Ester 25.kapitola

25.Aspoň, že nemám svokru...


Pohľad Chrisa

Boli sme s Máriou najslabší zo všetkých, ktorí sa zhromaždili na tom prekliatom trávniku vytvorenom elfami. Blížili sa k nám Alejandroví poskoci, rozostúpili sme sa a oni poskákali za nami. V ich čele stál Bernardo, očami prebehol naše rady, nachvíľu sa zastavil  na Marekovi s Máriou a potom sa zahľadel na Ester.
„Ako vidím, pridal sa k tebe Marek! Za to ti Alejandro nebude vďačný...“
Ester si stúpla do čela a naznačila nám, aby sme zostali na svojich pozíciách. Počas jej presunu mi Cassidy nenápadne podal ďalšie nože z Eilenovej súpravy, Bernardo bol príliš zaneprázdnený rozhovorom s ňou.
„Bernardo, vieš, čo Alejandro chystá? Pridal sa k odboju chystajúcemu prevrat, ktorý má v pláne zvrhnúť doterajšiu vládu a uvrhnúť ľudí do pozícii zvierat na chov!“
„Samozrejme, že o tom viem, je to geniálny plán, mala by si sa k nám pridať a nie ísť proti nám! Alejandro má o teba záujem, to je tvoje jediné šťastie.“
Piati upíri sa rozbehli a Ester zostala zarazene stáť, my sme však podraz čakali a tak sme sa ju okamžite rozbehli brániť. Za behu som sa napriamil a kým sa jej stihol Bernardo čo i len dotknúť, bol o hlavu kratší. Jeho krv sa rozprskla všade okolo, Ester sa otočila a pozrela do mojich oči, zatiaľ čo som skákal na ďalšieho upíra.
Videl, ako skončil jeho druh a okrem toho vedel, že nie som upír a tak sa po mne poriadne zahnal. Prešmykol som sa pomedzi jeho nohy, ruku, ktorou ma chcel zachytiť, už viac nemal a za ňou nasledovala jeho hlava... Obzrel som sa okolo seba, všade okolo mňa zúril boj, Ester sa už spamätala, bojovala po boku Márie, ktorá napriek svojmu vzhľadu jemnej školáčky bojovala ako amazonka. Cassidy zápasil so šiestimi naraz a tak som k nemu pribehol. Chybou upírov bolo, že nás ako protivníkov podcenili, ľudský služobník bol pre nich silný len o málo viac ako obyčajný človek a u elfov predpokladali, že sa budú brániť iba pomocou živlov. So Sidom sme dvoch pripravili o ich ilúzie rovno s hlavami, ďalších dvoch zachytil pomocou rastlín, zostávajúci sa nedokázali poučiť z chýb ich druhov a onedlho ležali pri našich nohách ich bezhlavé telá. Boj okolo nás pomaly končil, zajatci Cassidyho spolu s ďalším upírom práve bojovali s Marekom, kým sme sa však k nemu stihli priblížiť, boli po smrti. Pristúpil som k Ester a objal ju, celá sa triasla a mala evidentne všetkého dosť.
„Zlatko, spravili sme len to, čo bolo treba, ja viem, že ťa to trápi...“
„Ja viem, že by inak zabili oni nás, ale aj tak...“
Cassidy sa k nám pripojil a po podrobnom preskúmaní Esterinej tváre sa nám prihovoril: „Mrzí ma, že to takto dopadlo ... Ester, musíš si však uvedomiť, že je vojna, mŕtvych bude neustále pribúdať a pokiaľ sa nebudeme brániť, budú z našej strany. Dnes sme zničili Alejandrovú základňu, ale on sám prežil a s ním aj skupina jeho verných, pôjde po nás, tým som si istý. Pochováme padlých a vrátime sa domov.“
***
            Bežali sme späť do kráľovstva Cassidyho, Ester bola myšlienkami úplne inde, všetko si to pripisovala za vinu.
„Miláčik, to nebola tvoja chyba, vedeli sme, že bude zúriť, keď sa to dozvie, ale nevedeli sme, že to bude až takéto. Dala si im všetkým na výber a oni si vybrali.“
„Ja viem, ale aj tak...“
„Nemôžeš sa stále obviňovať, ak je toto niekoho chyba, tak jedine Alejandra. Pozri sa, čo spravil Marekovi s Máriou, ak by sme nespravili to, čo sme spravili, dopadli by sme prinajlepšom tak isto...“
Pozrel som sa na ňu, utekala s hlavou sklonenou a skleným pohľadom. Chytil som ju za ruku, pritiahol k sebe a ona sa mi schúlila v náručí. Ostatní nás obehli, zrejme pochopili, že potrebujeme trošku súkromia. Napätie z nej pomaly opadávalo, prstom som jej zdvihol bradu a pobozkal ju, vedel som, že vtedy prestane myslieť na všetko okrem nás dvoch. Po chvíľke  sa odo mňa odtiahla, usmiala sa a rozbehli sme sa, aby sme dobehli ostatných.
***
            Kráčal som do hlavnej jaskyne spolu so Sidom, ktorého som sa snažil všemožne ignorovať. Že sú ľudia sebci, to som vedel, ale že aj iné rasy...
Sadli sme si čo najďalej od seba a obozretne na seba hľadeli. Ester ma zo svojej hlavy vykopla a tak som nevedel, čo sa jej v nej preháňa, hoci som si to teraz prial najviac za celý čas.
„Nikdy by som nedovolili, aby sa jej niečo stalo, ak by som si nebol istý, že to nie je bezpečné, nikdy by som jej to nenavrhol...“
Necítil som potrebu mu odpovedať a tak som ho iba spražil pohľadom.
„Myslíš si, že si jediný, komu na nej záleží?! Miloval som Anabel a takisto jej matku, keby som o nej vedel skôr, žila by tu so mnou, nič viac by som od života nežiadal...“
Príležitosť na hádku sme už však nedostali, vstúpila Ester, zahľadela sa na nás a prikývla...
***
            „Výborne, moje telo sa regeneruje veľmi rýchlo, myslím, že budem stačiť ako jediný zdroj krvi!“ Cassidy sa na ňu usmial a ja som mal sto chuti zmrzačiť ho.
„Ester, prečo by si to mala robiť? Práve si zistila, že si zo štvrtiny elfka, fajn, to chápem. Ale prečo by si mala riskovať život kvôli osobám, ktoré sú ti úplne cudzie?!“
„Chris, chcem zabrániť zabíjaniu!“
„Ak sa budú chcieť pozabíjať, nezabrániš im v tom!“
„Ja viem, ale možno sú medzi nimi takí, čo len majú strach...“
„Ester, to je ich problém. Prečo by si to mala pre nich spraviť? Ani ich nepoznáš!“
„Chlapče, ukľudni sa, vážne je tu minimálne riziko!“
„Ty sa do toho nepleť, si v jej živote pár hodín a už máš pravo o ňom rozhodovať?“
„Chris, okamžite prestaň!“
Ester konečne obnovila naše spojenie a ja som videl, že som jej tým ublížil.
„Ja ... nehnevaj sa, Cassidy a ani ty Ester, len sa mi to proste zdá príliš riskantné...“
„Chris, nikto netvrdí, že je to prechádzka ružovou záhradou, neviem, čo sa bude diať!“
„Prečo by to mala robiť?“ spýtal som sa znovu, ale tentoraz miernejším tónom a pohľadom upriameným na Sida.
„Chris, neverím tomu, že je toto všetko náhoda. Aká je podľa teba pravdepodobnosť, že by sme dorazili zrovna sem? Že ma našiel Carlos? A že som stretla teba, teba, ktorý si oveľa silnejší ako človek? Nebudem sa s tebou o tom viacej baviť, je to moje rozhodnutie!“
„Ester, ja ... ja nechcem žiť bez teba...“
„Ja bez teba tiež nie, ale sám vieš, že má Cassidy pravdu, nič by sa mi nemalo stať. A naviac budeme konečne v poriadku, nebudeme sa musieť do konca života schovávať...“
„Môžeme začať?“ spýtal sa nás tichým hlasom Cassidy.
„Áno.“
Nastavil jej svoj krk, ale keď videli môj výraz, nahla sa k jeho zápästiu. Zavrela oči a pila, videl som, že z nej sila pomaly opadá, ale ona stále sala. Kľakol som si k nej, nezdalo sa, že by ma vôbec zaregistrovala, bola stále bledšia a bledšia, až nakoniec stratila rovnováhu a spadla v bezvedomí do môjho náručia...