Keďže sa tu objavilo niekoľko názorov, že by som v tejto poviedke mala pokračovať, skúšam to znovu. Napísala som pre vás druhú kapitolu, kde sa naša hrdinka Poppy stretne s novou rodinou, s rodinou ktorá jej zmení život. Nechcem si od vás vynucovať žiadne komentáre, ak tu nejaký necháte poteším sa, ak nie aspoň budem vedieť, že už to nemá nádej (čo ma bude naozaj mrzieť, no nič sa nedá robiť). Takže prepáčte chyby a hor sa do čítania. PS: Pokračovanie k Listom z lásky už je skoro dopísané. Love4ever.Poppy:)
2. KAPITOLA: Nová, čudná rodina
Poppy:
Skoro ráno som sa zobudila na hlasný úder blesku. Kvapky dažďa pravidelne a hlučne bubnovali na strechu a oznamovali jediné, že táto búrka tak ľahko nezmizne. Možno k obedu, možno až neskôr. Zvláštne, že aj takéto pre iných hrozné počasie, vo mne vyvolávalo príjemné pocity. Vždy, už odmalička som mala rada búrky. Nejakým zvláštnym spôsobom ma to upokojovalo a nie desilo. Hm... v tomto sa prejavila znovu moja zvláštnosť. Ako vždy neriešila som to, som proste aká som a už sa to nezmení. Zahľadela som sa na budík, bolo pol piatej. Hm... aj keď som prišla včera neskoro večer, nebola som unavená. Už som si na to zvykla.
Blesk znovu preťal oblohu a tým ma vytiahol zo zadumania. Zaspať by som znovu nezaspala, tak som sa rozhodla, že sa pomaly začnem pripravovať do školy. Pomaly, nečujne som zišla úplne dolu, do kuchyne a rýchlo si vzala niečo pod zub a na pitie. Rovnako potichučky som sa vrátila znovu do svojej modro-hnedej izby, úplne na najvyššie poschodie, kde som bola celkom sama. Najbližšie ku mne boli Melusia, Celestia a izba Othali. Tá bola v poslednej dobe nepoužívaná, keďže Othala študovala v inom meste. Ziwia, Skylar, Hariti boli na prvom poschodí, kde mala izbu aj mama. Starká bývala na prízemí, aby nemusela neustále chodiť po schodoch, ktoré jej ničili kĺby.
Sadla som si na posteľ a zjedla som cornfleaky s mliekom. Keď som sa najedla a zistila, že ešte je stále skoro, otvorila som učebnicu dejepisu a opakovala si látku na dnešnú písomku. Nikdy som učenie nezanedbávala. Bolo to vlastne to jediné, čo sa v tomto dome dalo robiť, aby ste pri tom neprišli o zdravý rozum, alebo aby ste niekoho nezabili.
Presne o šiestej som sa zavrela v kúpelni a skultúrnila sa. Vyčistila si zuby, učesala vlasy a tiež nalíčila. Síce len slabo, no predsa. Potom som si hodnú chvíľu vyberala vhodné oblečenie, keďže vonku stále lialo. Tmavomodré džínsy všetko istili a k tomu biele tričko so sivým nápisom: ,,Have a nice day.“ Aby mi predsa len nebola zima, vzala som si aj jasno-ružový sveter. Obula som sa, vzala tašku aj s učebnicami a pobrala sa do jamy levovej. V kuchyni už samozrejme jedli Skylar s Celestiou a Ziwiou. Ako vždy ma odignorovali, no ja už som vedela, čo tým sledujú. Len potrebujú čas, aby na mne našli niečo čím by sa do mňa znovu mohli navážať. Ja som čakala na Melusiu. Moju najmladšiu a najbližšiu sestričku som zbožňovala a každý deň som ju vozila do školy. Melusia ešte nenavštevovala strednú, no jej škola bola na mojej ceste, tak som ju tam rada nosievala. A práve teraz som na ňu čakala. A ako vždy prišla až posledná. Ospravedlňujúco do seba rýchlo hádzala miešané vajíčka s toustami, a keď vypila aj pomarančový čaj, mohli sme vyraziť. Našťastie sme to stihli predtým, než by sa hocktorá z mojich protivných sestier rozhodla na mňa z rána zaútočiť.
Vo svojom tyrkysovo modrom starom autíčku so sklápacou strechou sme si to mierili ulicami. V aute šlo len rádio, no napriek tomu tu nevládlo nepríjemné ticho. Melusia aj napriek mlčaniu vyžarovala radosť a veselosť a ja som si to plnými dúškami vychutnávala. Keď som ju vysadila pred školou, rýchlo mi ešte zamávala a už aj utekala skryť sa pod striešku pri vchode. Vybrala som zákrutu a mierila si to do svojej školy. Do školy kde ma znovu čakali moje ,,milované“ sestričky. Aspoň že mám Desiree. Ona jediná ma tam drží nad vodou.
Zaparkovala som na jednom z voľných miest pred školou, obliekla si bundu s kapucňou, ktorú som si ešte zvala a vyšla von. Kútikom oka som si všimla strieborné volvo, ktoré stálo neďaleko. Viac som si ho však nevšímala a utekala do školy. Vonku na dvore vďaka dažďu nikto nestál, preto sa všetci tlačili dnuka. Predierala som sa davom, ktorý ani neviem prečo stál pred prijímacou kanceláriou, až som pri dievčenských toaletách na prízemí našla postávať Desiree.
,,Ahoj,“ pozdravila som ju a zmetene si prezerala netrpezlivých spolužiakov. Sestry som ešte nikde nevidela.
,,Ahoj. Aké bolo ráno?“ slušne sa pýtala, no ja som jej nikdy neodpovedala. Des, ako som jej často hovorila, to odo mňa ani neočakávala. Dobre vedela, aký mám život, no slušné vychovanie jej to kázalo.
,,Čo sa to tu deje?“ pýtala som sa a hlavou pohodila na dav okolo nás.
,,Už prišli tí noví,“ prehodila Des a pohŕdavo si odfrkla smerom k neďalekému hlúčiku dievčat, roztlieskávačiek. Dneska boli ešte viac rozjarené ako inokedy.
,,A čo sa stalo im?“
,,Poď bližšie a vypočuješ si to na vlastné uši,“ zhnusene riekla Des a my sme sa k nim nenápadne preplížili.
,,Ten je tak krásny,“ riekla jedna z nich. Brunetka, ktorej meno som nepoznala.
,,Všetci sú krásny,“ poznamenala ďalšia, rusovláska.
,,Ale ten s tými bronzovými vlasmi najviac,“ dodala čiernovláska, stojaca najbližšie k nám.
,,Ten musí byť môj,“ poznamenala blondínka, ich kapitánka.
,,Myslíš? No ja neviem. Ako poznám Celestiu, určite oňho bude mať záujem,“ znovu brunetka. Jej slovám som aj verila. Akonáhle sa tu zjavil nový chalan a k tomu pekný, Celestia si ho ihneď obmotala okolo prstu.
,,Aspoň to skúsim, kým tu ešte nie je,“ už menej sebaisto riekla kapitánka, no ich rozhovor ma prestával baviť. Kývla som na Des a spoločne sme sa začali predierať k učebni angličtiny, kde sme mali mať prvú spoločnú hodinu.
,,Tak poďme. Tento cirkus ma nezaujíma,“ prehodila som, keď sme minuli ďalšie roztlieskavačky, ktoré na mňa ihneď hodili opovŕhlivý pohľad.
Rovnaké a podobné správy sa šírili celým dňom. Nová rodina Cullenovcov, ako sa k nám s Des donieslo, vyvolala naozaj veľký rozruch. Podľa niektorých boli modelmi, iní tvrdili, že sú po niekoľkých plastických operáciách. No či už im niekto závidel alebo nie, všetci sa zhodli na tom, že sú až nadpozemsky krásny. Ja ani Des sme ich zatiaľ nestretli, tak sme to nemohli posúdiť.
Vraj ich bolo päť. Dve dievčatá a traja chlapci. Všetkých si ich adoptoval doktor Cullen so svojou ženou, keďže nemohli mať vlastné deti. Dvaja z nich, blonďavý chlapec s blonďavým dievčaťom boli ozajstnými súrodencami, dvojičkami a boli to osirelá neter a synovec doktorovej ženy. Ostatní však už neboli v žiadnom príbuzenskom vzťahu.
Ďalej sa k nám donieslo, že niektorí spolu chodia. Malá čiernovláska chodila s blonďákom, zatiaľ čo blondínka chodila so svalnatým brunetom. Na radosť všetkých dievčat bol najkrajší z nich, bronzovlasý chalan voľný. Zaujímalo by ma, či už oňho jedna z mojich sestier prejavila záujem a či sa jednej z nich podarilo si ho ukoristiť. Bola som si istá, že jedna ho už určite oslovila. Chudák chlapec, ani nevedel akú má smolu. No zase mu to mohlo vyhovovať. Nič som o ňom nevedela, možno bol ako moje sestry. Ďalej som sa nad tým však nepozastavovala a venovala sa svojej predposlednej hodine pred obedom.
Keď zazvonilo, zbalila som si veci a vybrala sa na francúzštinu. Sadla som si na svoje miesto a vybrala si knihu a zošit. Listovala som si v knihe v snahe zahnať nudu predtým než hodina začne, keď som začula ako pri mne zavŕzgala stolička. Totálne ma to zmiatlo, pri mne nikto nikdy nesedával. Odrádzali ich od toho moje sestry. Ani ony by si ku mne nesadli. Už len pri pomyslení ako si ku mne Skylar sadá bola na smiech. Potom mi však došlo, že vedľa mňa je jediné voľné miesto v triede. Ak sem chodí aj jeden z Cullenovcvo, bude musieť sedieť práve vedľa mňa. A tak plná očakávania som sa otočila napravo.
Vedľa mňa sedela drobná postavička, sotva vyššia než ja. Čierne rozšuchorené vlasy jej stáli na všetky strany a cerila na mňa svoje perfektné zuby v priateľskom geste. Neušla mi zlatá farba jej očí, či drahé a značkové oblečenie.
,,Ahoj, ja som Alice,“ a natiahla ku mne ruku. Zmetene, ani neviem prečo, som jej ruku podala.
,,Poppy,“ slabo som hlesla, stále šokovaná, že sa so mnou baví.
,,Poppy? To je zvláštne meno? Pekné, je to nejaká skratka?“ zvedavo rozmýšľala asi aké môže byť moje celé meno.
,,Volám sa Pompeia, no to nenávidím. Takže len Poppy,“ vysvetlila som jej a ona sa znovu usmiala.
,,Aj jedno aj druhé ti pristane,“ zložila mi pochvalu až som šokovane otvorila ústa. Nielenže sa so mnou baví, no ešte ma aj pochválila. Zasmiala sa zvonivým hlasom, keď videla môj výraz tváre.
,,Prečo sa so mnou bavíš? Ešte si nestretla žiadnu z mojich sestier?“ O tom som vážne pochybovala.
,,Ale stretla spolu so súrodencami. Keď sme vyšli z kancelárie riaditeľa zastavili nás hneď tri. Informovali nás o tebe, o tom aká si čierna ovca rodiny, a že pokiaľ chceme zapadnúť, mali by sme sa ti vyhýbať. A že ich spoločnosť je omnoho lepšia. Jedna z nich, tuším Celestia, ihneď začala baliť môjho brata, no všimla som si, že aj ten najstaršej sa páči,“ chrlila zo seba slová, ako by sme klebetilo o niekom inom a nie o mojej rodine.
,,Tak prečo to potom robíš?“ nedalo mi to pokoja.
,,Lebo mi nechceme zapadnúť,“ a spiklenecky na mňa mrkla. Vtedy vošiel do učebne profesor a Alice si od neho nechala podpísať papiere. Potom sa vrátila ku mne do lavice. Neušiel mi nenávistný pohľad Skylar, keď oneskorene vošla do triedy. Najprv neverila vlastným očiam, že vidí ako vedľa mňa sedí Alice, no potom jej neostávalo nič iné ako si sadnúť na vlastné miesto a venovať sa učivu. Alice vždy keď ju učiteľ nesledoval, mi rozprávala nielen o svojich súrodencoch a rodine, ale aj o jej bývalom domove a hlavne o vášni nakupovať. Stihla ma už dokonca pozvať aj na nákupy cez víkend. Vraj aby sme sa lepšie spoznali. Nevychádzala som z údivu. No Alice sa mi pozdávala. Pripomínala mi trochu Melusiu. Tiež bola taká veselá a priateľská. Bolo vidno, že to myslí úprimne a kašle na to, čo si moje sestry myslia. Dúfala som len, že to jedného dňa neoľutuje. Stále si vyčítam to s Des. Kvôli tomu, že sa so mnou začala baviť, ju opustil chlapec, ktorého mala rada. Samozrejme, zato mohli Ziwia so Skylar. No Des to brala naozaj dobre. Dokonca tvrdila, že pokiaľ sa nechal tak ľahko nahovoriť na rozchod s ňou len kvôli mne, tak o to nestál. Bola ozajstným priateľom, to sa nemohlo zaprieť. A Alice sa o to zjavne tiež snažila.
,,Tak sa ešte uvidíme a dohodneme tie nákupy,“ zvolala cez celú triedu Alice, keď zazvonilo a ona sa ponáhľala na obed. Všetci žiaci v triede šokovane vypúlili oči, Skylar skoro metala bleskami. Priznávam, že aj ja som bola trochu mimo, no rýchlo som sa spamätala. Vyšla som z triedy, v miestnom bufete som si kúpila zeleninový šalát a mierila si to k vonkajším lavičkám. Jedálni som sa vždy vyhýbala. Vonku síce pršalo, no okolo, pod strieškami boli lavice so stolíkmi, ktoré sa využívali najmä keď bolo teplo. Tu sme sa s Des vždy utiahli, rovnako aj dnes. Keď som míňala sklenené dvere do jedálne, neušlo mi ako si to Ziwia so Skylar mieria k Alice sediacej pri veľkom stole spolu s nejakým blondiakom, zjavne jej priateľom Jasperom, ako mi prezradila. Celestia som zase zazrela postávať pred druhým vchodom do jedálne, zjavne na niekoho čakajúc. Asi na Alicinho nezadaného brata. Zase som sa tým nevzrušovala, čakala som to od nich. Bola som však úprimne zvedavá, či to Alice teraz so mnou nevzdá. Naozaj by ma mrzelo, keby sa tak stalo.
Celú obedňajšiu prestávku sme s Des predebatovali nielen o Alice, ale aj o plánoch ísť na koncert miestnej rockovej kapely. Hral v nej Colby, brat Des, a my sme ho svojou prítomnosťou mali podporiť. Bol to milý chlapec, v puberte a MeLusia ho často spomína. Chodia spolu do triedy a dokonca sa aj priatelia. Keď sme dojedli obidve sme sa pohli na naše ďalšie hodiny. Ja som mala biológiu a Des zase geografiu. Hneď potom sme však mali spoločnú telesnú, poslednú hodinu dňa.
Rozlúčili sme sa pred dverami do biologického laboratória a Des pokračovala ďalej. Zapadla som do svojej lavice a vtedy mi zase niečo bliklo. Znovu som jediná s voľným miestom vedľa mňa, takže ak sa tu objaví Alice alebo ktokoľvek z jej rodiny, zase si bude musieť sadnúť ku mne. Tak aspoň rýchlo zistím, či ich moje sestričky nakoniec dostali na svoju stranu.
Prv než sem vôbec niekto z Cullenovcov vstúpil, sa do triedy nahrnula Skylar. Zamierila rovno ku mne a zastala pred mojou lavicou.
,,Už nikdy viac s ňou alebo kýmkoľvek neprehovoríš. A už vôbec nie s Edwardom,“ zahučala na mňa.
,,S kým? A prečo? A kto je vlastne Edward?“ provokovala som ju zámerne. Dobre som vedela o kom hovorí.
,,Varujem ťa,“ nedala sa Skylar.
,,Ja sa ťa nebojím,“ postavila som sa jej ako vždy pevne a rozhodne. Nikdy som sa od nej nenechala zastrašiť a to sa ani nezmení. Skylar to dobre vedela, a to ju štvalo.
,,Daj im pokoj, inak za seba neručím,“ to bol vždy jej posledný pokus ako ma zastrašiť.
,,To skús,“ bojovne som sa jej zadívala do očí a Skylar ako vždy nakoniec nenávistne zasyčala a zmizla na svoje miesto. Aj keď bola staršia, nikdy sa jej nepodarilo zastrašiť ma. Len by ma zaujímalo prečo spomínala toho Edwarda. Alice by som ešte pochopila, no s jej bratom som sa ani nevidela.
,,Je tu voľné?“ opýtal sa ma zamatový hlas, keď som sa mračila na okno vedľa mňa. Ihneď som vedela, že je to jeden z Cullenovských chalanov. Aj Alice mala podobný jemný hlas, aj keď trochu iný, predsa len bola dievčaťom. A potom mi to došlo. Toto bude zjavne Edward. Preto sa mu mám vyhýbať, preto ho Skylar spomenula. Zjavne zistila čo má za hodinu, a keď jej došlo, že bude musieť sedieť vedľa mňa, veľmi sa jej to nepozdávalo. Len ťažko skrývala, že aj ona oňho má záujem. Tak sa teda na toho zázračného krásavca pozrime. Pomaly som sa otočila a akonáhle moji oči spočinul na ňom, stalo sa to.
Našla som sa... Našla som svoju stratenú polovičku v Edwardovi Cullenovi.