How I live my life- 21. kapitola

Ale áno, vidíte správne. Keďže som stratila obsah celého PC nemohla som skorej. Dúfam, že sa vám pokračovanie bude páčiť, okomentujete ho a chyby sa budete snažiť nevidieť. :D Venovaná je tým, čo túto poviedku komentujú. A inak, prekonala som rekord, toto je moja zatiaľ najdlhšia poviedka! :D

 

HILML- 21. kapitola

Pohrávala som sa mojou silou zo záclonou na okne. Vo vánku, ktorý som vytvorila. Je to už pár týžďňou čo som našla Amy, škola začala, ale ja som do nej nenastúpila. Nedokázala som sa ešte zaradiť do toho nového-starého stereotypu školy. Možno som dokonca bola zbabelá, možno nie, ale potrebovala som ešte čas a naivne som dúfala, že všetko okolo mňa sa vyrieši.

Počula som tiché kroky malej Amy. Prišla až k mojej posteli a tými smutnými očami sa na mňa zahľadela. Usmiala som sa na ňu a vzala ju k sebe na posteľ.Hladkala som ju, myslela na minulosť. Ticho som sa s ňou dokonca rozprávala. Určite ma chápala a viac som teraz nemala. Potrebovali sme sa navzájom, ona potrebovala lásku a aj ja som ju potrebovala, chcela som ju znova cítiť. Keď som však nad tým uvažovala, láska bola vec, ktorá mi za celý život najviac ublížila. Bolo to to najkrajšie a najhoršie čo som za tie roky zažila. Sklamala ma každá jej podoba. Láska "rodičovská", láska, ktorú pociťujeme ku priateľom a aj tá jediná najsilnejšia a pritom tá najbolestnejšia, láska, ktorú cítime len k jednej osobe.

Prestala som sa hrať s vánkom, teraz som si najviac priala len zabudnúť, odreagovať sa aspoň na pár hodín. Vzala som Amy a položila som ju na zem.

"Ideme von?" spýtala som sa tým nadšeným hláskom, ktorým sa rozpráva k psom. Naklonila hlavu a zdvihla svoje malé ušká. Usmiala som sa. Vzala som ju na vodítko a šli sme sa prejsť. Po vyše pol hodine bola taká vyčerpaná. Vzala som ju na ruky a odniesla som si ju znova domov. Malá zaspala ešte počas toho ako som ju niesla, takže som mala pár hodín pre seba. rozhodla som sa ísť na nákupy, zohnať si niečo na seba. Prechádzala som sa cez nákupné stredisko a užívala som si ten ruch. Užívala, kým som si nespomenula na Alice. Ach Al, ako mi len chýbaš!

Medzitým:

Dievča s malou sestričkou na rukách sledovalo Isabellu ako sa prechádza pomedzi regále. Kde tu vzala tričko, kde tu sukňu.

"Je zmätená a stratená, teraz máme šancu!"

"Počkáme, ešte to bude lepšie. Musí byť úplne zlomená a potom, keď sa jej bude zdať, že to bude lepšie, vtedy zaútočíme. Zlomíme ju raz a navždy a bude pokoj."

"Ako si želáš, Margarett." šepla tá staršia a spolu zmizli.

Bella:

Musela som čo najrýchlejšie zmiznúť, spomienka na Alice ma znova rozsmutnela a rozhnevala. Okrem toho doma ma čaká malá Amy. Prešlo už toľko času, ale rany na srdci sa ani trochu nezacelili. Krvácali, stále a znova sa otvárali. Neviem, čo som si myslela. Mala som sa od Edwarda držať ďalej, ukončiť to ešte vtedy, keď sa dalo. Takto som len sebe ublížila, on je najskôr mnou znechutený a zabudol radšej na mňa. Jeho rodina ma musí nenávidieť, že som ich ohrozila. Čo som si myslela? Bola som na seba nahnevaná... ach ja hlúpa.

Neskôr v ten deň sa mi zvonil mobil. Po neskutočných týždňoch prvý krát. Bola som stratená v myšlienkach, takže som akosi neskontrolovala displey a zdvihla. Keď som začula Janin hlas, okamžite som chcela zavesiť, niečo v jej hlase ma však presvedčilo.

"Bella, prosím nepokladaj. Vráť sa, prosím vráť sa sem. Potrebujem ťa, Haidy ťa potrebuje."

Bola som ticho a Jane to brala ako to, že ju počúvam.

"Jej priateľ, pamätáš si Tristana?"

"Hej." šepla som a po líci sa mi spustila slza.

"Dali sa dokopy. mali sa tak radi Bells, ale zomrel. Heidy je na tom zle. Vráť sa, Bells, len kvôli mne a Heidy... a kvôli Davovi. Prosím. Heidy ťa potrebuje, chce sa rozlúčiť s Trisom a chce tamn mať teba ako podporu. Bells, prosím. Aspoň prikývni."

Prikývla som.

"Prikývla si?" spýtala sa plná očakávania.

"Samozrejme." odpovedala som jej roztraseným hlasom. Možno teraz nastane prvý krok, prvá zmena a ja konečne zabudnem, odpustím a začnem nový život.