How i live my life- 19. kapitola

Tak a napísala som ďalšiu kapitolu. Ďakujem vám za komentáre :) Dúfam, že budú aj teraz :) Chyby mi odpustite :) Príjemné čítanie :)

 

19. kapitola

Sedela som na letisku a utierala som si tvár kapesníkom, lebo moje oči nie a nie prestať slziť za ním. Skutočne ma bolelo myslieť na neho. A zabudnúť sa na neho nedalo. Proste nešlo zabudnúť na to najkrajšie, na čo som za tento život narazila. Nie to nejde. Vytiahla som si s kabele, ktorú som mala pri sebe zrkadielko a pozrela som sa na seba. Nebolo to až tak zlé. Dala som si vodeodolnú riasenku a preto som najskôr nevyzerala ako strašiak. Odrazu si ku mne sadlo dievčatko, asi 5- ročné. Zahľadelo sa na mňa svojimi múdrymi očami a vystrčilo briadku.

"Prečo plačeš?" spýtalo sa. Natočilo hlávku na bok a usmialo sa n mňa. Pripadalo mi to prirodzené odpovedať jej.

"Niekto, kto bol pre mňa veľmi dôležitý odišiel, vieš?" povedala som jej tým hlasom, akým sa vysvetľujú deťom veci, ktoré ešte nerozumejú. Ona však pohotovo reagovala.

"Zomrel? A ty si ho mala rada, že?" modré očká na mňa uprela zo silou, akú majú zväčša len dospelý.

"Nie, nezomrel. Len odišiel. Našiel si novú kamarátku a tú má teraz rád."

"Novú frajerku? Tak to bol potom hlúpy." prehlásila a ja som sa usmiala. "Také pekné dievča musí mať každý rád." dopovedala a zazubila sa na mňa. Vtedy dobehlo dievča asi v mojom veku, teda veku, na ktorý vyzerám a vzalo ju na ruky.

"Prepáčte, proste mi zmizla. Ja sa ospravedlňujem ak bola otravná." zhrozene začala hovoriť.

"Nie, nie. Je to veľmi milé dievča, konečne niekto milý." odpovedala som jej a mykla plecami. Dievča sa rozlúčilo a odišlo. Vtedy sa ozval môj let a ja som odišla do odletovej haly. Už z diaľky som zbadala malé dievčatko, ako pobehuje po hale. Budem ju mať teda v lietadle. Aké milé. Toto dieťa ma tak zaujalo, až to nebolo možné. Bola som rada, že konečne je tu niekto tak normálny, detský, milý a chápavý. Bola tak obyčajne ľudská, že sa mi zdalo, že upíri, hlavne niektorí, ani neexistujú. A tiež bola taká bezstarostná, že som zabudla na svoje trápenia. Dievčatko ma zbadalo a dobehlo za mnou. Sadlo si znova vedľa mňa, ale jeho sestra sa hneď zdvihla. Zakývala som jej aby nechodila a usmiala sa. Sadla si späť a pozerala len na nás. Dievčatko sa na mňa pozrelo a povedalo:

"Volám sa Margarett." povedala. "A ty si princezná?" spýtala sa ma.

"Nie, som Bella." povedala som a malá pokračovala o dovolenke na ktorú sa chytajú. Dokonca sedela so mnou aj v lietadle a kým nezaspala, tak rozprávala. Bola taká milá.

O pár hodí som sa už ocitla pred bránami svojho domova. Prešla som cez brány a zaparkovala som na parkovisku pre naše autá. Prebehla som k vchodu do hradu. Hneď na recepcii ma privítala Gianna, ale nemala som chuť sa s ňou teraz baviť, tak som ju len rýchlo objala a povedala som jej aby ma ohlásila u Ara. Veselo prikývla. Niektorí ľudia sú tak nevšímavý. Prišiel po mňa upír, jeden z gardy a viedol ma do kráľovskej haly. Trafila by som aj sama, predsa len som tu žila, ale takto to bolo lepšie. Upír otvoril dvere a ja som vošla. V miestnosti bola len vládnuca trojka a Dave. Čudovala som sa, že tu niekde neposkakuje a nevrhne sa na mňa. Čo bolo ešte zvláštnejšie bolo, že pred sebou som zbadala kreslo. Aro sa len postavil a potichu mi pokynul aby som si sadla, že tak to bude lepšie. Obozretne som prešla a sadla som si na kraj kresla. Sedela som akoby som zhltla pravítko, napätá, nervózna a ostražitá.

"Bells, ako začneme, boli by sme radi keby si nás neprerušovala. Je dôležité aby si nás počúvala a snažila si sa to pochopiť." pomaly ku mne prehovoril Aro. Strnulo som prikývla.

"Bells, je tu okolo teba jedno veľké tajomstvo. Bells možno si sa aj niekedy sama seba pýtala, prečo si taká iná. Máš oveľa viac schopností ako obyčajný upír, krv ani nepotrebuješ, môžeš spať. Keď si potrebovala vysvetlenie, ešte ako dieťa, museli sme ti niečo povedať. A tak vzniklo klamstvo okolo teba. Nahovorili sme ti, že si poloupírkou, že tvoji rodičia boli upír a obyčajná ľudská žena." šeptal a mne začínalo byť nevoľno. Aro však sedel a pokračoval, hľadel mi do očí a snažil sa mi to vysvetliť.

"Tvoji rodičia neboli ani jeden ako ty, ja či Gianna. Boli to Deti Života, Bella." zašeptal. Mne sa do očí tlačili slzy a Dave sa pohol ku mne. Vyskočila som z kresla a cúvla som od neho.

"Nechápem to. Čo sa mi to snažíte povedať?"

"Bella, ty si takisto Dieťa Života, dieťa svetla. Tvoji rodičia boli poslednými panovníkmi vašej ríše. Pre ľuďmi, upírmi a ostatnými tu boli deti svetla a tmy. Bol to odveký boj medzi dobrom a zlom. Neskôr sme pomaly vznikali aj my, upíri a ľudia. Pri poslednom boji, proti deťom tmy väčšina z vás, zomrela. Ostala len hŕstka, ktorá ťa chránila, pretože si bola posledná Princezná svetla, vzťahovalo sa na teba proroctvo. Tvoji ľudia ťa sem doniesli, lebo vtedy sme už boli silný. Odvtedy sme ťa strážili, dávali sme na teba pozor. Keď si začala byť v nebezpečí, museli sme ťa poslať niekam, kde by si bola v bezpečí a u Cullenovcov sa to zdalo najlepšie. Je to silná rodina, ale ani jedna strana z vás nevedela, prečo je tam. Nezostala si tam však v bezpečí. Našli ťa, hlavne vďaka tvojim schopnostiam a dobrému srdcu." zdalo sa, že Aro týmto skončilo a mne akoby teraz všetko do seba zapadlo. Spojila som si jedno z druhým a všetko bolo teraz jasné.

"Klamali ste mi, využívali." šepla som a videla som, že chcú povedať, že pre moje dobro, ale aj keby som chcela nedokázala som odpustiť. Otočila som sa a rýchlo som chcela odísť, ale Dave na mňa zavolal.

"Ty si rovnaký ako oni!" Vyštekla som naňho. "Všetci upíri sú len hnusní, krvilační netvori! Nenávidím vás, úplne všetkých!" skríkla som a vybehla som odtiaľ. Celým telom mi trhalo, zbierala sa vo mne neskutočná nenávisť. Bolo ľahšie všetkých ich nenávidieť a opovrhovať nimi, ako byť smutná kvôli nim. Vybehla som a bežala som po chodbe až som narazila do Haidz, ktorá práve niesla "potravu". Zdvihol sa mi žalúdok a značne som spanikárila, keď som tam zbadala rodinu, ktorú som stretla na letisku. Schytila som za rúčku Margarett aj jej sestru a jej rodičom som pokynula, aby išli za nami. Heidy vedela, že sa mi nemôže teraz postaviť. Všetci to tajomstvo okolo mňa poznali, len ja nie. Aj moje priateľky Heidy a Jane. Rodina išla za mnou a ja som ich vytiahla von. Pozrela som sa im hlboko do očí a využila som akúsi silu, ktorú som doteraz nepoznala.

"Budete si pamätať len to, že ste navštívili toto mesto, ale boli ste tu len pár minút lebo ste sa museli vrátiť domov." šeptala som naliehavo.. Potom som zmizla a iba z diaľky som ich sledovala ako odchádzajú. Rozbehla som sa rýchlo k autu a zmizla som odtiaľ, kým som ešte mohla. Čo najrýchlejšie som zmizla z tohto hnusného mesta, čo najďalej od tých netvorov. Posledná kvapka bola, keď som videla. že ani deti im nie sú sväté, ale čo som čakala.