Ester 32.kapitola - predposledná

32.Ukloň sa a skap!



Stopovala som ho ako dravá zver a stále skracovala vzdialenosť medzi nami. Keď konečne pochopil, že mi neutečie, zastavil sa a o chvíľu sme stanuli tvárou v tvár.
„Ester, čo ty tu robíš?“
„Preskoč tie formality, obaja vieme prečo a načo som sem prišla.“
„Kde si nechala toho elfa, ktorý ti pomáhal?“
„Nikto mi nepomáhal.“
„Musel ti pomáhať nejaký elf!“
„Keď myslíš...“
Pri svojich slovách som sa k nemu blížila a po ceste sa dotýkala rastlín, ktoré pod mojimi rukami vykvitli. Prekvapene vytreštil oči a nechápavo na mňa hľadel.
„To nie je možné, si upír, nie elf, čo za salónne triky to na mňa skúšaš?!“
Usmiala som sa na neho, zdvihla ruky a rovnobežne s mojim pohybom vyrastali zo zeme ruže.
„Myslím, že poznáš elfov dostatočne na to, aby ti toto stačilo ako odpoveď...“
Videla som, že premýšľa, ako z tohto vybrusliť.
„Ja som tvojho Chrisa nezabil.“
Zdvihla som ruku, zahľadela som sa na jeho hrad, sledoval môj pohľad, oči sa mu rozšírili a pozrel naspäť na mňa. Usmiala som sa neho a máchla rukou, čisto pre efekt a hrad vyletel do povetria.
„Takisto, ako som ja nezničila tvoj hrad, pardon, dva hrady.“
Rozbehol sa po mne, čakala som to a vytiahla spoza chrbtu svoje nože. Praštil so mnou o strom a ja som mu na oplátku porezala tvár. Vystrel sa, prešiel si rukou po tvári a zostala mu na nej krv. Zdvihla som sa zo zeme a zamávala mu nožom pred tvárou.
„Nikdy ťa nenapadlo, čo sa stalo Eilenovi?“
„Jeho zabil elf, ale ty si predsa upír!“
Usmiala som sa a ukázala pri tom tesáky, v mojich očiach zaplápolali plamene, hrad stále horel a ja som ten oheň ešte posilovala, bolo počuť krik upírov, ktorí utiekli z hradu, aj keď len na chvíľu....
„Čo si zač???“
„Práve v tejto chvíli som tvoja nočná mora!“
Rozbehla som sa po ňom, uskočil a kopol ma do brucha, ok, Thomas mal pravdu, viac tréningu by nezaškodilo. Postavila som sa, skočil na mňa a vyrazil mi z ruky nôž, druhým som sa po ňom zahnala, vytrhol mi ho a priložil ho k môjmu krku. Usmial sa a prehovoril so sebadôverou jemu vlastnou.
„Nemyslíš, že sú oveľa lepšie spôsoby trávenia času? Práve teraz si v ideálnej polohe...“
Pohladila som ho po tvári, nôž v jeho ruke zakolísal a ja som mu ho vyrazila. Chytil ma za zápästia a ja jeho tiež, avšak jeho ruky nemali moc popáliť. S vreskotom uskočil, schytila som svoje nože a postavila sa.
Vytiahol si spoza opasku meč a dýku, postavili sme sa proti sebe ako bojovníci na výcviku.
„Pamätáš sa, ako som ťa to učil?“
Poklonili sme sa jeden druhému a vrhli sa po sebe. Vždy, keď sme sa k sebe naklonili, rezla som ho, onedlho mal toho plné zuby a tak mi podkopol nohy, nie je nad spontánnosť, keby to plánoval, vedela by som o tom predtým.
Nože mi vyleteli z rúk a on mi na ne kľakol, schytil meč nad hlavu a usmial sa.
„Ukončíme to, čo ty na to? Nemysli si, že to týmto končí, dnešným dňom všetko iba začína, vojna začala...“
Rozpriahol sa, otočila som svoje ruky k tým jeho a vyšľahol z nich oheň, popálil mu ruky a postupne ho spálil celého, zosypala sa na mňa iba spŕška popola, meč s dýkou spadli vedľa mňa, posledné, čo po ňom ostalo...
***
Zdvihla som sa, oprášila zo seba jeho popol a rozbehla sa za Cassidym, ktorý sa stal v priebehu posledných pár dní mojim otcom.
Cesta k nemu mi zabrala oveľa menej času ako inokedy, čím som bola bližšie, tým viac som si uvedomovala, že Chrisa už nikdy neuvidím a tak som stále zrýchľovala a zrýchľovala, hoci sama pred sebou som utiecť nemohla.
Keď som dorazila, začula som chaos v mysliach ostatných, aj tu sa povstalci činili, neboli však pripravení na tak veľký odpor a tak zomrelo na našej stráne podstatne menej ľudí.
„Ester!“
Thomas ma zbadal a okamžite sa po mne rozbehol, objal ma, ale vedela som, že mal o mňa iba strach a tak som ho nechala.
„Máš ísť okamžite za Cassidym, všetci sme sa o teba báli!!!“
Prikývla som a prešla do jeho jaskyne, mal tam práve nejakú delegáciu, ale keď ma uvidel, rýchlo ich vypoklonkoval.
„Ester! Tak som sa bál, aby si nespravila nejakú hlúposť, volal nám Peter, že ...“
„Peter volal? Nie je mŕtvy? Videla som, ako napadli ich tábor...“
„Nie je mŕtvy, ty si to zrejme zaznamenala len po to, ako začala Chrisova premena...“
„Prosím?“
„No, ten upír sa zahryzol do Chrisovho krku, kým ho odrhli, bolo neskoro, premena už začala...“
Nechápavo som na neho hľadela a tak pokračoval.
„Chris bol polomŕtvy a tak sa báli, čo sa stane, ale všetko sa zdá byť v poriadku, má normálne príznaky premeny na upíra...“
„Chris nie je mŕtvy?“
„Nie, ty si si myslela, že je mŕtvy? Ja som myslel, že ti došlo, že keď do neho ten upír napustil svoj jed, začala u neho premena...“
Podozrievavo sa na mňa zahľadel, prebehol očami moje oblečenie pokryté popolom a zdvihol  obočie.
„Ester, kde si bola doteraz?“
Ako to vravievala sestra Magdaléna? Na všetkom zlom treba hľadať niečo dobré!
„O jeden nepriateľský tábor menej...“
A na mojej tvári sa usadil anjelsky úsmev...