Boj o krv ! 1. Prvý pohľad !

 Boj o krv !
   

1. Prvý pohľad

Toto bola tá časť dňa, kedy som si želal, aby som bol schopný spať.
Stredná škola.
Možno očistec bolo to správne slovo. Ak by tu bola nejaká možnosť odčiniť si hriechy, tak toto by sa k tomu malo svojím spôsobom rátať. Na nudu som si akosi nemohol zvyknúť; každý deň sa zdal viac neznesiteľne jednotvárny ako ten posledný.
Myslím si, že toto je môj spôsob spánku - ak je spánok považovaný za nezáživný stav medzi dvoma aktívnymi fázami.
Uprene som sa díval na pukliny v omietke v odľahlom rohu jedálne, predstavujúc si obrazy, ktoré tam v skutočnosti neboli. To bola jedna z možností ako stlmiť hlasy, ktoré hučali ako rinúci sa prúd rieky vo vnútri mojej hlavy.
Niekoľko stoviek hlasov som odignoroval len tak z nudy.
Ak prišla reč na ľudskú myseľ, všetko som počul už predtým a niečo aj potom. Dnes boli všetky myšlienky sústredené na bezvýznamnú drámu - nový prírastok do tejto malej skupiny študentov. Trvalo to tak málo, aby som ich všetky prezrel. Videl som novú tvár neustále sa opakujúc v myšlienky za myšlienkou z každého smeru. Tvár obyčajného ľudského dievčaťa. Vzrušenie nad jej príchodom bolo tak úboho predvídateľné - ako keď dieťaťu ukážete lesknúci sa predmet. Polovica nahlúplych chlapcov si práve predstavovalo, ako sa do nej zamilujú a to len preto, lebo tu bola nová. Namáhavo som sa snažil prestať ich vnímať.
Len štyri hlasy som si zakázal počúvať skôr zo zdvorilosti než z nechuti: hlasy mojej rodiny, mojich dvoch bratov a dvoch sestier, ktorí už boli zvyknutí na nedostatok súkromia v mojej prítomnosti, takže sa nad tým nepozastavovali. Dal som im toľko súkromia, koľko som mohol. Snažil som sa nepočúvať ich, ak som si vedel pomôcť.
Snažil som sa, ako som len mohol... Aj tak som všetko vedel.
Rosalie rozmýšľala, ako vždy, nad sebou. Uzrela odraz jej tváre v čísich okuliaroch a začala premýšľať nad vlastnou dokonalosťou.
Rosalina myseľ bolo plytké jazierko obsahujúce len pár prekvapení.

Emmett zúril nad wrestlingovým zápasom, ktorý v noci prehral s Jasperom. Mohlo by to zabrať všetku jeho skromnú trpezlivosť určenú na zvládnutie dňa v škole na prípravu odvety. Necítil som sa hlúpo počúvaním Emmetových myšlienok, pretože nič, čoby si nebol pomyslel, nakoniec nevyšlo z jeho úst. Vinný som sa cítil možno len vtedy, ak som čítal myšlienky ostatných, pretože som vedel, že sú tu aj veci, ktoré by som vedieť nemal. Ak bola Rosalina myseľ plytkým jazierkom, tak Emmettova bolo jazero bez zradných hlbočín, kryštálovo čisté.
Jasper... ten trpel. Potlačil som vzdych.
Edward. Alice v myšlienkach vyslovila moje meno a obrátila na seba moju pozornosť.
Bolo to takmer také isté, akoby ho vyslovila nahlas. Bol som nadšený, že moje meno akosi v poslednom čase vyšlo z módy - bolo to otravné; vždy keď niekto pomyslel na nejakého Edwarda, moja hlava sa automaticky otočila...
Tentoraz však nie. Alice a ja sme boli brilantní v týchto súkromných rozhovoroch. Len mimoriadne sa stávalo, že nás niekto prichytil. Stále som hľadel na obrazce v omietke.
Ako sa drží? opýtala sa ma.
Zamračil som sa, znamenalo to len malú zmenu na pozícii mojich úst. Nič, čo by upozornilo ostatných. Mohol som sa len jednoducho mračiť z nudy.
Alicina mentálna farba hlasu mala vystrašený podtón, ja som videl v jej mysli, že okrajovo sleduje Jaspera. Je tu nejaké nebezpečenstvo? Zadívala sa do najbližšej budúcnosti, zbežne prezerajúc jednotvárne vízie za mojím zamračeným pohľadom.
Pomaly som pootočil hlavou doľava, ako keby ma zaujala tehlová stena, vzdychol som si a potom sa pretočil späť doprava na pukliny v omietke. Iba Alice vedela, že som záporne potriasol hlavou.
Uvoľnila sa. Daj mi vedieť, ak to začne byť príliš zlé.
Pohol som iba očami - hore na strop a potom späť do svojej pozície.
Ďakujem ti, že to robíš.
Bol som rád, že som jej nemohol odpovedať. Čo také by som mal? "Bolo mi potešením"? To ťažko. Neužíval som si počúvanie Jasperovho strastiplného úsilia. Bolo skutočne potrebné takto experimentovať? Nebolo by bezpečnejšie jednoducho priznať, že možno nikdy nebude schopný udržať svoj smäd tak, ako zvyšok, a nepokúšať jeho hranice? Prečo sa zahrávať s katastrofou?
Ubehli už dva týždne od nášho posledného lovu. Bola to nesmierne dlhá doba. Občas aj trochu nepríjemná - ak sa človek dostal príliš blízko, ak vietor fúkal nesprávnym smerom. No ľudia len zriedkavo pristúpili bližšie. Ich inštinkty im napovedali to, čomu by ich myseľ nikdy neporozumela: že sme nebezpeční.
A Jasper bol v tomto momente veľmi nebezpečný.
V tej chvíli sa malé dievča, na konci stola najbližšieho k nášmu, odmlčalo. Prebehlo si svojimi prstami jej krátke vlasy pieskovej farby. Radiátory priviali jej vôňu naším smerom. Bol som zvyknutý na pocit, ktorý vo mne vyvolávala vôňa - drvivá bolesť v hrdle, krútenie prázdneho žalúdka, automatické napnutie svalov a neustály prúd jedu v ústach...
Bolo to celkom normálne, zvyčajne ľahké nebrať na vedomie. Teraz to bolo však ťažšie, s pocitmi silnejšími, dvakrát mocnejšími, ako som tak sledoval Jasperovu reakciu. Smäd dvakrát silnejší, ako bol ten môj.
Jasper dal svojej predstavivosti voľný priebeh. Predstavoval si seba, ako vstáva zo stoličky hneď vedľa Alice a postaví sa k dievčati. Ako sa k nej nakláňa, ako keby jej niečo chcel zašepkať do ucha, a zanecháva svoje pery na klenbe jej hrdla. Predstavuje si, ako by asi horúci prúd jej krvi pod príjemnou pokožkou chutil v jeho ústach...
Kopol som ho do stoličky.
Jeho pohľad sa na chvíľu stretol s mojim a potom ho sklopil. Mohol som takmer počuť vojnu, čo zvádzalo zahanbenie a vzbúrenie v jeho hlave.
"Prepáč," zamrmlal.
Pokrčil som plecami.
"Nič by si nebol urobil," zašepkala Alice, utišujúc jeho zlosť. "Videla by som to."
Hodil som po nej výraz, ktorý prezrádzal jej lož. Museli sme držať spolu, ja a Alice. Nebolo ľahké počuť hlasy, či vidieť budúcnosť. Dvaja čudáci, ktorí boli obklopený ďalšími čudákmi. Navzájom sme chránili svoje tajomstvá.
"Trochu to pomáha, ak na nich myslíš ako na ľudí," odporučila mu Alice vysokým, melodickým hlasom, príliš rýchlym aby to ľudské uši počuli, aj keby boli blízko. "Volá sa Whitney. Má mladšiu sestru, ktorú zbožňuje. Jej mama pozvala Esme na tú záhradnú párty, pamätáš sa?"
"Viem, kto je," stroho odvetil Jasper. Otočil sa na jedno z malých okien situovaných pod odkvapom po dĺžke miestnosti. Jeho tón ukončil konverzáciu.
Dnes budeme musieť ísť loviť. Bolo by smiešne takto riskovať, skúšať jeho silu, budovať jeho odolnosť. Jasper by jednoducho mal akceptovať svoje hranice a nepresahovať ich. Jeho predošlé návyky neboli prispôsobené nášmu životnému štýlu; nemal by sa takto skúšať.
Alice si ticho vzdychla, postavila sa s tácňou jedla - jej rekvizitou - a nechala ho osamote. Vedela, kedy mal dosť jej podpory. Aj keď bol Rosalin a Emmetov vzťah viac nápadný, boli to Alice a Jasper, ktorí poznali náladu toho druhého tak dobre, ako svoju samotnú. Ako keby si vedeli čítať mysle - no len navzájom.
Edward Cullen.
Reflex. Otočil som sa smerom k zvuku svojho mena, aj keď ho v skutočnosti nikto nevyslovil, bola to len myšlienka.
Moje oči na zlomok sekundy zachytili pár veľkých, čokoládovo-hnedých ľudských očí vsadených do bledej, srdcovitej tváre. Poznal som ju, aj keď som ju predtým nikdy nevidel. Bola to dnes najpopulárnejšia tvár v myšlienkach všetkých ľudských hláv. Nová študentka, Isabella Swanová. Dcéra mestského šerifa, objavila sa tu pre akúsi zmenu v opatrovníctve. Bella. Takto opravovala každého, kto vyslovil jej celé meno...
Znudene som sa odvrátil. Trvalo mi len chvíľu uvedomiť si, že ona nebola tá, kto pomyslel na moje meno.
Jasne že sa jej zapáčili Cullenovci, pokračovala myšlienka.
Teraz som už rozoznal ten "hlas". Bola to Jessica Stanleyová - bola to už nejaká doba odkedy ma obťažovala svojím vnútorným bľabotaním. Aká to len bola úľava, keď sa dostala zo svojho zle namiereného pobláznenia. Bolo takmer nemožné uniknúť jej nepretržitým a smiešnym zaslepeným vidinám. Vtedy som si želal, aby som jej mohol vysvetliť, čo presne by sa bolo stalo, ak by sa moje pery, a zuby ukryté za nimi, dostali blízko nej. To by určite utíšilo to otravné fantazírovanie. Myšlienka ako by reagovala ma takmer rozosmiala.
Nie je taká úžasná, pokračovala Jessica. Nie je dokonca ani len pekná. Nechápem, prečo na ňu Eric tak zíza... alebo Mike.
V duchu sa strhol nad posledným menom. Jej nové pobláznenie, všeobecne známy Mike Newton, sa o ňu vôbec nezaujímal. No zdá sa, že to isté sa nedalo povedať o novom dievčati. Znova to pripomína dieťa s lesknúcim sa predmetom. To dodalo Jessicinim myšlienkam zlomyseľný podtón, aj keď navonok bola k nováčikovi srdečná, keď jej objasnila všeobecné poznatky o mojej rodine. Tá nová sa na nás musela pýtať.
Na mňa sa dnes tiež každý pozerá, pomyslela si samoľúbo pomimo. Aké šťastie, že má Bella so mnou dve hodiny... Stavím sa, že Mike sa ma bude na ňu pýtať-
Snažil som sa vyhodiť si jej hlúpe kvákanie z hlavy predtým, predtým než ma niečo také a bezvýznamné rozčúli.
"Jessica Stanleyová hádže všetku špinu na Cullenovcov," zamrmlal som smerom k Emmettovi.
Potichu sa zachichotal. Dúfam, že to robí dobre, pomyslel si.
"Skôr by som povedal bez fantázie. Len obyčajné narážky na škandály. Ani štipka toho, akí sme strašidelní. Som trochu sklamaný."
A tá nová? Je tiež sklamaná?
Snažil som sa započuť, čo si tá nová, Bella, myslí ohľadom Jessicinho príbehu. Čo v skutočnosti vidí, keď sa pozerá na kriedovo-bielu pleť rodiny, ktorej sa každý vyhýbal?
Bolo niečo ako moja povinnosť vedieť jej reakciu. Slúžil som ako rozhľadňa, ak to mám takto povedať, pre moju rodinu. Aby som nás chránil. Ak by nás niekto začal podozrievať, mohol by som nás varovať a my by sme sa vytratili. Občas sa to stalo - nejaký človek s veľkou predstavivosťou v nás mohol zbadať podobnosti s postavami v knihe alebo filme. Zvyčajne sa mýlili, no bolo lepšie presunúť sa na nové miesto, než riskovať, že si nás podrobne preskúmajú.
Veľmi, veľmi vzácne, sa niekto ozaj trafil. Nedali sme im možnosť overiť si ich domnienky. Jednoducho sme zmizli, zanechajúc už len strašidelnú spomienku...
Nič som nepočul, aj keď som sa sa zameral na okolie, kde Jessicin hlúpy vnútorný rozhovor pokračoval. Bolo to akoby vedľa nej nikto nesedel. Aké zvláštne, nepresunula sa niekam inam? To sa mi nezdalo, keďže Jessica tárala ďalej. Obzeral som sa, bol som vyvedený z rovnováhy. Kontrolovať to, čo mi môj druhý sluch hovorí - to bolo niečo, čo som nikdy nemusel robiť.
A znova sa moje oči stretli s tými istými veľkými hnedými očami. Sedela presne tam, kde predtým a pozerala sa na nás, čo bola, predpokladám, prirodzená vec, keďže Jessica ju stále zasypávala miestnymi klebetami o Cullenovcoch.
Rovnako prirodzené by bolo myslenie na nás.
Ale nepočul som ani len šepot.
Začervenala sa a sklopila oči, preč od trápneho prešľapu byť pristihnutá zízaním na cudzinca. Bolo len dobre, že Jasper stále uprene sledoval krajinu za oknom. Nechcel som si ani predstaviť, čo by s ním urobila táto ľahká zásobáreň krvi.
Tieto pocity čo jej prebehli tvárou boli tak jasne viditeľné, ako keby ich bola vyslovila nahlas: prekvapenie, keď nevedome pochopila nepatrné rozdiely medzi jej druhom a tým mojim, zvedavosť pri počúvaní Jessicinho príbehu a ešte niečo... očarenie? Nebolo by to po prvýkrát. Pre svoju korisť sme boli príťažliví. A nakoniec: rozpaky, keď som ju prichytil, ako ma sleduje.
A teraz, napriek tomu, že jej myšlienky boli tak zreteľné v jej zvláštnych očiach - zvláštne, kvôli ich hĺbke; také tmavé, až sa zdali rovné, z miesta, kde sedela, som nepočul nič, iba ticho. Absolútne nič.
Cítil som sa znepokojený.
S týmto som sa ešte nestretol. Dialo sa niečo so mnou? Cítil som sa, ako keby áno. Ustarostene som sa snažil počúvať ďalej.
Všetky hlasy, ktorým som zamedzil vstup náhle kričali vo vnútri mojej hlavy.
...rozmýšľam aká hudba sa jej páči... možno by som jej mal spomenúť to nové CD... Mike Newton rozmýšľal, o dva stoly ďalej, upriamený na Bellu Swanovú.
Aha, ako na ňu zíza. Nestačí, že polovica dievčat na škole čaká, že... ostro si pomyslel Eric Yorkie, keď sa otáčal za dievčaťom.
...to je nechutné. Človek by si myslel, že je slávna alebo čo... Dokonca aj Edward Cullen na ňu zíza... Lauren Malloryová takmer stmavla od žiarlivosti. A Jessica sa chváli, že je jej nová najlepšia priateľka. Dobrý vtip... Jedovatosť priam prýštila z jej myšlienok.
Stavím sa, že sa jej to už každý pýtal. Ale rada by som s ňou hovorila. Porozmýšľam nad originálnejšou otázkou... uvažovala Ashley Dowling.
... možno že so mnou bude v triede na španielčine... dúfala June Richardsonová.
... toľko toho na práci! Trigonometria a test z angličtiny. Dúfam, že mama... Angela Weberová, tiché dievča, ktorej myšlienky boli výnimočne vľúdne, bola jediná pri stole, ktorá nebola posadnutá touto Bellou.
Všetkých som počul, všetky bezvýznamné myšlienky, čo im preleteli mysľou. Ale žiadna odozva od novej študentky, ktorá mala tak klamne komunikatívne oči.
Samozrejme, mohol som počuť to, čo hovorila Jessice. Nemusel som čítať myšlienky, aby som počul, čo vravel jej tichý, zreteľný hlas z druhej strany miestnosti.
"Kto je ten s červenohnedými vlasmi?" počul som ju opýtať sa, sledujúc ma kútikom oka, no keď zistila, že sa ňu stále civím, rýchlo sa otočila.
Ak som doteraz mal dosť času dúfať, že zvuk jej hlasu mi pomôže zistiť charakter jej myšlienok ukrytých niekde tam, kde som k nim nemal prístup, teraz som bol sklamaný. Zvyčajne má ľudský hlas rovnakú farbu ako myšlienky. No tento tichý, ostýchavý hlas mi pripadal neznámy, nerozpoznal som ho nikde medzi stovkami myšlienok hmýriacich sa miestnosťou, tým som si bol istý. Bol úplne nový.
Ha, veľa šťastia, hlupaňa! pomyslela si Jessica tesne predtým, ako jej odpovedala.
"To je Edward. Je chutný, to hej, ale škoda mrhať časom. Nerandí. Zjavne tu žiadna nie je preňho dosť pekná." ohrnula nosom.
Otočil som sa, skrývajúc úsmev. Jessica a zvyšok jej triedy nemal ani tušenie, aké mali šťastie, že sa ku mne nikto nejak zvlášť neozýval.
No okrem krátkeho smiechu, som zacítil náhle nutkanie, ktorému som celkom nerozumel. Zlomyseľný podtón Jessiciných myšlienok, o ktorých dievča ani len netušilo, mal nejakým spôsobom niečo spoločné so mnou. Cítil som divné nutkanie postaviť sa medzi ne, ochrániť túto Bellu Swanovú pred temnými zákutiami Jessicinej mysle. Aké zvláštne.
Snažil som sa na to nájsť dôvod a tak som preskúmal nové dievča ešte raz.
Možno to bolo niektoré z mojich dávno zabudnutých ochranárskych inštinktov - silný chráni slabšieho. Toto dievča vyzeralo krehkejšie ako jej spolužiaci. Jej pokožka bola taká priesvitne biela, až bolo ťažké uveriť, že jej poskytovala toľkú obranu pred vonkajším svetom. Dokonale som videl rytmický pulz jej krvi prúdiacej cez žily pod jej bledou, čistou membránou... No na toto by som sa nemal zameriavať. V tomto živote som bol dobrý, no smäd som mal rovnaký ako Jasper tak som radšej nepokúšal osud.
Medzi obočím sa jej zjavila vráska, ktorú si zjavne neuvedomovala.
Bolo to nekonečne frustrujúce! Videl som, že sedieť tu je pre ňu ťažké, rozprávať sa s cudzími ľuďmi, byť stredobodom pozornosti. Cítil som jej plachosť z jej ovisnutých, krehkých pliec, ako keby očakávala odmietnutie. No stále som len videl a cítil, stále som si len predstavoval. Z tohto obyčajného ľudského dievčaťa sa šírilo iba ticho. Nič som nepočul. Prečo?
"Môžeme ísť?" zamrmlala Rosalie, prerušujúc moje sústredenie.
S úľavou som od dievčaťa odvrátil pohľad. Mal som už po krk zlyhávania, rozčuľovalo ma to. Nechcel som ani, aby som sa upriamil na jej myšlienky len preto, lebo boli ukryté. Stavím sa, že ak dekódujem jej myseľ - a ja nájdem cestu, ako to urobiť - jej myšlienky budú rovnako bezvýznamné ako myšlienky ostatných ľudí. Nemá cenu, aby som sa ďalej snažil.
"No ako, už sa nás tá nová bojí?" opýtal sa Emmett stále čakajúc na predošlú otázku.
Bez záujmu som pokrčil plecami. Nezaujímal sa o to natoľko, aby sa pýtal ďalej. A ani ja by som nemal.
Vstali sme od stola a vyšli z jedálne.