Bozk od upíra. - 2. Môj zmysel

Ahojte tak sa hlásim s 2. kapitolou.... Dúfam že sa vám bude páčiť a ak ste si neprečítali prvú časť tak prosím dávam sem odkaz :))  http://edwardcullen.keynet.cz/bozk-od-upira-1-pomatene-zmysly

 

 "Hmm... tak to si na teba budem dávať pozor. No nebudem sa tu flákať. Meškám na hodinu, maj sa." povedala som a otočila sa. Doslova som bežala. Laboratóriá,.... učebňa dejín hudby...., áno, áno, a známa, "obľúbená" učebňa dejepisu. Óch a konečne dvere učebne franiny. Vydýchla som a otvorila dvere. Všetci zíaly no ja som sebavedome odkráčala ku svetlohnedej katedre, odvždy obývanej žuvačkamy. No potom som dostala šok. Dívala som sa ako taká vyoraná myš. Predomnou stála stará zošuverená starenka s kriedou v ruke. Okuliare ktoré boli už mierne otlčené, mala zošuchnuté na špičke jej dlhého nosa. Mala staré dlhé hnedé šaty ktoré páchli zatuchlinou, a biele pančuchy. Topánky boli ešte horšie.

Staré plátené papučky už boli roztrhané a vyblednuté. Tipujem že mali asi 10 rokov.
" Slečna Deelhartová" ozvala sa po chvílke starenka, páchlo jej z úst a mala v zube zvyšok polevy z šišky." volám sa Jane Goldbergová, a teraz zastupujem na pol roka pani Voldingovú ktorá je teraz v nemocnici. Prosím sadnite si na miesto vedla pána Salvatoreho..." ostatné som nepočúvala. No pekne. Za čo ma trestáš Bože? 
Zbytok hodiny som sa zabývala tým, ako sa Damon dostal do triedy rýchlejšie než ja. Jasné že nemôže byť to čo si myslím, lebo to, čo  myslím, neexistuje! No aj tak som niečo vyskúšala, keď učiteľka šla niečo vybaviť.
Zobrala som ihlu, ktorú som mala na pupáčiky (keď som sa nudila na hodine, tak som si zobrala zrkadielko, ihlu a šlo to samo) a zahájila som operáciu Krvavý prst. Opatrne som si prebodla pokožku maličkou ihlou. Jedným očkom som stále poškuľovala po Damonovi. Pozeral sa na môj prst a pomaličky sa mu menila tvár. Začalo zvoniť. Schmatol učebnicu, tašku, pozrel na mňa pohľadom: "Už nikdy!" a odpochodoval z triedy. Víťazoslávne som sa usmiala. Už viem čo je zač, a dúfam že... och to je jedno. Zobrala som si všetky veci a pobrala som sa ku skrinke číslo 10. Moje obľúbené číslo. Kráčala som sebavedome, a pritom nikto necivel. Už som bola pri mojej skrinke. Tyrkysová skrinka s nálepkami čiernych orchideí, úplne iná od ostatných. Toto som nechcela, jedna z mojich dvoch blízkych priateliek, musí byť v školskej rade lebo, iba ony dve vedia, že moja obľúbená farba je tyrkysová a kvety orchidje. Nevadí, páči sa mi to. Na skrinke som mala elektronický zámok (teda neviem či aj ostatný). Bolo tam: Zadajte nové heslo. Rýchlo som naťukala heslo čo mám všade, na každom nicku. Dvere sa otvorili a vnútri bolo kompletné vybavenie presne také, ako mám doma. No toto vážne nemuseli! Bola tam kompletná manikúra, detoxikačný gél na ruky a dokonca aj fľaše s vodou. No nič, vložila som učebnice to boxu na knihy. Teraz mám voľnú hodinu. Budem sa flákať tak ako minulý rok a robiť si srandu z mladších dievčat v našom klube. Áno, áno staré a dobré časy! Zabuchla som skriku. Skoro som dostala infarkt. O skriku vedľa bol opretý Damon. Musím si na to začať zvikať.
"Čo? Už si stihol obalamutiť všetky dievčatá alebo, len mňa? povedala som a poriadne sarkasticky som sa usmiala.
" Zlatíčko ako to mylíš? Myslíš že by som ťa podvádzal?" povedal a venoval mi jeden poriadne žiarivý úsmev. Chvíľu som ho len tak sledovala. Začal si snobsky oprašovať bundu, a sledoval si nehty... Kráčala som preč, no niekto ma schmatol za plece a ťahal ma do učebne. Chcela som kričať no dotyčný mi zapchal ústa rukou. Bol to Damon. Priložil si prst na ústa. Potom ma pustil a ja som si potichu sadla do lavice. Prišiel ku dverám a zamkol. Poobzerala som sa po učebni. Hore v rohu bola malá bezbečnostná kamera.
"Neboj mám kartónové viečko presne na to." ozval sa odrazu.
" Hmm a ako čo tu mieniš  robiť?" povedala som a znudene som sa pozerala pred seba.
Vyštveral sa na stenu a dal kartónové viečko na miesto. Otočil sa, prikráčal ku mne.
"Presne toto!" zašepkal a pritisol ľadovo studené pery na tie moje. Opatrne som mu vložila ruku do vlasov. Páčilo sa mi to. Zrazu sa so mnou roztočil svet. Bola som taká šťastná ako ešte nikdy v živote. Rozlúštila som hlavolam svojho života, našla som jeho zmysel, tvar a moje miesto! Pri ňom. Ani som ho zasa tak dobre nepoznala. No vedela som že to je on, ten pravý! Pocítila som ako sa chveje. Zrazu som sa odtrhla. 
"Je ti niečo?" povedala som.
"Nie. Len..." povedal a potom ma chitil za plecia a prešiel mi rukou po vlasoch.
Pohladil ma na tvári a povedal to čo som chcela počuť.
"Ľúbim ťa!"zašepkal.
"Aj ja teba, Damon!" zašepkala som mu už do pier.

Potom sme sa už len rozprávali o našom živote. Povedala som mu aj to, o čom som sa neodvážila rozprávať ani s dievčatami ktoré poznám od škôlky. Všetko! Aj on sa mi zveril. Má mladšieho brata Stefana, ktorý je vo Francúzku, a mal aj priaťeľku. 
"Volala sa Katherine. Bola... NÁDHERNÁ. Vyzerala úplne ako ty. Len dva rozdiele sú medzi vami. Ona bola francúzka pani a bola upírka. To ona nás celkom zmenila." povedal. 
"Najskôr si vymieňala krv so mnou. Vieš, keď upíra ľúbiš, a už si s ním veľmi dlho, tak to určite raz príde." povedal s otupeným úsmevom.
"No a potom... vymieňal si s ňou krv aj môj... úžasný braček! Ľúbil som ju. A on to vedel! Ublížil mi... a potom sa stalo niečo ešte horšie. Katherine nám povedala že sa stretneme o 23:00 v záhrade pri fontáne. Keď sme tam dorazili nevedeli sme že tu bude aj ten druhý z nás. Strašne sme sa nahnevali. A potom prišla ona. Bola ešte krajšia ako na dennom svetle. Povedala že o ňu musíme bojovať. Môj braček samozrejme súhlasil no ja, som sa nemienil vzbúriť proti vlastnej krvi. Nemohol som to urobiť lebo, otec bol na mňa vždy hrdý, hlavne na to že som sa k nemu správal slušne, a on? On mnou vždy opovrhoval. Nechcel som to spraviť! On sa na mňa vrhol zo zadu, a ja som okamžite zareagoval, a prebodol som ho malým nožíkom. Nikdy som to nechcel. No a potom mi Katherine ponúkla tento prsteň," povedal a ukázal na veľký lazurit či ultramarín" a ja som ju požiadal o ruku. A, aby sme boli naveky spolu, prebodla aj mňa. Zobudil som sa v Katherinej posteli. Už robila pozvánky na svadbu. No v tom, tak náhle sa to stalo. Odviedli ju, pokúšali sme sa ju nájsť. No márne! Určite ju uzavreli do nejakej pivnice v kostole. A teraz, som našiel teba. Ľúbim ťa!" povedal.
Začalo zvoniť.
 
Veľmi veľmi ĎAKUJEM že ste si aspoň prečítali ďalšiu časť mojej poviedky a prosím zanechajte komentár ĎAKUJEM ! Z.S.