Bozk od upíra. - 1.Pomätené zmysly

 Táto poviedka je písaná trochu na spôsob Upírske denníky takže... :D len je to trošku popletené.   No proste zatiaľ to není o ničom píšem a pokúšam sa dostať to, tam,.... kam chcem. Dúfam že sa vám bude páčiť!  Z.S.


Ak by bolo niečo po čom by som túžila... by bolo žiť na veky. Môj nesplniteľný sen. Ďalši stať sa herečkou ... ale stalo sa. Sedím doma pred zrkadlom, skúšam rôzne tiene a rozmýšľam nad tým. Pozerala som sa do zrkadla. Nie, civela som. Veľké modro-šedé oči, zvedavý nošťek, veľké pery a dlhé hnedé a kučeravé vlasy. Svetoznáma 17 ročná, cez leto nová herečka. Mladá krehká a zraniteľná. Stredná... pomyslela som si. Čo bude keď  pôjdem do školy? No uvidíme, vstala som a ľahkým behom som odbehla do izby. Vošla som cez prah a zastala som. Nikdy som si neuvedomila akú mám obrovskú izbu. Predomnou, na celej stene zrkadlo, v pravo od steny veľká mahagónová posteľ s bordovým baldachínom, dva mahagónové nočné stolíky, pracovný a čitateľský kútik a toaletný stolík kde mám osvetlené zrkadlo, rozložené maľovátka a scenáre v šuflíku. Izba je obrovská a steny mám namaľované od dola na bordovú a z polovice steny krémovú. Zaujímavá kombinácia... ja si potrpím na CRAZY štíl. A záľuba- tanec. Vždy dokonalý balet. Špičky povešané na divadelno-tanečnej domácej sále. Som bohatá no nie rozmaznaná. Viem povedať dosť. Vzala som z postele školskú tašku. Zbehla som dolu po schodoch a zacítila som vôňu syrového toastu. Na stole boli porozkladané syry, šunky, maslá, džúsy, káva, mlieko... a všeličo možné.
"Ahoj mami, tati. Ponáhľam sa." povedala som a dala im pusu.
"A čo ranajky?"
"Tie mi zabaľ, prosím. Chcem byť v škole skôr než sa skupinky rozpŕchnu."
Vzala som za rúčku svoju 10 ročnú sestričku Cherry, zobrala som dva balíčky z maminich rúk, a vybehli sme z dverí. "Ahoj mamí, ahoj tatí" sme zakričali zborovo. Šli sme po ulici a rozprávali sme sa o tom čo nás obe baví - BALET. 

Videla som známu strechu. Už som sa nevedela dočkať ako vtrhnem na parkovisko a poletím za kamarátkami. Tešila som sa na skupinku. Už som videla ryšavú a blonďavú hlavu v rozrastenej skupinke. Dala som Cherry pusu na čelo a vyslala som ju k bráne jej školy. Odkráčala som tam. Bola som v strede parkoviska. Mala som slnečné okuliare, letné šaty s farbami dúhy, také isté korále aj náramok s náušnicami. Biele topánky na vysokom podpätku. Nikto nemal šancu ma spoznať. Už som bola za chrbtami dvoch známych hláv. Poklepkala som po pleci jednu a potom druhú. Keď sa otočili, začali výskať. Áno, boli to ony. Violett a Christine. Objala som ich a ostatné baby v skupinke začali pišťať.
"Pšššt. Baby ticho! Nikto to nesmie vedieť."zašepkala som.Hluk utíchol.
"Bavte sa so mnou normálne akoby som bola.... Kira, Selly, Mell alebo ako každá iná spolužiačka.....!" hovirila som ticho.
Dievčatá prikývli a usmievali sa na mňa. Vďačne som sa pozrela na každú čo tam bola. Potom som sa otočila chrbtom k hlúčiku. 
" Christine, Violett som taká rada..." ani som nemusela dopovedať.
"Jasmine! Ty si úžasná. Pozerali sme to a... BOMBA." vybalila na mňa Violett.
Christine sa len s odstupom a tajomným úsmevom prizerala. No potom sa o krok priblížila a tuho ma objala.
"Ako vidím, zmena je veľká. Už nie si taká namyslená ako si bývala." škerila sa Christine.
Všetky sme sa začali smiať.
"Vieš čo? Vieš čo? Cez prázniny som zistila že moja babička je čarodejnica! Je to tak že každá generácia má schopnosti. Bohužial mama ich stratila. Keď ma porodila, bola som mŕtva. No babička bola pri tom. Povedala mame že ak sa vzdá schopností tak zasa môžem žiť. Ona to urobila. No a dalej.... Schopnosti sa plno aktivujú, až keď budem mať 18 a to je za 4 mesiace! No schopnosti ma sprevádzajú po celý život... Pamätáťe na to keď som na základke chcela ísť pre zošit ku katedre ale zošit ku mne priletel? To bola levitácia! Proste úžasné!" jachtala Violett. Užasnuto som na ňu dívala s otvorenými ústami.
"Vyvešti mi!" odvetila som.
"OK"rozžiarila sa Violett.
"Vidím, v tvojich očiach...hmm... Tmavovlasý chlapec podobný tomu čo prišiel minulý rok do školy. Bozkávate sa! A potom... úúch." stuhla.
"Čo tam vidíš?"
" Kúsol ťa! Do krku!" povedala Violett.
"To bude hlúposť! Určite nie." rozosmiala som sa.
Violett sa za mňa čudne pozrela a potom od nadšenia zvýskla. Otočila som sa a za mnou stál ten chlapec. Tmavovlasý, vyšší s pobaveným úškrnom. Odkráčal popri mne, potom sa otočil, podišiel ku mne a venoval mi zamilované zažmurkanie očami. Vrátila som mu to a potom som mu vlepila facku. On sa zasmial a potom ma vzal za zápestia. Nechala som sa. Bol úplne pri mojich ústach. Dala som mu dlhý bozk a on ma chytil pod pás a podoprel ma. Zadychčane som sa od neho odtrhla. Všetci sa dívali. Pozrela som sa do tváre bozkávajúceho a otočila som sa k Chris a Vie. Zavýskala som tak aby to počuli len ony dve. Potom sme spolu odkráčali do školy. Všetci sa pozerali. Už som nemala okuliare. Dievčatá začali výskať. Chalani zapískali. S pobaveným úsmevom som si všetkých obzerala. Neuveriteľné! Cez toto leto sa zo mňa stala hviezda teen seriálu! Cez JEDINÉ leto!!!! Prikráčala som k hlúčiku chalanov. Rozhovory stíchli a ja som sa doprázdna usmiala.
"Dean, Ralph, Simon... Johnny." pomaly som dokončila lebo som ho nezpoznávala. Chlapec ktorý so mnou chodil do škôlky, na základnú a aj doteraz, bol úplne iný! Vlasy pieskovej farby mali iný zostrih. Oči vždy modré s okrajmi ako z ultramarínu boli neuveriteľne silno hnedé. Šošovky, pomyslela som si. 
"Johny? Šošovky? To není tvoj štýl." pobavene som sa uškŕňala.
"Dal som sa na zmenu. No čo už? Aj ty si sa riadne zmenila! Strih vlasov do postupna? Vždy si mala vlasy ako ohník! Nie farbou ale tvarom." už sa bavil aj on. 
"Tak zatiaľ. Vidíme sa na hodine, ak nejakú spolu máme!" povedala som, nenútene sa naňho usmiala a odišla. Ako som sa prudko otočila narazila som do toho chalana čo sa so mnou bozkával na parkovisku. Tuším..... Damon? Uškrnul sa.
"Zdravím princezná. Nádherný pohľad. A ani ty nevyzeráš najhoršie." zarecitoval a potom sa na mňa pozrel ľúbostným pohľadom. Teraz som sa uškrnula aj ja. Bol taký nádherný! Jeho čierne vlasy v lesku slnka odrážali všetky farby dúhy. Oči celkom modré ako studničky, v ktorých by sa utopilo každé dievča, dokonca aj chlapec! 
"Ty si nedáš pokoj, čo?" povedala som zo žiarivým úsmevom.
"Očividne.... NIE."povedal pobavene.
 
Ďakujem že ste si to aspoň prečítali! Ako som povedala zatial to nieje o ničom, ale budem sa snažiť písať a písať! Prosím nejaký komentár alebo tak. Moc Moc vďaka. Z.S.