Grazie mille Volterra - 22. kapitola - The End

 

 

22. kapitola

Damian

Aro ma zdržal vyše troch hodín. Nastali nejaké
problémy s novorodenými vo Francúzsku, tak 
bolo potrebné rozhodnúť, čo s tým spravíme. Keď som sa vrátil
naspäť do sály, očami som hľadal Bellu. Nikde som ju nevidel a tak som zamieril
ku Cullenovcom. Prekvapilo ma, že tam stáli už len piati. Chýbala tá malá
čiernovláska a Edward. Neviem prečo, ale začal som mať z toho zlý pocit.
Keď som k nim podišiel všetci mali taký zvláštny výraz. Povedal by som, že
bolestivý. Môj zlý pocit sa ešte prehĺbil. Podišiel som ku Carlislovi.

„Carlisle, nevieš kde je Bella?“

„Neviem,“ povedal, ale ja som mal pocit, že ma klame.

Vytáčalo ma to.

„Ako to, že nevieš? Naposledy bola s vami!“
skríkol som už nahnevane.

„Bola, ale potom odišla zo sály a už sa nevrátila.“

Stále som mal pocit, že mi nehovorí všetko.
K tomu pocitu dopomáhalo aj to, že som nikde nevidel Edwarda. Už som
vedel, že on sa jej nehodlá vzdať a taktiež, že Bella ho stále miluje. Síce
miluje aj mňa, ale čo ak? Nechal som Carlisla Carlislom a rozbehol sa von zo
sály. Moje srdce zvierala úzkosť. Čo ak sa rozhodla pre neho? Čo ak sa
k nemu vráti? Ako to zvládnem? Predstava, že by ma Bella mohla opustiť, ma
privádzala do šialenstva. Nevedel som si už predstaviť život bez nej. Bola pre
mňa všetkým.

Nevedel som kde ju mám hľadať. Volterra bola veľká a
ona mohla byť kdekoľvek. Stále som bežal chodbami snažiac sa zachytiť jej vôňu.
Ako som sa blížil k jej izbe, tak sa vôňa zintenzívnila. Bolo to logické,
predsa len to bola jej izba. Zachytil som však aj vôňu iného upíra. Bolo ťažké
ju zaradiť. Vo Volterre bolo teraz množstvo upírov a tak tá voňa mohla patriť
komukoľvek. Pri dverách som sa zastavil. Nebolo z nej počuť žiadny zvuk,
žiadny pohyb. Už som sa chcel rozbehnúť ďalej, keď ma niečo prinútilo otvoriť
dvere a vojsť dnu.

Ako som už vedel, dnu nikto nebol, ale môj pohľad
pritiahol písací stôl. Bol na ňom položený nejaký list. V tom okamihu ma
napadlo, že Bella odišla a nechala tu list na rozlúčku. Pocítil som neskutočnú
bolesť. Pomalými krokmi som sa vybral ku stolu. Chytil som list do ruky. Oči mi
padli na podpis na ňom. Edward. Takže nie je od Belly. Už mi bolo jasné komu
patrila tá druhá vôňa. Zo srdca mi spadol pomyselný kameň a bolesť ustúpila.
Vedel som, že by som ten dopis nemal čítať, no oči ma neposlúchli. Keď som
došiel na koniec, pocítil som množtvo vecí naraz. Šok, nádej, lásku. Síce som
nechápal, čo sa odohralo v tejto izbe, ale už som vedel, komu dala Bella
prednosť. Pocit šťastia a úľavy ma na chvíľu úplne pohltil. Ona sa rozhodla
zostať so mnou. Miluje ma, musí ma milovať, keď sa takto rozhodla. Musím ju
nájsť. Položil som list naspäť na stôl. Najprv ma napadlo, že ho zničím. Už len
preto, že je od neho, ale Bella sa predsa rozhodla zostať so mnou a tak som ho
nechal ležať na stole.

Ale kde ju mám hľadať? Pochybujem, že sa vrátila
naspäť do sály. Neviem čo ma viedlo práve do tej izby, ale pri dverách som už
vedel, že som správne. Neviem, prečo si vybrala práve moju izbu. No viac som sa
nad tým nezamýšlal, lebo som začul z izby vzlyky. Na nič som nečakal a
vošiel som dnu. Bella ležala na mojej posteli a jej telo sa otriasalo hlbokými
vzlykmi. Ešte nikdy som ju nevidel v takomto stave. Rýchlo som podišiel
k posteli a vzal ju do náručia.

„Pšššš láska, to bude dobré,“ ukľudňoval som ju.

Síce som netušil prečo vzlyká, no vlastne trochu
tušil, ale nechal som to tak. Môžeme sa o tom porozprávať neskôr. Bella ma
objala a držala tak ako by ma už nikdy nechcela pustiť.

„Prosím, drž ma. Prosím,“ vzlykala.

„Som pri tebe láska, držím ťa,“ zašepkal som.

Neviem ako dlho sme takto boli. Asi dosť dlho, lebo
cez okno bolo vidieť, že už je deň. Bella sa už trochu ukľudnila, no ešte stále
vzlykala. Už to však neboli také bolestivé vzlyky. Trvalo ešte nejaký čas, kým
sa ukľudnila úplne. Odrazu zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. Mala v nich
vpísanú ohromnú bolesť.

„Ďakujem, že si bol so mnou,“ zašepkala.

Nechcel som s tým začínať, no nedalo mi to.

„Bella, láska, povieš mi čo sa stalo?“

Zatvorila oči s bolestivým výrazom v tvári.
Sakra nemal som s tým začínať.

„Láska, ak nechceš, nemusíme o tom hovoriť.“

Otvorila oči. Ten bolestivý výraz sa zmiernil a ona sa
zhlboka nadýchla.

„Nie, ja chcem o tom hovoriť. Potrebujem o tom
hovoriť. On...Edward...odišiel. Ja...poslala som ho preč. Navždy. Je to
tak...lepšie,“ posledné slová už znova vzlykala.

Tentokrát to však netrvalo tak dlho. Prekvapivo to
trvalo len pár minút, kým sa znovu ako tak ukľudnila. Sedeli sme v objatí,
keď sa odrazu odo mňa odtiahla. Síce len toľko, aby sa mi mohla pozrieť do očí,
ale aj tak mi to vadilo.

„Milujem ťa,“ zašepkala a priblížila sa k mojim
perám.

Keď sa naše pery dotkli, bolo to ako výbuch. Nikdy sme
sa takto nebozkávali. S takou vášňou. Naše jazyky sa medzi sebou
prepletali.  Postupne náš bozk prešiel do
nežnejšieho. Naposledy som ju jemne pobozkal a odtiahol som sa. Chvíľu mi Bella
ešte ležala v náručí, no potom sa zdvihla.

„Mala by som ísť do svojej izby. Potrebujem sa dať do
poriadku.“

Pozrel som sa na ňu. Oblečenie mala celé pokrčené,
vlasy rozstrapatené. Vstal som.

„Idem s tebou.“

Sklopila oči k zemi a zhlboka sa nadýchla.

„Damian, ja by som chcela byť chvíľu sama,“ zašepkala.

Síce sa mi to nepáčilo, ale dobre. Podišiel som
k nej a objal ju.

„Dobre láska. Milujem ťa,“ zašepkal som jej do vlasov.

„Aj ja teba,“ povedala a ja som už len hľadel na
dvere, ktoré sa za ňou zatvorili.

Vtedy ma napadlo, že som sa jej zabudol opýtať, čo sa
stalo s Edwardom v jej izbe. Nevadí, veď máme na to celú večnosť.
Večnosť s Bellou. Ako krásne to znelo. Ja, Bella a večnosť. Spolu. Zabudol
som na to, čo som sa jej chcel opýtať a nechal som sa opájať svojim šťastím.

 

 

Bella

 

 

Strašne to bolelo. Moje telo sa rozpadalo na malé
kúsočky a ja som nevedela ako to zastaviť. Vzlykala som a nechávala sa pohltiť
tou neskutočnou bolesťou. Po dlhom čase som si úprimne želala, aby som dokázala
plakať. Plač bol taký oslobodzujúci. No ja som plakať už nemohla a tak som len
vzlykala. Počula som, ako sa otvorili dvere izby. Dúfala som, že príde. Tak
strašne som v to verila. Len on dokáže, aby sa moje telo a hlavne moje
srdce úplne nerozpadlo. Objali ma jeho mocné paže.

 „Pšššš láska,
to bude dobré,“ povedal.

Objala som ho a držala sa ho ako kliešť. Potrebovala
som ho ako ešte nikdy. Potrebovala som, aby ma držal.

 „Prosím, drž
ma. Prosím.“

„Som pri tebe láska, držím ťa,“ zašepkal.

Bolesť ustupovala strašne pomaly. Damian bol pre mňa
ako záchranné laho hodené topiacemu sa. Len vďaka nemu som sa pomaly zbavovala
tej bolesti, ktorá ma vnútri rozožrala ako kyselina.  Poleptané časti sa pomaly hojili, no vo
vnútri stále zostávala veľká diera. Diera, ktorá sa už nikdy nezahojí. Diera,
ktorá sa už naveky stane mojou súčasťou. Dostať zo seba všetku tú bolesť trvalo
dlhšie ako som čakala. Ale nakoniec som cítila už len práznotu. Moje vzlyky
úplne ustali a ja som bola schopná konečne sa pozrieť na Damiana. Chcela som
niečo povedať, niečo zmysluplné, ako vďaku za to, že tu bol so mnou. Avšak nič
zmysluplné ma nenapadlo a tak som len zašepkala: „Ďakujem, že si bol so mnou.“

„Bella, láska, povieš mi čo sa stalo?“ opýtal sa po
chvíli.

Znovu sa mi v hlave odohrala tá rozlúčka
s Edwardom. Znovu to zabolelo. Zatvorila som oči a dúfala, že by mi to
mohlo pomôcť od tej bolesti.

„Láska, ak nechceš, nemusíme o tom hovoriť.“

Nehovoriť o tom. Aká lákavá predstava. Lákavá, ale
nemožná. Musela som mu to povedať. Musí sa dozvedieť, že som sa rozhodla
s ním zostať. Otvorila som oči a pokúsila sa prekonať tú bolesť. Zhlboka
som sa nadýchla a bolesť trochu ustúpila.

„Nie, ja chcem o tom hovoriť. Potrebujem o tom
hovoriť. On...Edward...odišiel. Ja...poslala som ho preč. Navždy. Je to
tak...lepšie.“

Znovu som sa rozvzlykala. No tentokrát som sa dokázala
spamätať oveľa skôr. Asi to bolo preto, že som potrebovala Damianovi niečo
povedať. Trochu som sa odtiahla, aby som sa mu mohla pozrieť do očí.

 „Milujem ťa,“
zašepkala som a priblížila som sa k jeho perám.

Chcela som to spraviť. Musela som to spraviť. Pre
neho, pre mňa, pre nás. Na nič som nečakala a lačne sa mu vrhla na pery. Neviem
kde sa to vo mne vzalo, lebo s Damianom sme sa nikdy takto nebozkávali. Po
tom ako sa Damian odtiahol, som ešte chvíľu zostávala v jeho náručí a
nechala sa od neho hladiť po vlasoch. Oči mi zablúdili k môjmu oblečeniu.
Bolo úplne pokrčené. Bolo mi jasné, že musím vyzerať strašne. Vykrútila som sa
z Damianovho náručia a vstala som.

 „Mala by som
ísť do svojej izby. Potrebujem sa dať do poriadku.“

Damian sa na mňa pozrel a taktiež vstal.

„Idem s tebou.“

Ale ja som práve teraz potrebovala byť chvíľu sama.
Sklopila som oči. Nechcela som ho nejak zraniť alebo uraziť svojimi slovami. No
potrebovala som trochu času.

„Damian, ja by som chcela byť chvíľu sama,“ zašepkala
som nesmelo.

Damian podišiel ku mne a objal ma.

„Dobre láska. Milujem ťa,“ zašepkal.

„Aj ja teba,“ povedala som a rozbehla sa do svojej
izby.

Dnes v Damianovej izbe zomrela väčšia časť môjho
srdca. Tá, čo patrila Edwardovi. Tá menšia časť bola síce obhorená, ale ja sa
ju budem snažiť dať dokopy. Chcem dať Damianovi aspoň zlomok lásky, ktorú som
cítila k Edwardovi. On si to zaslúži. Síce vo mne stále hlodal červíček
pochybnosti, či bolo toto moje rozhodnutie správne, no ja som sa rozhodla ho
ignorovať. Áno bolo správne. Edward bol to najlepšie z môjho ľudského
života a Damian je to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť v tom upírskom.

Grazie mille Volterra! Tisíckrát vďaka! Za nádej, za
život, za Damiana, za všetko.