Ester 26.kapitola

26. A Ester sa po tristo rokoch znovu vyspala...
 
            Ležala v mojom náručí, tak krehká, tak zraniteľná, tak nádherná... Fascinovane som na ňu hľadel, jemne som sa s ňou zdvihol a položil ju na posteľ.
„Vidím, že ju ľúbiš. Som rád, že si vybrala teba, pokiaľ všetko dobre dopadne, budete spolu šťastní!“
„Čo bude teraz nasledovať?“
„Premena trvá rôzne, od troch dní do sedem, jeden mal dokonca desaťdňovú.“
„Ako to prebieha?“
„Všetko uvidíš. Starý otec ti nič nevravel?“
„Nie, snažil sa ma držať od jeho sveta čo najďalej, chcel, aby som prežil normálny ľudský život.“
„U každého to prebieha trochu inak, nemôžem ti to tu teraz len tak narýchlo zosumarizovať.“
„Ale ako zistíme, či premena začala a či ju nezabíja?“
„Premena už začala, upadla do bezvedomia, to je prvý príznak, telo sa začína pripravovať, samotná premena začne až vtedy, keď bude pripravené. Ak bude všetko v poriadku všade okolo nej začnú rásť jej kvety...“
„Tie, čo rastú, keď plače?“
„Áno“
Skúmavo sa na mňa zahľadel, asi rozmýšľal, prečo pri mne plakala.
„Začnú vyrastať z miesta v zemi, nad ktorým bije jej srdce.“
Obaja sme sa na neho pozreli, som si istý, že sa v Cassidových očiach zračila tá istá starosť, ako v mojich.
„A ak nie?“
Slzy stekali po jeho tvári, asi spomínal na svoju dcéru, pri jej posledných chvíľach s ňou nemohol byť...
„Ak ju začne premena zabíjať, jej telo sa bude zmietať v kŕčoch, na pohľad je to dosť podobné epileptickému záchvatu. Ak nastane tento stav, nasilu do nej nalejeme tvoju krv.“
V jeho očiach zablyskla nádej, taká, akú som ja nemohol pochopiť, na taký silný pocit ste museli byť príliš dlho zúfalý, minimálne storočia.
Keď som sa pozrel na Ester, v tých mojich bola najsilnejšia nádej, akú mohol mať 21ročný človek. V jedinom pohľade sme si porozumeli, nenecháme ju zomrieť za žiadnu cenu.
Nebolo čo viac povedať, Cassidy odišiel a ja som sa schúlil s Ester v náručí.
***
Po pár hodinách som sa zobudil, Ester pokojne spala, alebo ako mám nazvať jej stav. Zacítil som vôňu čerstvého jedla, posadil som sa, na stole ležala obrovská hromada jedla, Cassidy sa na mňa usmieval z rohu.
„Nevedel som, čo máš rád a aj tak ješ teraz za dvoch. Majú vlkodlaci rovnaké chute ako ľudia?“
„Ja mám rovnaké chute, väčšinou. U vlkodlakov a ľudí to nie je rovnaké, ale zas až tak rozdielne to nie je.“
„Aj som si myslel, bol som zvyknutý variť pre Anabel a Cassidy, snáď ti bude chutiť.“
Vrhol som sa na jedlo, ani som si neuvedomoval, aký som hladný, zjedol som minimálne porciu pre štyroch.
„Cassidy mala jedálniček na rozhraní...“
Zasekol sa v polke vety s pohľadom upriameným na Ester, jej posteľ a aj steny okolo nás sa začali pokrývať ružami...
„Cassidy? Niečo je zle?“
„Nie, len to ide strašne rýchlo...“
„Čo tým myslíš?“                  
Kývol hlavou k Ester, pozrel som sa jej do očí, ktoré boli otvorené, tá zeleň v nich akoby sa pohybovala. Postavila sa a bez jediného pohľadu na nás sa rozbehla.
***
Bežali sme za ňou, každú chvíľu sa k nám niekto priblížil, ale vždy zostali v bezpečnej vzdialenosti, niekoľko sto metrov od nás, keby som nebol zo štvrtiny vlkodlak, nezaregistroval by som ich. Bežali sme mlčky, čím sme boli ďalej, tým bol Cassidy nervóznejší.
„Deje sa niečo?“
„Ani nie, každý elf ubehol určitú vzdialenosť, v mieste, kde sa zastaví, bude stred jej územia.“
„A?“
„Ja sám som ubehol päť kilometrov, ona beží už pätnásť...“
„Vedeli sme, že bude silná, nie?“
„To áno ... povedz mi, z akej vzdialenosti si ty, štvrtinový vlkodlak, dokázal ucítiť jej neotesanú energiu?“
„A do prdele!“
„Presne! Ak sa každú chvíľu nezastaví, budú o nej vedieť aj na iných kontinentoch...“
V tej chvíli sa Ester zastavila a zaklonila hlavu.