How i live my life- 20. kapitola

Áno, vstala som z mŕtvych. Konečne som sa dokopala k tomu, aby som pre vás niečo napísala. Budem rada keď mi tu necháte komentáre. Aspoň tri :) Ja viem mala by som čušať, lebo zrovna poctivá niesom, ale inak sa nedá. Pokúsim sa ďalšiu pridať do konca roka :) Chyby si nevšímajte :)

 

20. kapitola

Cítila som sa veľmi stratená. Nemala som kam ísť. Je jasné, že som sa mohla vrátiť späť do Forksu. Mala som tam dom, školu som poznala. Mala som tam prístav, ktorý mohol byť pre mňa domovom, tak ako bol predtým. Ale nehovorí vám to aj váš rozum, že sa snažíte odísť z miesta kde ste prežili niečo smutné? Aj keď Forks si pamätal veľa našich krásnych spomienok, najviac tam vytŕčal smutný koniec. Zastavila som pri krajnici a zo zúfalstva som sa rozplakala. Bože, ja som o sebe nič nevedela, neviem nič o svojej rodine, o svojom druhu. Som posledná, ostatný vymreli. Stratila som všetko, nemala som ani tušenia, čo ďalej, nemala som ani len nádej. Bola som stratená.

Zastavilo pri mne auto, muž ktorý v ňom sedel vystúpil a spýtal sa ma či sa mi niečo nestalo. Pokrútila som hlavou a od znova odišiel. Ešte chvíľu som sledovala odchádzajúce auto a potom som naštartovala. Pomaly, dovolenou rýchlosťou som sa posúvala ďalej a ďalej, proste niekam. Išla som kým som neprekročila hranice Talianska. Pokračovala som ďalej a ďalej. Zastavila som sa až niekde v Rakúsku na malej pumpe. Natankovala som a hľadala som si nejaký nocľah. Našla som malý hotelík a ubytovala som sa. Chcela som hneď spať, zabudnúť na všetko, ale nedalo sa. Keď som si uvedomila tú zradu, celé tie lži, čo produkovali ďalšie, kolená mi zlyhali. Kolenačky som sa doplazila až do kúta a tam som si sadla. Nemala som už slzy, ktoré by vytiekli z očí, ktoré by bolo treba utrieť. Predstavila som si, všetky tie sľuby, všetky prísľuby a bolo mi zle, že som im verila. Bola som hlúpa.

Pocit smútku, žiaľu a bezmocnosti bol zatláčaný do pozadia novým pocitom. Hnevom, zúrivosťou, nenávisťou. Rástla vo mne, menila ma na nenávistnú dušu, plnú sklamania. Tíško som si začala spievať a na tvári sa mi postupne usadil pokoj, aj keď pod povrchom to vrelo. Bola som ako sopka, každú chvíľu som mohla vybuchnúť, zničiť všetko okolo, a keď som sa nad tým zamyslela, prečo by som nemala? Ale láva v mojom vnútri bola spôsobená ohňom strašnej bolesti a smútku, ktorý som síce potlačila, ale naďalej bol zdrojom.

Zalezená v kúte ako uštvaná zver som zaspala. Necítila som tvrdú zem pod sebou ani chladnú stenu za sebou. Upadla som do snenia, ani neviem ako. Celý sen sprevádzala tichá hudba, presne tá, na ktorú som myslela, kým som zaspala. Vedela som, že snívam len a len kvôli tomu, že sa tam objavili bytosti, ktoré teraz so mnou neboli.

Ráno som sa zobudila, napriek nepohodlnej "posteli", celkom svieža. Vošla som do kúpelne, kde na jednej stene bolo obrovské zrkadlo. Zahľadela som sa na svoj odraz. Jemné gaštanovo hnedé vlny mi padali pod ramená, hnedé oči vyzerali smutne, ale aj tak žiarili. Sledovala som sa pozorne a postupne sa moja tvár, vlasy, telo menilo. O pár sekúnd na to tu namiesto mňa stála verná kópia Alice. Naklonila som hlavu a odraz verne skopíroval to, čo som urobila ja. Na chvíľu som znova využila svoje schopnosti a stála tam Rosi v celej svojej kráse, teda aspoň takej, akú som dokázala urobiť. Po tvári jej stiekla slza a ja som sa rýchlo zmenila na svoju pôvodnú podobu. Na obyčajnú, klamanú, podvedenú Bellu. Bellu bez duše, srdca, len plnú nenávisti k bytostiam, ktoré jej tak ublížili. Dala som sa do poriadku, osprchovala som sa, umyla si vlasy. Vysušila som si ich a namaľovala som sa. Natiahla som na seba bledé ľanové nohavice, hnedé tričko a hnedé číňany. Veci zo včera som poskladala do tašky. Zbehla som schody dolu na recepciu a zaplatila som. Teraz som už vedela, kam chcem ísť. Teda mala som ako taký cieľ.

O pár hodín som stále pred svojím novým domovom. Po útrpných vyše 1400 kilometrov som sa ocitla v meste Rochester v Anglicku. Mesto bolo vyhovujúce, necelú hodinu od Londýna, štúdijné predpoklady som tu mala. Dokonca priamo v Rochesteri bola univerzita! Musela som si najskôr nájsť nejaké bývanie a tak som zašla do realitnej kancelárie. Veľmi pekný dom sa našiel, bol síce trochu za mestom, ale bol krásny. Dohodli sme sa a hneď ako si vybavím všetky papierovačky sa môžem nasťahovať. Medzitým som sa nasťahovala do hotela, aby som mala zatiaľ kde bývať. Keď som sa vybaľovala našla som aj svoj mobil a veľa neprijatých hovorov. Zväčša boli od Jane, Dava alebo Haidy, žiaden však nebol od Cullenovcov. Akonáhle som si spomenula na nich, oči sa mi začali plniť slzami a ja som sa napriek tomu, že som nechcela, tak som sa rozplakala. Plakala som nad tými zradami, ktoré ma postretli a preklínala som celý svet a všetkých v ňom. Napriek svojmu osobnému sľubu, že konečne začnem odznova, bez zrád a klamstiev,nedokázala som to. Nie celkovo. Dni pomaly plynuli, deň sa striedal s nocou a ja som mala pocit, že som stále stratenejšia a slabšia. Zdalo sa mi, že padám hlboko a stále hlbšie. Pred pár dňami som sa presťahovala do svojho nového domčeku. Odkedy som tu, nevyšla som z neho. Zatvorila som sa tu a väčšinu času som tu aj ostala. Sedela som celý ten čas v roho obývačky a nechcelo sa mi hýbať. Cítila som sa horšie ako keď ma Edward opustil. Dom, ktorý sa teraz stal mojím domovom, bol skutočne dokonalý, svetlý s veľkými oknami. Postavila som sa a rozhliadla som sa. Toto miesto je mojím novým začiatkom, bude to môj domov. Preto som sa rozhodla sa konečne zobudiť a začať na sebe pracovať. Musím zabudnúť na minulosť a začať žiť pre budúcnosť.

O pár týždňov som hrdo hľadela na svoj nový domov. Usmiala som sa, možno po prvý krát aspoň trochu úprimne. Pre svoj nový, jednoposchodový dom som zvolila zelenú farbu ladenú z bielou a čiernou. Bolo to trochu symbolické. Zelená je jarná farba a symbolizuje nový život. Preto som si ju zvolila. Keď som bola úplne hotová zo svojim domom musela som sa pustiť do obnovy svojho oblečenia, veľa som ho nemala. Vybehla som von a peši som sa prešla až do mesta. Našla som zopár pekných kúskov a spokojná som sa vracala domov, keď som to zrazu zbadala. Malé šteňa priviazané o stĺp. Bol tam len tak priviazaný povrazom a bol chudučký. Teda chudá ako som neskôr zistila. Nedalo mi to. Odviazala som ju a vzala som ju na ruky. Smutne som sa na ňu usmiala.

"Poď, zlatko. Ideme domov. Ty potrebuješ lásku a ja potrebujem mať niekoho rada."

Doma som ju okúpala a dala som ju do poriadku. Vzala som ju k sebe do postele a položila si ju tam. Zahľadela som sa do jej úprimných očí a aspoň na chvíľu som sa cítila doma.