Niesom si istá, či mám ešte pokračovať. Keď nebudem mať pre koho asi skončím. Takže je to teraz na vás, ako to s poviedkou skončí. Snažila som sa, chyby tam určite sú, tie mi prosím odpustite. Aj sa mi zdá celkom dlhá. Tak... komentujete kritizujte a hlavne mi povedzte, či mám ešte pokračovať :)
17. kapitola
Budila som sa s absolútnym odporom k nastávajúcemu ránu. Každé ráno po tom čo som sa zobudila s toho zvláštneho bezvedomia som sa budila s odporom. Odkedy sa na mňa, aj keď som si myslela, že sme najlepšie priateľky, vykašlali Rose a Alice, nemám vlastne cieľ. S Edwardom máme ešte stále pauzu, ak sa to tak dá nazvať. S ním som odo dňa, čo som sa prebrala neprehovorila žiadne slovo. Nebaví sa so mnou, jeho bozky som viac nepocítila. Viete si asi predstaviť ako to bolí, vidieť ho každý deň, mať ho tak blízko a nemôcť ho cítiť. Bolesť týchto rozmerov by nemalo zažiť žiadne dievča.
Tú bolesť si neviete predstaviť. Bolesť, keď vás jediná láska opustí, opustia vás priateľky, rodina a vy odrazu strácate všetko. Aj malú nádej na nový začiatok. A niekde v sebe cítite, že to ešte nieje koniec. To by ste museli mať šťastie aby to týmto končilo. Ako sa zdalo ani u mňa to týmto nekončilo. Najprv som stratila jeho, potom všetkých ostatných a nakoniec som sa musela pozerať ako on našiel svoje šťastie. Za neho som však bola šťastná. Ak v nej našiel svoju lásku, kto som ja aby som ho mohla súdiť? Aby som mu mala prikazovať? Ja nie som nič, najskôr pre neho už vôbec nič.
Celý obed som dokázala len sedieť, zírať na ich stôl ako sa veselo smejú. Alice sa zrazu otočila na mňa a hlboko sa mi zahľadela do očí. Necúvla som, vydržala som jej pohľad. Odrazu sa postavila, odkráčala ku mne a prisadla si. Neusmiala sa na mňa, ani nezačala štebotať tak ako to robievala. Len na mňa hľadela. Potom sa nadýchla a povedala jednu prostú vetu, tak jednoduchú.
"Bude ťa čakať." povedala. A ja som viac nepotrebovala vedieť. Mala som akúsi predtuchu, asi som vedela čo príde. Nedala som znať na sebe ako to bolelo. Ani som neprikývla ale ona vedela, že viem, že aj keď nedobrovoľne, tak súhlasím. Postavila sa a svojím krásnym, plavným krokom odtancovala preč. Nemala som už veľa síl aby som ostala v škole. Budem musieť zahrať divadielko. Odišla som do kancelárie a tvárila som sa, že mi je zle. Zožrali mi to aj s navijákom. Cestou domov sa poriadne rozpršalo. Veľké kvapky husto padali dolu na zem. Stál pred domom, najskôr sa dozvedel, že som išla domov. Prvý raz v živote som sa neponáhľala, išla som pomaly, takže mal dosť času dobehnúť sem. Stál tam ako socha antického boha, vlasy mal už mokré, šaty tiež. Vystúpila som z auta. Len som tam stála a sledovala som ho, neschopná sa pohnúť.
"Poď sa so mnou prejsť." šepol. Pohla som sa za ním a on ma viedol do lesa, chcel mať súkromie keď mi povie, niečo čo sa zdá dôležité. Každým krokom som viac a viac spomaľovala. Akoby vo mne niečo hovorilo aby som nešla Ďalej, kričalo to na mňa STOJ! Keď som zastala už úplne zastal aj on. Otočil sa na mňa a chlad v jeho tvári ma úplne ochromil. Jeho rysy boli tvrdé a chladné, išiel z neho strach.
"Je koniec." povedal prosto a mám pocit, že by najradšej odišiel a nevysvetlil mi nič, ja som sa však musela spýtať prečo, obhájiť sa, bojovať za nás.
"Edward nerob to. Vieš, že som ti nechcela klamať. Ale musela som!"
"Isabella, je mi to jedno! Ohrozila si celú moju rodinu. Najprv si opantala nich a nakoniec aj mňa! Využila si nás, klamala. Ja s tebou proste už nechcem mať nič spoločné, nechcem počuť tvoje výhovorky. Ja ťa už NEMILUJEM!"
Krutá pravda ma tak veľmi zasiahla, že som musela cúvnuť. Jeho slová zneli tak pravdivo.
"Ale veď všetky tie slová, zachránil si ma! Musela som pre teba niečo znamenať. Edward prosím..."
"Znamenala, pokiaľ som ťa skutočne nespoznal a zachránil som ťa len aby som chránil svoju rodinu a seba. Zabili by nás. Vy by ste nás zabili. Vy Volturriovci." naše meno vypľul. Znova som cúvla.
"Takže je koniec?" zašeptala som, potláčajúc slzy.
"Áno." šepol a mne sa na chvíľu zdalo akoby ho to mrzelo. "Zajtra odchádzam za ostatnými. Odišli už včera..."
"Ani sa nerozlúčia?" spýtala som sa a teraz mi už vytiekli slzy.
"Alice musí pripraviť všetko na svadbu. Nemali čas a bude to tak lepšie." povedal. Na nevyslovenú otázku v mojich očiach ešte odpovedal a až potom navždy odišiel z môjho života a vzal môj zmysel zo sebou.
"Včera sme sa s Tanyou zosobášili. Odchádzame do Denali, svadba bude do dvoch týždňov." odpovedal a ešte cez plece zašepkal: "Zbohom Isabella."
Viete čo je to stratiť celú svoju podstatu, celý svoj život, stratiť všetko? Ja som to práve zažila. Po lícach sa mi kotúľali horúce slzy, začínala som sa dusiť vzlykmi. Spustila som sa dole na zem a plakala som. Cítila som sa tak sama, dokonca som sa cítila podvedená a klamaná. Ja viem klamala som mu, ale len pre jeho dobro! Bolo to presne opačne ako si myslel a ja som sa ani nedokázala obhájiť. Tak veľmi som ho milovala, ich všetkých a nikdy by som im nedokázala ublížiť. Vyzerá to však, že oni mne áno. Bola to rana pod pás, akoby ma zradili. Alice a Rose sa ani nerozlúčili a to som ich kedysi považovala za najlepšie priateľky. Prečo? Tak strašne to bolelo. Musela som zo seba dostať tú bolesť. Nohy ma poriadne nedržali ale musela som sa postaviť. Roztrasene som vstala a pohľad som uprela k nebu.
"Nieeeee!" zvrieskla som. Kričala som a kričala pomedzi vzlyky. Až kým mi nezlyhal hlas. Až vtedy som sa zosunula na zem a ostala som tam ležať. Slzy tiekli a tiekli. Zaspala som. Spánok som mala nepokojný, plný obrazov Edwarda. S trhnutím som sa zobudila. Stále som ležala v tom lese. Takže sa so mnou rozišiel, nesnívalo sa mi to. Začala som lapať po dychu, znovu sa mi slzy natlačili do očí ale jediné čo som nechcela bolo cítiť tú bolesť a prázdnotu znova. Ak nechcem cítiť bolesť, musím cítiť niečo iné. Preto so mnou začala lomcovať nenávisť. Vystrelila som domov. Vletela som do svojej izby ako tornádu a prvé čo mi padlo do očí boli naše spoločné fotky. Schytila som ich a treskla o stenu. Vytiahla som fotku z rozbitého rámu a držala ju v rukách. Bola som pripravená trhnúť a roztrhať ju, ako on roztrhal moje srdce. Ale nedokázala som to. Boli sme tam taký krásny, šťastný, plný lásky. A keďže som ho nedokázala nenávidieť, ostávalo mi len ostať smutná a navždy žialiť.
Teraz je to na vás. Komenty rozhodnú. Nechcem však na vás tlačiť ani vás vydierať.