Ester 33.kapitola - KONIEC!!!

33.Jedinečná, ale nie jediná...


 
Sedela som pri móle lode a mala chuť zavraždiť Cassidyho. Nikto nepovažoval za nutné oznámiť mi, že u Chrisa prebehne premena na vlkodlaka, proste ma naložili na loď plnú nič netušiacich ľudí a keď sme boli ďaleko od brehu a ja som nemohla nič robiť, povedali mi pravdu. Všetko sú to parchanti, keď som mala premenu ja, vyjadroval sa Chris ku všetkému a mne teraz nedali ani šancu. A potom budú tvrdiť, že majú ženy rovnaké práva. Bastardi!
Cassidy stál na opačnej strane lode a opatrne ma pozoroval, vedel, že by mohol veľmi ľahko skončiť cez palubu a tak sa ku mne radšej ani nepribližoval, avšak okolo neho sa motalo toľko báb, až mi ho bolo ľúto. Hoďte nádherného chlapa tlupe ženských!
Myslela som, že po týchto útokoch to viac presiakne na verejnosť, ale zdalo sa, že ľudský svet je stále rovnako nevšímavý ako doteraz. Táto doba je pre ľudí vražedná, neuveria ničomu, pokiaľ to neuvidia na vlastné oči, občas ani potom nie.
Cassidy sa neúspešne snažil strasť obdivovateliek a tak som ho vzala na milosť. Vykročila som priamo k nemu, dlhé nohy v ihličkách vždy zaberú, komplet celá paluba sa po mne otočila. Ten jeho vďačný výraz stál za to, ale aj tak nemal na ksichty slečien, keď som ho vzala za ruku a odviedla do kabíny.
***
Kráčali sme k nejakej planine, počula som myšlienky ostatných už z diaľky, po mojej premene sa táto moja vlastnosť ešte znásobila, nikomu som to zatiaľ nepovedala, pretože nemám náladu na ďalšie švihnuté pokusy. Nebolo nás veľa, iba malá delegácia z Cassidyho územia, Cassidy, pár elfov a ja ako jeho veliteľka.
V strede planiny sa vypínala nejaká príšera, to bude zrejme Chris. Začula som vo svojej hlave známy smiech, otočila som sa a za mnou stál on, skoro vôbec sa nezmenil, vždy som rozmýšľala nad tým, či by jeho pokožka po premene nezbledla. Začal sa smiať nahlas a roztvoril svoju náruč, do ktorej som mu skočila.
Až keď som bola v jeho objatí, došlo mi, že stále počuje moje myšlienky, i keď už nie je môj ľudský služobník.
„Nečakala si to?“
„Nie, stále počuješ moje myšlienky!  Čím to bude?“
„Poviem ti to takto, nie si sama, koho myšlienky počujem. Možno si jedinečná, ale nie jediná...“
***
Naši starí otcovia si spolu evidentne rozumeli, naplánovali nám život aspoň na sto rokov dopredu. Staneme sa spolu s Carlosom veliteľmi spojených vojsk elfov, vlkodlakov a upírov, čo viac si priať?!
Naši drahí „otcovia“ budú opodiaľ sledovať dianie a intrigovať, cúvnuť sa už nedá, vojna začala...
 
Koniec!
 
Chcela by som sa v prvom rade poďakovať Lucke za jej podporu, kritiku a pomoc. Bez nej by som vôbec nezačala písať, bola môj najvernejší čitateľ a vždy som od nej počula jej úprimný názor, ktorý ma potešil aj v prípade, že mi povedala, aby som stlačila Delete... Takže ďakujem!!!
Chcem sa poďakovať aj všetkým ostatným, ktorí moju poviedku čítali a pomáhali mi pri nej, nebudem vás tu všetkých menovať, za ten čas ste sa rozrástli, snáď iba Moniku, ktorá začala čítať až neskôr, ale neskutočne mi pomohla pri hľadaní obrázkov a s ich úpravou (spolu s Luckou).
Takže ešte raz vám všetkým ďakujem, dúfam, že sa vám moja poviedka páčila, niekedy v budúcnosti plánujem aj pokračovanie, uvidím, či ho vôbec zrealizujem, pretože som teraz rozpísala dve poviedky a mám v hlave ďalšie štyri, no čo, bude zo mňa druhá Malika...
V blízkej dobe vám hodím na svoju stránku niečo ako charakteristiku postáv, ich popis a obrázky, uvidím, ako sa mi to podarí.
Ak sa vám páči moja tvorba, na svojej stránke mám rozpísané ďalšie dve poviedky, možno ich niekedy hodím aj sem, ešte som si to nerozmyslela, tak tam poprípade zabrúste.
 
Arwen