Ester 29.kapitola

29. Povstanie



Marek s Máriou sa k nám pripojili v škole, kým si nájdu svoje miesto, rozhodli sa mi robiť bodygaurtov. Ples sa blížil, Chris bol stále u vlkodlakov a tak som bola nútená ísť s Thomasom, aspoň niekto mal z toho radosť...
Vypla som vo svojej hlave komentáre ľudí okolo a sústredila sa iba na náš rozhovor s Chrisom, posledný týždeň som to robila viac ako často. Thomas sa ku mne predral davom a so sladkým výrazom sa ku mne naklonil.
„Zlato, chceš niečo na pitie?“
Chris v mojej hlave vrčal a posielal ho mnohými spôsobmi na nie veľmi vábne miesta.
„Nie, vďaka...“
Poobzerala som sa dokola, bola tu komplet celá škola. Môj zrak upútal neznámy chalan, pozeral na mňa, akoby ma hodnotil, nemyslím v posteli, ale ako bojovníka. Pozrela som sa inam, v mysli som však ďalej sledovala jeho tvár a snažila sa sústrediť na jeho myšlienky. Chris začal panikáriť a tak som radšej vypla aj jeho.
„Nie je tu s tým svojim ľudským služobníkom, je tu s nejakým elfom...“
„Elfom? Tak to bude zrejme ten, ktorý im celý čas pomáhal, bez elfa by to nezvládli. Ale zaujalo by ma, kde je ten jej Chris...“
Moje srdce sa rozbúchalo oveľa rýchlejšie, ten hlas patril Alejandrovi, o tom, že má ľudského služobníka nikto z nás nevedel.
„Carlos?“
„Čo sa deje?“
„Je tu Alejandrov ľudský služobník!“
„To myslíš vážne? Vieš, čo to znamená?“
„Ani netuším, ale zistím to!“
Očami som ho vyhľadala a so zvodným výrazom som sa k nemu preplietala davom. Alejandrové zdesenie bolo viac ako patrné.
„Čo to má znamenať? Prečo k tebe ide?!“
„No čo myslíš, prečo asi?“
„Zaručene je to pasca, ani sa jej nedotkni!“
„Tvoje prianie je mi rozkazom!“
Evidentne nie som jediná, kto rád používa sarkazmus.
„Ale, ale, čo to tu máme?“
Miesto odpovede som ho chytila za kravatu a ťahala dozadu. Periférnym videním som stihla zazrieť prekvapeného Thomasa, ktorého zachytil Carlos a šeptom mu vysvetľoval, čo sa deje, vysvetľoval ako vysvetľoval, nemohol prezradiť, odkiaľ to vieme.
„Kto si? Teba som tu ešte nevidela, určite by som si ťa pamätala...“
Úsmev sa z mojej tváre nestrácal, kráčali sme pomedzi prekvapených študentov, nikdy ma nevideli s nikým iným ako Chrisom a dnes som prišla s cudzím chalanom a odchádzam s iným...
„Som tu len na skok, som partner jednej z báb...“
V jeho hlave som videla jednu z roztlieskavačiek s podrobnosťami, ktoré som skutočne vedieť nemusela, chlapec sa evidentne pri plnení úlohy nenudil.
„Tak v tom prípade by sme sa mali niekde poriadne zašiť...“
Diabolsky som sa na neho usmiala a ťahala ho von z haly, do lesa.
„Máš plniť úlohu a nie chrápať s každou babou, ktorá sa ti ponúkne!“
„Tak touto by si nepohrdol ani ty, ber to tak, že to zažiješ cezo mňa...“
„Aj tak to nemáš šancu stihnúť, armáda je tam do desiatich minút.“
„Za pokus to stojí, predsa ju nenechám zomrieť bez toho, aby som si s ňou užil!“
Zablokoval vo svojej hlave Alejandra, čo na mojej tvári vylúdilo úprimný úsmev, ktorý mu spôsobil mierny srdečný kolaps, tí chlapi sú vážne zvláštne stvorenia.
Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho, moja energia sa vsakovala do zeme a začala okolo neho tvoriť spletitý chuchvalec. Prešla som mu jazykom po spodnej pere a tým ho vyviedla z koncentrácie, rastliny sa na ňom v priebehu sekundy stiahli a on upadol do bezvedomia.
„Carlos! Ide sem armáda, budú tu rýchlejšie ako do desiatich minút, musíme odtiaľto dostať ľudí!“
„Chris, povstanie zrejme začalo!“
***
Triskom som vletela naspäť do haly, dlabala som na zachovanie ľudskej rýchlosti, ak ich odtiaľto nedostaneme, aj tak umrú!
„Thomas, nie je tu signál, bež s mobilom a z najbližšieho možného miesta sa spoj s Cassidym, povedz mu, že ide po nás armáda!“
„Čože?“
„Proste bež!“
Videl zúfalstvo v mojich očiach, na nič sa viac nepýtal a rozbehol sa.
„Carlos, musíme ich odtiaľto dostáť!“
„Jasné, nechaj to na mňa!“
Carlos vyšiel na pódium a odtiaľ spustil niečo s chemickým zamorením a že sa musia všetci evakuovať. Asi polovica ľudí začala vybiehať, ale niektorí zostávali vnútri.
Linda sa postavila do čela a zakričala na Carlosa: „Prečo by sme ti mali veriť? Možno sa len jedná o premyslený komplot, ako zosmiešniť našu školu, všimli sme si, že sú tu s vami traja cudzí!“
Lizy praskli nervy a začala na ňu hulákať, avšak bezvýsledne.
Pomalým krokom som sa k nej začala približovať, ľudia pred mojim pohľadom ustupovali.
„Takže ty neodídeš?“
Kde sa vo mne berie ten kľud!?
Sebavedomo sa na mňa usmiala a prikývla.
Na mojej tvári sa rozhostil úsmev, ktorý sľubuje najhoršiu formu utrpenia. V jej očiach sa mihol strach, ale aj vzdor, pomaly predo mnou ustupovala, ale v jej mysli som čítala, že neodíde a bolo mi jasné, že tu spolu s ňou zarve polka školy.
Zhlboka som sa nadýchla, privolala vietor, prikrčila sa a zajačala na celú školu. Reakcii na toto hovorím davová psychóza, všetci utekali von.
„Ester?“
„Sú vonku a onedlho tu nezostane ani jeden, zdrhnú domov, nie?“
„To áno, ale...“
„Aj tak sa to už pred ľuďmi neutají...“
„Netvrď mi, že si si to neužila!“
Moja odpoveď však už nestačila prísť, začula som ich myšlienky...