Dva zlaté hlasy - 2. Ignorant ( komentare prosim ! )

 Dva zlaté hlasy ! 2. kapitola Ignorant !
 Edward : Odchádzal som.. Posielala mi bozky ale neotočil som sa . Vedel som však že už jej musím povedať pravdu . – Edward ! – ozvala sa zo zadu . 
- Áno ? Lunie ?- ozval som sa moc nahlas pre ňu .
- Večer k vám prídem !-
- Mhm !-
Aaach . To je smola! Ale musím jej to povedať tam .Vybral som sa na Biológiu .

V triede som si sadol a nechal som knihy - opäť rekvizity; neobsahovali nič, čo by som už doteraz nevedel - aby sa rozsypali po lavici. Bol som jediný študent, ktorý mal stôl sám pre seba. Ľudia neboli natoľko múdri, aby vedeli, že sa ma majú báť, no ich inštinkty ich držali bokom.
Trieda sa pomaly napĺňala študentmi trúsiacimi sa z obeda. Oprel som sa o stoličku a čakal som. Znova som si želal, aby som bol schopný spánku.
Keďže som o nej rozmýšľal, keď Angela Weberová odprevadila nové dievča k dverám, jej meno upútalo moju pozornosť.
Bella sa zdá rovnako plachá ako ja. Stavím sa, že dnešok je pre ňu skutočne ťažký. Želala by som si povedať niečo... no určite by to znelo hlúpo...
Perfektné! to bola myšlienka Mika Newtona, ktorý sa otočil na stoličke, pozerajúc sa na dievčatá, ktoré práve vošli.
A z miesta, kde stála Bella Swanová - nič. To prázdne miesto, kde mali byť jej myšlienky ma vytáčalo.
Približovala sa, prechádzajúc uličkou vedľa mňa, k učiteľskému stolu.
Chuderka; jediné voľné miesto bolo vedľa mňa. Automaticky som odpratal svoje veci z jej strany stola, ukladajúc knihy na kôpku. Stavím sa, že sa tu bude cítiť dobre. Bola zaradená do dlhého semestra. Možno, pomyslel som si, mi miesto vedľa nej odhalí jej tajomstvá... nieže by som niekedy potreboval čiusi blízkosť... nieže by som našiel niečo cenné na počúvanie...
Bella Swanová znenazdajky vstúpila do prúdu horúceho vzduchu, ktorý ku mne vial radiátor.
Jej vôňa do mňa bolestivo udrela, ako baranidlo. Ten pocit sa nedal ani len opísať.
V tomto momente zo mňa nezostalo nič ľudské; žiadna známka, ani len útržok ľudskosti, ktorou som sa zahaľoval.
Bol som dravec. Ona moja korisť. Na svete neexistovalo nič iné, len táto holá pravda. 
Už tu nebola miestnosť plná svedkov - tie boli v mojej mysli už civilné obete. Záhada jej mysle bola fuč. Jej myšlienky už neznamenali nič, pretože ďalej si už nebude nič myslieť.
Bol som upír a ona mala tú najsladšiu krv, akú som kedy cítil za posledných osemdesiat rokov.
Nikdy som si nepredstavoval, že takáto vôňa môže existovať. Ak by som vedel, už dávno by som sa ju vybral hľadať. Prečesal by som kvôli nej celú planétu. Dokázal som si predstaviť tú chuť...
Smäd ma pálil v krku ako oheň. V ústach som mal horúce sucho. Ani čerstvý prúd jedu nerozptýlil moje vzrušenie. Môj žalúdok sa skrútil hladom ako ozvena k smädu. Svaly sa mi napli ako struny.
Neprešla ani len sekunda. Ešte stále sa pohybovala rovnakým krokom, ktorým ku mne priviala svoju vôňu.
Ako sa nohami dotýkala zeme, prebehla po mne očami pohybom, ktorý považovala za kradmý. Stretla sa s mojím pohľadom a ja som mohol vidieť odraz svojej tváre v jej veľkých očiach.
Šokovanie na jej tvári jej na veľmi bolestivú chvíľu zachránilo život.
No neuľahčovala mi to. Keď strávila výraz mojej tváre, krv sa jej nahrnula do líc a zafarbila jej pokožku na najkrajší odtieň, aký som kedy videl. Jej vôňa mi zahmlila myseľ. Len ťažko som mohol premýšľať. Moje myšlienky boli nesúvislé, nekontrolovateľné a zúrivé.
Pohybovala sa už rýchlejšie, ako keby vedela, že musí utiecť. Jej unáhlenie z nej robilo nešikovnú - potkla sa a takmer spadla na dievča sediace predo mnou. Zraniteľná, slabá. Viac než výstižné pre človeka.
Snažil som sa sústrediť na tvár, ktorú som videl v jej očiach, tvár, ktorú som z odporom rozpoznával. Tá tvár netvora, nad ktorou som desaťročia víťazil nekompromisnou disciplínou. Ako ľahko sa teraz dostávala na povrch!
Jej vôňa okolo mňa krúžila, zahmlievala mi myšlienky a takmer ma vyháňala z miesta.
Nie.
Moja rukapevne uchopila okraj stola, ako som sa snažil udržať sa na stoličke. Drevo nesplnilo svoj účel. Moja ruka rozmliaždila okraj stola, teraz plná rozdrveného dreva, zanechávajúc odtlačky mojich prstov.
Zničiť dôkazy, to bolo základné pravidlo. Rýchlo som rozdrvil okraje špičkami prstov, ostala už len obyčajná diera a kopa triesok na dlážke, ktorú som rozprášil nohou.
Zničiť dôkazy. Civilné obete.
Vedel som, čo sa teraz musí stať. Dievča si má sadnúť vedľa mňa a ju budem musieť zabiť.
Nevinní ľudia v tejto triede - osemnásť žiakov a jeden učiteľ - nebudú môcť opustiť triedu s pohľadom, ktorý o chvíľu uvidia.
Trhlo mnou pri myšlienke, čo musím urobiť. Ani v najhorších časoch som nespáchal nič podobné tejto ukrutnosti, na ktorú som sa chystal. Nikdy som nezabil nevinných, nie v priebehu osemdesiatich rokov. A teraz som plánoval vyvraždiť dvadsať.
Tvár netvora v odraze sa mi vysmievala.
Jedna moja časť sa od nej odvracala, druhá, naopak, plánovala.
Ak by som zabil dievča, mal by som len nejakých pätnásť alebo dvadsať sekúnd, kým by si to ostatní všimli. Možno o niečo viac, ak by si neuvedomovali, čo robím. nemala by čas ucítiť bolesť, ani kričať; nezabil by som ju surovo. Toto jediné môžem sľúbiť cudzinke s príšerne úžasnou krvou.
Potom by som ich musel zastaviť, ak by chceli utiecť. O okná sa starať nemusím, sú malé a príliš vysoko, aby nimi mohol niekto prekĺznuť. Jediným východom boli dvere - stačilo ich zablokovať a boli by v pasci.
Bolo by oveľa pomalšie a ťažšie, dostať ich všetkých, keby v panike kričali a pobehovali. Síce nie nemožné, ale bolo by tu veľa hluku. Dosť času pre kričanie. Niekto by ho mohol počuť... potom by som bol nútený zabiť ešte viac nevinných.
Pričom jej krv by vychladla, kým by som vraždil ostatných.
Vôňa ma trestala, sucho ma škriabala v hrdle...
Začnem teda svedkami.
V hlave som si to rozplánoval. Bol som v strede miestnosti, v poslednom rade v miestnosti. Najprv by som začal pravou stranou. Stihol by som sa zahryznúť približne do štyroch alebo piatich krkov za sekundu. Nebolo by to hlučné. Pravá strana by bola tá šťastná - nevidela by ma prichádzať. Prešiel by som dopredu a pokračoval ľavou stranou, trvalo by mi to najviac päť sekúnd zabiť všetkých ľudí v miestnosti.
Dosť dlho pre Bellu Swanovú, aby v krátkosti videla, čo bude nasledovať. Dosť dlho, aby pocítila strach. Možno dosť dlho, ak by zmrzla od zhrozenia na mieste a nezačala by kričať. Jeden obyčajný krik by zničil všetko.
Zhlboka som sa nadýchol a vôňa bola zrazu oheň, ktorý sa šíril mojimi prázdnymi žilami, vypaľujúc z mojej hrude aj ten posledný zbytok dobra, ktorého som bol schopný.
Už sa otáčala. O pár sekúnd si sadne len niekoľko centimetrov odomňa.
Netvor v mojej hlave sa usmieval v dychtivom očakávaní.
Niekto hlasno pribuchol svojou knihou po mojej lavici. Neobzrel som sa, aby som si zistil, ktorý z odsúdených na smrť to bol. No tento pohyb ku mne zaslal vlnu obyčajného, čistého vzduchu. 
Na jednu krátku chvíľu som bol schopný myslieť jasne. V tomto vzácnom momente som videl v mojej hlave dve tváre, tesne pri sebe.
Jedna bola, kedysi dávno, moja: červenooký netvor čo zabil toľko ľudí, že ich prestal rátať. Odôvodnené a ospravedlniteľné vraždy. Vrah vrahov, vrah ostatných, menej šikovných príšer. Bol to "Boží komplex", ako som to nazval - rozhodovanie sa o tom, kto si zaslúži zomrieť a kto nie. Bol to pre mňa niečo ako kompromis. Živil som sa ľudskou krvou, ale len od tých najhorších kreatúr. Moje obete boli vo svojich mnohých temných chvíľach zábavy asi takí ľudia ako ja.
Tá druhá tvár bola Carlisleova.
Medzi týmito dvoma tvárami nebola žiadna podoba. Jedna bola jasný deň a druhá najčernejšia noc.
Nebol tu žiaden dôvod na to, aby sa podobali. Carlisle nebol môj biologický otec. Nezdieľali sme žiadne spoločné črty. Podobnosť v našej farbe pleti bola len výsledok toho, čo sme boli; každý upír mal rovnako bledú a chladnú pokožku. Podobnosť vo farbe očí bol len ďalším výsledkom toho, čo sme si obaja vybrali.
A aj tak, aj keď tu nebol žiaden dôvod na podobnosť, moja tvár sa zdala, ako keby odrážala tú jeho v posledných sedemdesiatich rokov, odkedy som prijal túto možnosť a nasledoval jeho kroky. Moja tvár sa nezmenila, no mal som pocit akoby niečo z jeho múdrosti poznačilo môj výraz, akoby sa kúsok z jeho súcitu zachoval v tvare mojich úst, akoby sa mi troška z jeho trpezlivosti vryla do čela.
Tieto drobné zmeny však boli teraz stratené v tvári netvora. O chvíľu tu už nebude nič, čo by odrážalo tie roky, ktoré som strávil so svojím stvoriteľom, učiteľom a otcom v každom smere. Moje oči stmavnú na červeno, budú presne také, aké má diabol. Všetka podobizeň bude stratená.
V mojich myšlienkach ma Carlisleove vľúdne oči nesúdili. Vedel som, že by mi odpustili tento strašný čin, ktorý by som urobil, pretože ma mal rád. Pretože si myslel, že som lepší, ako som v skutočnosti bol. A bude ma mať stále rád, aj keď mu ukážem, že sa mýlil.
Bella Swanová si ťažkopádne sadla stoličku vedľa mňa - bála sa? - a vôňa jej krvi vykvitla v mračno okolo môjho tela.
Dokážem svojmu otcovi, že sa mýlil. Tento fakt ma trápil rovnako, ako oheň v mojom hrdle.
S odporom som sa od nej odvrátil, búriac sa proti netvorovi, ktorý túžil zahryznúť sa do nej.
Prečo tu musela prísť? Prečo vlastne musela existovať? Prečo musela zničiť aj ten kúsok pokoja, ktorý som mal v tomto ne-živote? Prečo sa toto protivné dievča muselo vôbec narodiť? Zničí ma.
V momente keď som sa od nej odvrátil, prebleskla mnou krutá, neovládateľná nenávisť.
Čo za tvor to bola? Prečo ja, prečo práve teraz? Prečo som musel stratiť všetko len preto, že si zvolila toto mesto, kde by sa pretŕčala?
Prečo tu musela prísť!
Nechcem byť netvor! Nechcem zabiť všetky tieto nevinné deti! Nechcem stratiť všetko, čo som doteraz nadobudol obetovaním a odopieraním!
Nestratím. Nedonúti ma.
Problémom bola jej vôňa, tá príšerne vyzývavá vôňa jej krvi. Keby tu bola nejaká možnosť odolať... Keby som len zacítil ďalší prílev čerstvého vzduchu.
Bella Swanová si prehodila svoje dlhé, husté vlasy mahagónovej farby mojím smerom.
Zbláznila sa? Bolo to, ako keby povzbudzovala príšeru! Ako keby sa jej vysmievala.
Žiaden vánok čerstvého vzduchu odomňa neodohnal tento pach. Všetko môže byť stratené.
Žiaden vánok neprišiel na pomoc. No ja som nemusel dýchať.
Zastavil som prúd vzduchu valiacim sa cez moje pľúca; úľava bola okamžitá, no nie úplná. Stále som si pamätal vôňu v mojej mysli, jej chuť na mojom jazyku. Nebudem môcť takto zotrvávať dlho, no možno na hodinu by to bolo možné. Jedna hodina. Dostatok času na to, aby som sa vyparil z tejto miestnosti plnej obetí, obetí, ktoré vlastne ani obeťami byť nemusia. Ak vydržím tú jednu krátku hodinu.
Nedýchať bol nepríjemný pocit. Moje telo síce nepotrebovalo kyslík, no bolo to proti mojim inštinktom. Spoliehal som sa na čuch viac než na ostatné zmysly v čase stresu. Viedla ma počas lovu, bola prvým varovaním v nebezpečenstve. Nedostával som sa často do takého nebezpečenstva, ako som bol ja samotný, no pud sebazáchovy bol u mňa taký silný ako u každého normálneho človeka.
Nepríjemné, ale zvládnuteľné. Viac znesiteľné než cítenie jej vône a zahryznutie mojich zubov do tej úžasnej, tenkej, priesvitnej pokožky s horúcou, pulzujúcou-
Hodina! Len jedna hodina. Musím prestať myslieť na jej chuť.
To tiché dievča udržiavalo medzi nami bariéru vlasov a keď sa naklonila dopredu, rozprestreli sa jej po zošite. Nevidel som jej do tváre, aby som mohol zistiť jej pocity v tých hlbokých, jasných očiach.
To preto medzi nami rozprestrela vejár vlasov? Aby predo mnou tie oči skryla? Zo strachu? Z hanblivosti? Aby si predo mnou udržala tajomstvá?
Moja predchádzajúca zlosť nad jej nečujnými myšlienkami bola chabá v porovnaní s potrebou - a nenávisťou - ktorá ma teraz posadla. Nenávidel som toto krehké dievča vedľa mňa tak vrúcne, ako som lipol na svojom niekdajšom ja, na láske mojej rodiny, na mojich snoch byť lepši než som bol... Nenávidel som ju aj to, ako som sa kvôli nej cítil - to mi trochu pomáhalo. Áno, rozčúlenie, ktoré som cítil predtým bolo chabé, ale tiež trochu pomáhalo. Lipol som na každom pocite, ktorý ma vyrušil z predstavovania si, ako by asi chutila...
Nenávisť a rozčúlenie. Netrpezlivosť. Tá hodina nikdy neskonči?
A keď sa hodina skončí... Tak odíde z miestnosti. A čo urobím ja?
Mohol by som sa predstaviť. Ahoj, volám sa Edward Cullen. Môžem ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?
Povedala by áno. Bola by to zdvorilé. Aj keby sa ma bála, a podozrieval som ju že áno, neporušila by spoločenské pravidlá a šla by za mnou. Malo by to byť dosť ľahké naviesť ju na zlý smer. Les sa vynímal ako prst, ktorý sa dotýka zadného rohu parkoviska. Mohol by som jej povedať, že som si zabudol knihu v aute...
Všimol by si niekto, že by som bola osoba, s ktorou ju videli naposledy? Ako vždy, pršalo; dva tmavé pršiplášte by nevzbudili žiadnu pozornosť, neprezradili by ma.
Okrem toho, nebol som jediný študent, ktorý si ju dnes všimol - aj keď nikoho jej prítomnosť tak nezožierala, ako mňa. Hlavne Mike Newton si bol vedomý každého jej nepatrného presunu jej tela, keď sa vrtela na stoličke - už takto blízko sa cítila nepríjemne ako všetci ostatní, ako som predpokladal, než jej vôňa zmarila všetko to moje ľudomilné správanie. Mike Newton by si bol všimol, ak by odišla z triedy so mnou.
Ak by som vydržal hodinu, vydržal by som aj dve?
Strhol som sa na bolesť z pálenia.
Išla by domov, do prázdneho domu. Šerif Swan pracuje od rána do večera. Poznal som jeho dom, tak ako každý iný v tomto malom meste. Bol situovaný hneď vedľa hustého lesa, mimo ľudí. Aj keby mala čas kričať, čo by nemala, nikto by ju nepočul.
Toto by bola tá spoľahlivá cesta. Prežil som sedemdesiat rokov bez ľudskej krvi. Ak zadržím dych, dokážem prečkať dve hodiny. A keď s ňou budem sám, nikto ďalší sa nezraní. A nikto ma nebude rušiť, súhlasil netvor v mojej hlave.
Bolo hlúpe myslieť si, že záchranou devätnástich ľudí trpezlivosťou a snahou budem menší netvor, ak zabijem toto nevinné dievča.
Takto som strávil celú hodinu - vymýšľaním najlepších spôsobov, ako by som ju zabil. Snažil som sa nevybavovať si samotný akt. To by bolo na mňa príliš veľa; mohol by som prehrať a v mihu oka všetkých vyzabíjať. Tak som len plánoval stratégiu a nič viac. To ma držalo nad vodou celú hodinu.
Raz na konci hodiny na mňa zakukla spoza súvislej steny jej vlasov. Zacítil som neoprávnenú nenávisť, keď sa nám pohľady stretli, vnímajúc svoj odraz v jej vystrašených očiach. Krv jej sfarbila líca tesne predtým, než sa stihla ukryť za vlasmi a ja som po nej takmer skočil.
No zazvonil zvonček. Zachránený zvončekom. Obaja sme boli zachránení - ona pred smrťou, ja tesne pred tým, aby som sa zmenil na nočnú moru ktorej som sa bál a ktorú som neznášal.
Nemohol som ísť tak pomaly, ako by som mal, keď som vybehol z miestnosti. Ak by sa na mňa niekto pozeral, tak ma mohol začať podozrievať - že so mnou niečo nie je v poriadku. No nikto sa mnou nezaoberal. Všetky ľudské myšlienky boli upriamené na dievča ktorá bola odsúdená na smrť len v takom krátkom čase ako je jedna hodina.
Skryl som sa v aute.

Poklacko nabuduce !