How i live my life- 17. kapitola

Vyzeralo to, že s poviedkou už asi skončím ale dnes som sa aspoň trochu pohla. Ak budú komentáre tak budem písať ďalej ale ak nie nečakajte odo mňa zázraky. Ďakujem za predcházdajúce, úžasne mi pomohli. Asi by som kapitolku bez nich nenapísala. Ospravedlnte mi chyby ešte som to celkom neskontrolovala. Príjemné čítanie :)

 

17. kapitola

Bella:

Cítila som absolútnu beznádej. Miesto na ktorom som sa teraz ocitla bolo ako moje osobné peklo. Keď sa človek niekde ocitne, verí, že sa po chvíli niekam dostane. Napríklad ak zle odbočí, tak sa teoreticky dostane na miesto kam chcel aj keď zle odbočil. Ja som sa však ocitla na mieste, ktoré sa nepodobalo ničomu. Bola to ničota. Bola som v miestnosti, kde som nevedela, kde je strop, steny ani či chodím po zemi alebo sa vznášam vo vzduchu. A zdalo sa, že odpoveď neviem, je odpoveďou na každú moju otázku. Kde som? Neviem. Ako sa odtiaľto dostanem? Neviem, neviem, neviem! Možno som v bezvedomí, snažila som sa sama seba presvedčiť ale pochybovala som. Stále som sa snažila nájsť spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Keby som bola mŕtva bolo by tu snáď nejaké to svetlo na konci tunela nie? Ale vyzerá to, že nie. Jediné čo mi ostalo, je čakať. Čakať na svoju záchranu, môjho milovaného Edwarda. Sebecky som ho chcela mať pri sebe a už ho nikdy nepustiť. Nikdy od neho neodísť, nikdy už nebyť od neho ďaleko. To jediné ma teraz držalo pri živote.

Dave:

Čakal som na Ara a na Edwarda. Už sa čakalo len na nich a pátranie sa mohlo rozbehnúť. Viem, že Edward ani jeho rodina nebude súhlasiť s tým čo mu Aro povedal, ale Aro to argumentoval dobre a viem, že Edward Bellu miluje nadovšetko a pre jej bezpečnosť urobí čokoľvek. Je mi ich ľúto. Nezaslúžia si to, čo pre nich osud vymyslel. Po pár minútach Vyšiel Edward a v tesnom závese za ním aj Aro. Edward dobre skrýval informácie, ktoré sa teraz dozvedel, len jeden smutný pohľad venoval Alice, jeho sestre, ktorá najskôr o všetkom vedela. Na niečo jej prikývol a hladacia akcia sa mohla rozbehnúť. Vedeli sme, že Issy bude ťažké nájsť a dá sa to len podľa jej pachu, a s pomocou našich schopností. Vedeli sme aj to, že sa nám ju nepodarí nájsť za deň ale tri dni? A ešte stále nič? Začínam cítiť v Edwardovi stále väčší a väčší nepokoj. A skutočne mu aj rozumiem. Sám som sa o Bellu bál, bola pre mňa viac ako pre ostatných a vnímal som ju tak ako Edward. Som si istý, že to vie ale nedal to najavo. Bella sa v minulosti páčila viacerým to som si istý. A nieje sa čomu čudovať...

"Prosím, nemysli na to."slabo zavrčal Edward. Vedel som s čím a preto som skutočne aj prestal. Snažil som sa sústrediť na iné veci a hlavne na stopovanie. Výsledky sa však nedostavovali, a boli sme s toho čoraz viac zúfalejší. O dva dni nám však svitla nádej. Jasper objavil Bellinu vôňu a po pár kilometroch aj veľa pocitov a my sme už boli blízko.

Edward:

"Čakaj. Poviem vám kedy bude tá pravá chvíľa." šepla znovu Alice. Dostali sme sa k akejsi budove alebo hradu, zámku ja neviem čo to bolo, ale bolo isté, že moja Bell je vo vnútri. Preto som bol nesmierne nervózny a nedokázal som sa čakať. Úlohy boli dané. Ostatný sa mali postarať o Deti smrti, ktoré by sa tam mohli nachádzať, a ja s Emmettom sme mali na starosť nájsť Bells. 

"Teraz!" povedala Alice a my sme vystrelili zo svojich pozícií. Teraz to šlo už ľahko. Do tej budovy sme sa dostali bez problémov aj Bellu sme dostali veľmi rýchlo. Ležala na zemi v jednej miestnosti, na rukách však mala zvláštne stopy po povrazoch. Vzal som ju do náručia ale Bella nereagovala. Nemal som čas, snažiť sa ju oživiť, museli sme sa dostať odtiaľto preč. Dýchala a to bolo pre mňa to najdôležitejšie. Mal som ju znova vo svojom náručí, cítil jej telo na mojom a ja som bol vďačný a aspoň ešte chvíľu som mohol byť s ňou šťastný. Keď sme sa dostali do súkromného lietadla nechal ošetriť Carlislom, ale Bella sa neprebrala. Aro nám vysvetlil, do akého stavu sa dostala a ja som vedel, že hneď po tom ako sa zobudí, budem musieť začať s tým čím proste musím. Aj keď nechcem. Vzal som mobil a vytočil číslo.

"Tanya? Potrebujem tvoju pomoc."povedal som.

Bella:

http://www.youtube.com/watch?v=0Pnefkju7cY&feature=related

Tma, nič len tma. Prechádzala som tmou, nič iné som nepoznala. Je to hodina? Deň? Rok? Nikto nevie a už vôbec nie ja. Som tu sama, sama so svojou nepokojom. Ako veľmi som túžila vidieť tie najkrajšie oči na svete, ale zdá sa bolo mi to odoprené. Túlala som sa tmou, strácala sa. Ale zdá sa, že nájdem koniec. Ďaleko predo mnou som zazrela svetlo. Malé, tak veľmi malé ale predsa len. Považovala som ho za bezpečný prístav. Zozbierala som všetky sily a bežala. Bežala a bežala, nedokázala som sa zastaviť, proste som bežala. A svetlo sa stále zväčšovalo. Blížila som sa k nemu a bola mu stále bližšie ale ako som sa už blížila, spomalila som. Počula som už hlasy. Všetky mi boli známe až na jeden. Krásna upírka, so zlatými vlasmi a jahodovými pruhmi. Bola prekrásna. Všetci boli v izbe, okolo mňa. Edward zmučene na mňa hľadel a držal ma za ruku. Vzhliadla som na tú svoju a uvedomila som si, že cítim jeho dotyk. Usmiala som sa. Chcela som sa konečne zobudiť ale ešte to nešlo. Ešte chvíľu som sledovala svoje telo a potom som odstúpila pár krokov späť, znovu do tej ničoty. Výhľad som však mala dobrý. Upírka mne neznáma sa sklonila a pobozkala ho na líce. Niečo jej šepol aby to nik nepočul ale to som už nepočula ani ja. Zrazu som zalapala po dychu a s trhnutím som sa posadila. Nemohla som dýchať, nedalo sa to. Alice a Rose sa ku mne nahrnuli a v momente keď som otvorila oči, stratila som kontakt s Edwardovou rukou. Pustil ju a odišiel ďalej. Alice a Rose ma silno držali v náručí, mala som pocit, že tíško vzlykajú. konečne som bola tu. Tu medzi mojou rodinou, v náručí mojich dvoch najlepších priateliek. Z očí mi vytiekli slzy, slzy šťastia najskôr. Nebola som si istá, cítila som aj smútok a ja neviem. Bola som nádrž na pocitmi. Al a Rosi ma nechceli pustiť, až keď zakročil, že ma musí prehliadnuť. Jasper, Emm a Esme ma rýchlo objali a spolu s Edwardom a tou upírkou odišli dole.

"Edward?!" stihla som ešte šepnúť. Jeho tvár bola kamenná a oči ľadové. Neodpustil mi. Chcelo sa mi znova plakať ale snažila som sa to potlačiť. "Vrátiš sa?" spýtala som sa a on len prikývol a odišiel, za ruku držal tú upírku. Znova sa mi z očí vyliali slzy. Keď ma Carlisle prehliadol odišiel. Ostali tu so mno len Alice a Rose. Posledný dvaja ľudia, ktorý teraz pri mne stáli.

"Vy neodídete, však? Nenecháte ma tu samu." šeptala som cez slzy. Prikývli a silnejšie ma objali.

Rozprávač:

Na posteli sedeli tri dievčatá. Jedno, to čo bolo medzi nimi plakalo. Tie dve, po stranách boli jej oporou, sedeli pri nej kým sa neupokojila, kým nezaspala. Každý deň. Každý deň keď sa ráno zobudila, čakali ju jej priateľky s úsmevom na tvári. Len vďaka ním prežívala správanie ich brata, jej veľkej lásky. Cítila sa, že ju ešte niečo istí, že to boli oni a ich rodina. Ale čo keď sa od nej začali vzďaľovať aj ony? Dievča menom Bella sa cítila stále viac sama. Už nechodili spolu na nákupy a s jej najlepších priateliek sa po dvoch týždňoch stávali známe. Chladol ich vzťah k nej a ona sa cítila čím ďalej tým viac sama. Nechápala prečo sa to deje, myslela si, že je to kvôli tej blond upírke, ktorá si ich teraz celú rodinu pripútava k sebe. Možno sa dozvie pravdu už čoskoro. Ale tá pravda bude bolieť.