zo mňa sypali ako z deravého vreca.

 

Larissa sa na mňa chvíľu pozerala ako keby mi preskočilo. No čo, bol som jej brat a bola to moja povinnosť byť až príliš ochranársky. Mala si za tú dobu čo sa spolu pretĺkame svetom upírov, zvyknúť. Potom si len teatrálne vzdychla a ukázala na posteľ.

 

Čo sa stalo?“ Spýtal som sa a bol čoraz znepokojenejší. Larissa sa na mňa zamračila a začala rozprávať.  Počúval som jej reči o nejakom hrade, obraze a korunovačnej miestnosti. 

Bol som trochu mimo. Snažil som sa prísť na zmysel toho všetkého. Ale vyzeralo to tak, že rozum si zobral dovolenku, po tom, čo som ho stále využíval keď som bol v agónii.

 

Ale po chvíli mi bliklo v hlave a ja som si spomenul. Jej vízia, sen alebo čo to bolo, musela byť o korunovácii terajších upírích kráľov! Lebo oni majú postavený starobylý zámok kdesi na severe Kanady. A ten obraz bola určite bitka na rieke Agarin.

 

Zrazu sa mi do mysle primotala rozporuplná myšlienka. Čo keď to nebola minulosť ,ako tvrdí Lariss , ale budúcnosť? Len ukázaná v minulosti? Čo keď to ma nejaký hlbší význam? Prečo sa jeden z kráľov tak nápadne podobal na Chrisa? Otázky, otázky a zase samé otázky.  Ale žiadne odpovede.

 

Povedal som svoju teóriu nahlas, ale nezdalo sa, že by sestre páčila. Zdalo sa jej to nereálne a v podstate, mne tiež. Lenže, čo ak by..?  

 

Myseľ mi šrotovala na plné obrátky. Hľadal som súvislosti. „Čo ak má ta podobnosť s Chrisom nejaké opodstatnenie? Čo ak je to on v budúcnosti? Čo ak štyri tróny nasvedčujú, že budú zase štyria vládcovia? Čo ak..?“ Myšlienky sa mi vymykali spod kontroly. Bolo to úplne nereálne! Ja a kráľ? To už väčšiu nádej by mala Keira...

 

Celú noc som presedel na posteli v Larissinej izbe. Premýšľal som a premýšľal...až mi začalo šibať. Nadránom  som sa zdvihol a zamieril do svojej izby s myšlienkou prezliecť sa.

 

Keď som bol hotový, zbehol som dole a čakal, kedy sa došuchce aj Larissa. Počul som ako sa hore oblieka a rozmýšľa o upírom národe a jeho odpore voči slnku. Nedalo mi to a trochu som sa s ňou povadil. Ale na moje veľké počudovanie, nebola na mňa urazená pol dňa, ako býva zvykom, ale zišla po schodoch vo veľmi dobre nálade.

 

Nasledovala tichá cesta autom. Dnes sme išli tým mojím. Potrebovalo prevetrať, lebo inak by mu už asi zhrdzavel motor. Ale šoférovala Larissa. Poctivo si to vydupala.

 

Keď sme prechádzali po dlhšej dobe znova popri riaditeľni, niekto si nás zavolal dnu. Bol to sám riaditeľ Stevenson s ponukou, aby sme zaskakovali školskú kapelu na charitatívnom zimnom plese. Ja už som vedel odpoveď ešte predtým, ako riaditeľ dokončil svoj monológ. Budeme hrať. Inak by ma asi moja malá, drahá sestrička umlátila k smrti a moje pozostatky by dala Keire na večeru. A to nevyzeralo zrovna dvakrát príjemne.

 

Keď už bola naša odpoveď vyslovená a my sme boli poslaní na hodinu, dostal som silné nutkanie ísť na školský dvor. Bolo mi to divné, ale zvedavosť bola silnejšia. Rozhodol som sa v najbližšej dobre túto potrebu preskúmať. Príležitosť sa mi naskytla v triede, keď mi Larissa hodila svoju tašku a utekala tú novinu povedať Chrisovi a Biance.  Pozrel som sa na hnedovlasého anjela a mierne sa usmial. Vedel som, že sa jej to bude páčiť...

 

Vybehol som na školský dvor. Nikde nebolo ani živej duše. Bolo mi to podozrivé. Začal som sa obzerať a potichu vrčať. Zrazu som ucítil vôňu upíra. Nebola to však Larissina, ani Biancina, ale náznakovo sa mi podobala tej Chrisovej. Za mnou zašušťalo suché lístie. Otočil som sa...a uvidel temnotu.

 

Zobudil som sa so silnou bolesťou hlavy. Zdalo sa mi, že som v bezvedomí niekoľko hodín, ale môj mobil tvrdil, že to bolo iba pár minút. Posadil som sa a snažil sa spamätať. Kto to bol? Prečo som bol v bezvedomí? A, sakra prečo sa cítim ako po poriadnej opici? Rozmýšľal som, keď sa mi medzi nezodpovedané otázky priplietla veľmi zvláštna predstava, ale mohla to byť aj spomienka, ktorý si nepamätám.

 

Bola v nej Biaca s nejakým čiernovlasým upírom a túlila sa mu v objatí. To by som dokázal prežiť, ale ona sa s ním bozkávala. A vyzerala veľmi šťastne...

 

Vrelo to vo mne. Ako mi to mohla spraviť? Kvôli nemu sa na mňa hnevala? A ešte ONA na mňa?! Pche!  Pred očami som mal červenú hmlu. Zaslúžil som si to?!

Namosúrený som sa vrátil do triedy. Larissa bola samozrejme zvedavá, ale ja som ju odbil a obrnil si myseľ. Keď sa ozval zvonček, prišla Bianca s prosbou či by sme sa nemohli na chodbe porozprávať. Aj keď nerád, súhlasil som. Postavili sme sa pri stenu a ona začala vysvetľovať. Jej správanie, chyby, počiny. Pozeral som sa jej do očí, ale v podstate som ju nepočúval. Nechcel počuť.

 

Keď skončila, začal som ja. „Bianca, nezaujíma ma to. Rob si čo chceš, mne je to jedno. Ale vysvetli mi niečo. Prečo si to nepovedala aspoň Larisse, keď nie mne? Prečo? Teraz už na tom nezáleží. Bež si za svojím Troyom a mne daj pokoj. Nechcem ťa vidieť.“ Vyhŕkol som viac-menej bez rozmýšľania. Cítil som, že o chvíľu vybuchne, a dočkal som sa toho. Rozbehla sa do triedy a vykrikovala na mňa nadávky všemožného typu. Ja som sa postavil do dverí a pozoroval to divadlo. Bianca pribehla k Larissi a kričala na ňu. Začul som jej myšlienky. „Čo sa stalo? Nepomerili sa?“ V duchu som sa zasmial. „Nie, sestrička nepomerili.“ Zrejme sa zľakla môjho tónu. Nepekne sa zamračila a vyčítavo na mňa pozrela. „Spýtaj sa Bianci, Larissa. Alebo vieš čo, nestaraj sa do toho.“ Odpovedal som jej a vybehol z budovy.

 

Utekal som smerom domov a snažil sa racionálne uvažovať. Avšak dospel som k názoru, že Larissa ma zabije. Keď som prišiel do svojej izby, okamžite som vbehol pod sprchu. Potreboval som sa schladiť a možno aj utopiť, keby sa to tak dalo. Blbá večnosť.

 

Vyliezol som do izby a uterák, ktorým som si drhol vlasy, hodil na posteľ. Odtiaľ sa ozvalo zaprskanie. Otočil som sa a postavil do bojového postoja aj keď som vedel, že v uteráku sa mi bude bojovať dosť zle. Avšak bola tam len značne naštvaná Larissa.  Vydýchol som si a uvoľnil sa.

 

Nasledujúce minúty boli pre mňa tou najhoršou nočnou morou. Pohádal som sa s mojou malou sestričkou a to poriadne ostro.

 

Odcudzili sme sa. Vyhýbali sme sa tomu druhému. Bol to pre mňa horor. Ale niečo ma nútilo byť takýmto. Ako keby ma niekto alebo niečo ovládalo...

 

Larissa si zmyslela, že chce ísť nakupovať. Celkom ma to potešilo, ale nejako som tušil, že je za tým niečo viac. Keďže bolo zamračené, hneď poobede sme sa vybrali na lyžiarske nákupy.

 

Sestra odbočila ku školskému parkovisku. Zneistel som. „Larissa! Čo to má znamenať?!“ Skríkol som v myšlienkach, keď vedľa nás zaparkovalo tmavomodré BMW s dvoma upírmi na predných sedadlách. „Ach, idú aj Bianca s Chrisom. To som ti nepovedala?“ Spýtala sa škodoradostne. Urazene som odvrátil tvár. Potvora! A to mi bolo ľúto tej hádky!

Po menšom kázaní a výmene zamračených pohľadov medzi mnou a Larissou sme sa pohli s miesta.

 

Zaparkovali sme na námestí v meste, neďalekom od Bostonu. Vylákal som Chrisa do hudobného obchodu, zakiaľ čo Larissa s Biancou išli do butiku.

 

Zistil som, že Chris je veľmi dobrý spoločník keď sa odviaže. Mali sme spoločné viaceré koníčky – hudbu, zimné športy. Aj keď nerád musel som sestre uznať, že si vybrala naozaj dobre. Po pol hodine strávenej v obchode zaplnenom po strop hudbou sme sa rozhodli ísť konečne pozrieť na lyžiarsku výstroj. Poznal som jeden obchod, ktorý bol stvorený na takúto príležitosť.

Rozhodol som sa kúpiť snowboard aj lyže. Ktoré si zoberieme, sa s Lariss rozhodneme neskôr. Akurát sme si obzerali dosky keď sa ozvala Larissa.

 

Keďže nevedela, kde sa práve nachádzame, tam som ju musel navigovať. O chvíľu sa dvere otvorili a vstúpili dve bohyne. Všetci prítomní v obchode sa za nimi otočili. Avšak ja jednu z nich som z neznámych dôvodov nevedel vystáť. Príčina je jasná, ale dôvod? Zatiaľ nenájdený.

 

„Čo si myslíš Lariss?“ Spýtal som sa na názor svojej sestry ohľadom môjho oblečenia. Zatvárila sa dosť pochybovačne. „No, Edward...Edward, vyzeráš príšerne. Horšiu kombináciu oblečenia som ešte nevidela. Tá vetrovka ti neladí k vlasom a k nohaviciam. Vyskúšaj tú oranžovú, ta ti padne viac.“ Prerušila sestru Bianca a vyniesla svoju kritiku.

 

Najprv som bol zaskočený. Potom sa zaskočenosť zmenila na tak známy hnev a zúrivosť.  Čo si to tá malá potvora dovoľuje?!

 

„Bianca, na tvoj názor sa ťa nikto nepýtal. Zalez radšej naspäť do kúta.“ Precedil som cez zuby naštvane. Vtedy sa strhla prudká hádka. Kričali sme na seba a chceli sme po sebe skočiť. Ľudia -  neľudia. Utajenie – neutajenie. Avšak zarazila ma prudká bolesť pri srdci. Ako keby mi ho chceli vytrhnúť. Vedel som, že sa niečo stalo mojej malej sestričke.

 

Obzrel som sa okolo seba a Larissa nikde. Vybehol som z obchodu a nasledoval jej vôňu, premotanú tou Chrisovou. Viedla ma do odľahlého parku. Biancu som cítil za sebou...

 

Srdce mi zamrelo. Ako keby doňho bodli nožom, otáčali ho v ňom a potom pomaly vyťahovali. Ten pohľad...na ten pohľad nikdy nezabudnem. „Sestrička,“ Zašepkal som a zrútil sa na zem.

 

 

 

                                              Koniec 10. kapitoly