How I live my life- 22. kapitola

Snažím sa! Skutočne! Ale keď cez tie prázdniny je toho tak veľa! Chcem sa poďakovať za komentáre a prosím o ďalšie. Chyby si nevšímajte, teda ak sa dá. Ku kapitole snažila som sa rozpísať sa, ale moc sa mi to nepodarilo. Ale zachvíľu sa dej konečne zasa rozbehne! Táto kapitola mi príde taká trochu ako... ani to neviem opísať. Ale na koniec sa trošku zoznámime so silami, ktoré má Bella. :)

+plus je tam pesnička a šaty! :)

 

22. kapitola

"Amy?! Daj to sem!" Naháňala som svoju malú lásku po celom dome. Bola rýchla a aj keď som bola rýchlejšia, tá potvora ma prekabátila. Jej víťazstvo však netrvalo dlho a ja som ju zahnala do kúta. Pozerala na mňa tými očkami a ja som sa zasmiala.

"Daj sem to tričko, láska. Vieš bolo drahé, je od Alexandra McQueena." Pozrela som sa na ňu veľavýznamným pohľadom akoby chápala, že Alexander McQueen, pre ňu niečo neznáme, ma stál 275 dolárov. Chytila som ju a vzala jej ho aj keď bolo celé doslintané.

"To si do Volterry asi nevezmem." mrmlala som. Vracala som sa do izby ku kufru do ktorého som sa snažila už hodinu neúspešne zbaliť. V kufri boli zatiaľ len veci, ktoré boli jednoznačné a čierne šaty. A vlastne aj topánky od Valentina. Rozhodla som sa, že si zbalím teda niečo a vypadnem kým si cestu nerozmyslím a nezostanem radšej doma. Podarilo sa mi vybaviť Amy jednu babu, ktorá sa o ňu postará, takže ju nebudem trápiť cestou tam a naspäť.  Okrem toho mám teda aj zámienku vrátiť sa čo najskôr domov.

Ocitla som sa pred bránami Volterry skôr, ako som vymyslela čo vlastne poviem. Chcela som tam nakráčať suverénne a bez strachu, bez bolesti. Ale už len pohľad na môj niekdajší domov som sa neubránila slzám. Nahnevane som si ich zotrela. Vzala som si svoj menší kufor a vošla som do mesta. Prešla som pár ulíc a ani som sa nenazdala a bola som na "Recepcii". Dosť ma prekvapilo, že tam nesedela Gianna. Veľmi som dúfala, že jej niekto neublížil, to by som sa otočila na päte a vypadla odtiaľto, mala som ju veľmi rada. Pokračovala som teda pomalými krokmi ďalej, ticho ako duch, nenápadná. Hnevala som sa na seba, že som si obula tie topánky na vysokom opätku, ale teraz to už bolo jedno. Smerom ku trónnej sále som nikoho nestretla, takže mi zatiaľ osud aspoň na chvíľu hral do karát.  Prestal keď som vošla. Boli tam hádam všetci. Vpredu na svojich zvyčajných miestach na trónoch sedela "vládnuca trojka". Dave a Alec stáli trochu v tieni za nimi. Z jedálne vyšli práve Felix a Demetri. Vpredu pred trónmi stálo kreslo, kde sedela "uplakaná" Heidy a pri nej stála... Neverila som vlastným očiam, ale tá krásna upírka bola Gianna! Všetci sa na mňa pozreli, keď som vošla. Nerozhodne som tam stála, nevedela som čo povedať, urobiť. Haidy pustila Jane, ktorú zvierala a potácavo sa rozbehla za mnou. Odrazu sa ocitla zavesená na mne a ja som nevedela ostať chladná a tak som ju objala a tíšila ju a plakala som s ňou. Po chvíli sa pri nás objavila aj Jane a Gianna. Všetky sme tam stáli a objímali sa, plakali a ja som sa na chvíľu cítila znova doma. Nedokázala som im ešte to klamstvo odpustiť ale viem, že to mysleli dobre!

"Ďakk-k-ujem!" dostala horko ťažko zo seba Heidy. Vzala som ju za ruku a išli sme spolu do mojej izby. Medzitým sme sa zastavili v jedálni a ja som jej vzala jedno s tých vreciek krvi, čo sme mali ako zásobu. Posadila som ju na moju posteľ a z jednej zo skriniek som vytiahla dva poháre. Jeden som jej naliala a do svojho som naliala červené víno, čo som mala vždy pri sebe v izbe. Sadla som si k nej.

"Pi!" prikázala som jej, ale môj hlas bol nežný akoby som sa rozprávala s malým dieťaťom. Roztrasenú ruku priblížili k perám a vtedy vyhral jej smäd, a ona pila, pila.

"Koľko si nepila?" spýtala som sa jej a chytila ju za ruku, ktorá sa jej ešte stále trochu triasla.

"Neviem, odkedy zomrel je to sotva pár dní, alebo teda odkedy to viem, ale je to už pár týždňov. Bola som pod stresom keď zmizol a keď prišla tá..." znova sa rozplakala.

"Čo prišlo, Heidy?" spýtala som sa jej vľúdne až meterinsky. Objala som ju a ona sa snažila pokračovať.

"Bola to krabica a v nej bol Tris." šepkala. "Zabili ho Deti Tmy, sme si tým istý..." vtedy som zamrzla. Idú ešte stále po mne. Takto ma chcú ovládať. A ja som dúfala, že je koniec.

"To bude dobré." opakovala som stále dokola. Po pár chvíľach vstúpili Gianna a Jane. Boli sme spolu ako za starých časov. Potom sa ozvala Jane.

"Poď  prezlečieš sa. Musíme urobiť to čo si chcela." šepla a pomohla Heidy vstať. Nechápavo som sa na nich zahľadela. Gianna sa chopila vysvetľovania.

http://www.youtube.com/watch?v=7H47oQH1TW4&NR=1&feature=fvwp

http://www.mytheresa.com/shop/product.php?dsefu=off&productid=5682&curre...

"Heidy chcela vysypať jeho popol z jednej lúky pri útesoch. Strávili tam spolu veľa času spolu s Trisom. Snívali o tom, že sa tam vezmú, ale povedali si, že ak sa im náhodou niečo stane, chcú byť tam." vysvetlila mi. Potom sme sa rozišli, každá sme sa šli obliecť. Najprv som si myslela, že si oblečiem len jednoduché čierne šaty, obujem sa a trochu domaľujem, ale niečo ma napadlo. Vedela som o šatách, ktoré by sa na toto viac hodili a odrazu som vedela, čo urobím. Šaty síce neboli čierne, ale vedela som, že budú vyhovujúce. Obliekla som si ich a vyzerala som ako staroveká bohyňa. Boli bledučké akoby šedoružové. Vlasy som mala neposlušné, ako keby som si ich už dlho nečesala a zaplietla som si do nich malé kvietky fialovej farby. Bola som bosá. Na dvere mi prišiel zaklopať Dave a ja som ho poslala napred. Keď som dobehla na miesto už tam všetci boli a napriek tomu aká bola smutná táto situácia, všetci potichu zhíkli keď ma zbadali. Kráčala som až k okraju útesu, kde stála Heidy a v rukách zvierala krabičku. Usmiala som sa na ňu povzbudzujúcim úsmevom. Šepla som jej, aby začala sypať popol. Vtedy keď sa rozfúkol do vzduchu zdvihla som ruky a sústredila som sa. Vánok, či skôr vietor, ktorý sa zdvihol ho rozohnal až na malý zvyšok. Stále zo zatvorenými očami som pracovala ďalej. Piesok, ktorý bol na pláži pod nami som zdvihla až sem hore vďaka svojím silám. Pred očami všetkých som ho pomocou ohňa menila na sklo. Vyrobila som krásnu akoby nádobku. Bola malá oválna a z nej vychádzali akoby lúče. Zvyšok popola som presunula do vnútra a uzatvorlila som ju. Z krku som si stiahla striebornú retiezku a navliekla som prívesok na ňu. Otočila som sa na Heidy, ktorá na mňa nemo hľadela. Vlastne všetci tak na mňa hľadeli. Usmiala som sa a pripla som jej retiazku na krk. Prikryla ju rukou a vzlykla.

"Takto bude navždy s tebou." šepla som a objala som ju. Spolu sme sa potom zahľadeli na zapadajúce slnko.