Edward Cullen

Túto kapitolu s láskou venujem Tebe. Lebo Ťa milujem, napriek všetkému, a lebo som opisovala svoje pocity...
A aj vám, lebo ma podporujete. Bez vás by som nenapísala ani písmenko...ĎAKUJEM VÁM!!! :)
 
 
„Spamätaj sa.“ Pošepkal mi Emmett, keď som za školou už 10 krát povedal:
„Nemôžem tomu uveriť.“
Vzlykal som, drvil v ruke omietku, no nič veľmi nepomáhalo. Tento pocit bol nepoznaný, nový. Bol to pocit bolestivého odlúčenia. Bol to pocit smútku, miešaného s utrpením.
 
Chcel som so všetkým skončiť. Ovládla ma však podivná bezmocnosť. Nedokázal som vôbec nič. Len so medzi palcom a ukazovákom drvil kus steny, a čakal na zázrak. Na moju sestru.
To, čo mi povedalo sa mi nezdalo skutočné. Bolo to, akoby ma vzala. Akoby ma vzala a oviazala mi cez polovicu tela žeravý drôt.
 
Zarýval sa do mňa, a delil ma na dve polovice. Keď odišla, odtrhla mi jednu polovicu tela. Bezmocne som klesol na kolená a znovu sa roztriasol. Prečo odišla? Prečo to povedala? Prečo...prečo?!
 
Vždy sme držali spolu, boli sme súčasť seba navzájom. Viem. Ak by mi ktokoľvek iný povedal že chce byť sám, nič by mi to neurobilo. Chápal by som. Ale ona...ona je predsa moja sestra Bella, nemá dôvod byť sama.
 
Podvedomie mi vravelo, že sa správam ako šialenec, ale môjmu vedomiu – aspoň tej veci, čo mi v hlave zostala a vnímala že som – to bolo jedno.
„Edward...ja...nechcel som, nevedel som že teba a Bellu...“
„Nechaj to. Budeme rozdelení...a keďže jej ešte stále rozumiem najlepšie zo všetkých, aj keď, ani to nie je veľa, budeme ešte rozdelení poriadne dlho. Nielen na dva mesiace.“
„E...“
„NECHAJ TO TAK!“
 
Skríkol som, a rozbehol sa preč. Prečo nemôžem plakať? Prečo tie slzy neodplavia smútok? No pomohlo by to? Pomohli by mi dostať zo seba ten pocit ťažoby a všetkého naraz? Prečo? Prečo? Prečo?
 
Prečo si sa tvárila že ma máš rada? A prečo...
 
Nič nie je isté. Možno ten pocit, tá intuícia hovorí hlúposť, a ty sa vrátiš a všetko bude fajn. A možno nie. Možno sa nič nezmení. A nič sa nezmenilo. Hlúposť...
 
Zúrivo som sa rozvrčal a preskakoval čoraz väčšiu vzdialenosť. Bol som v lese, dostal som sa tam tak rýchlo, ako nikdy pred tým.
Potom som spadol a už sa nepostavil. Stočil som sa do bezmocného klbka a natriasajúc som vnímal jediný fakt. Bella už nie je ako pred tým. Čo sa stalo?
 
Takto som trávil veľmi dlhý čas. Sotva som vnímal že sa zvečerilo. Noc prišla náhle. Vtáky prestali spievať, a na mňa padol ľadový závoj, ktorý ma síce nechladil, no cítil som ho. Začul som pukot, beh po lesnom poraste, a hneď na to...
 
„Edward?“
 
Oslovil ma prekvapený dievčenský hlas, a ucítil celkom príjemnú vôňu kvetov. Henrietta.
Ozvem sa jej? Po chvíľke váhania som zdvihol hlavu, a zavolal:
„Áno?“
 
„To som...ja, Henrietta.“
Zašepkala, a aj v tom šepote boli stopy po smútku, ktorý sa jej odrážal v myšlienkach.
 
Ja som ho spôsobil.
Nechcel som.
Teraz viem aké to je.
 
„Henri?“
 
Opýtal som sa a postavil sa.
 
„Áno...“
 
Zašepkala a posmrkla. Ani som si neuvedomil čo robím, a o sekundu som stál pri nej, a podával jej kus odtrhnutej košele ktorú som mal na sebe. Ani som nevnímal, že je to tak nápadné. A že nos si asi nevysmrká do kusú drapľavej látky.
 
Bože, prečo mi to robíš? Najprv mi tak vynadajú, a potom... zrazu sa tu objaví...ale niečo mu je. On nesmie trpieť. Nikdy. Vyzerá riadne zúbožene...ach nie, nie, Hen, neposmrkuj, nemusí vedieť že máš sopeľ všade kde je čo len trošičku miesta. Ach...bolí to. Neviem kde som. Snáď sa aj on nestratil.
 
Ach, tá je tak milá. Nevie že ju počujem...a aj tak je taká priezračná. A čistá. Ani ja ťa nenechám trpieť. Prečo to Bella urobila? Prečo jej ublížila? Vtedy som si všimol že krváca, nohavice má dotrhané, vlasy rozviate s kúskami lístia a chuchvalcami všade kde sa len dalo vidieť. Stratila sa.
 
Prekvapene na mňa pozrela, no nevyviedlo ju to z rovnováhy. Vzala si dokonca kus toho „čohosi“ čo som jej podával. Vysmrkala sa, a potom sa znovu rozplakala. Od vyčerpania klesla na zem, no stačil som ju zachytiť. Tá snáď plače celý ten čas, čo odišla zo školy.
 
Koľko asi bežala? Alebo kráčala? Tieto lesy sú veľmi rozľahlé. Pokiaľ viem, býva asi 10 kilometrov odtiaľto, a nejaký ten čas je už tma. No spoznala ma. Musí byť na mňa naladená, alebo čo...mohla by cítiť niečo podobné ako ja k Belle? Taký silný cit? Ktorý položil na kolená aj mňa?
 
Súrodenecká láska, milenecká láska...nie je to jedno? Každá bolí.
 
„Prepáč,“ zašeptal som jej do vlasov a previnul si ju ku mne. „prepáč, prepáč, prepáč.“
„To nič.“
 
Jej hlas bol veľmi tichý, a chraptivý. Nepila...nejedla...preboha! Prehrabal som sa v jej hlave, a zdesil som sa, lebo utiekla zo školy a odvtedy blúdi pešo po lese.
 
Čo som to vyviedol?
 
„Nechcel som...ja...prepáč.“
 
Nemusíš sa ospravedlňovať...nevládzem to povedať nahlas. Edward...kto ti to urobil? Ako sa dostanem späť domov? Som...tak...unavená...
 
Vzápätí jej myšlienky stíchli. Prišlo mi jej neskutočne ľúto, vedel som čo cíti, čo prežíva, videl som aká je vyčerpaná, užialená...vzal som ju pevne do náručia a rozbehol sa po lese smerom k nej domov.
 
Išiel som po vôni. V mysli sa mi odohrával strašný súd mňa samého. Za všetko môžem len ja, vždy som k nej bol odporný, a ona sa len snažila byť milá. Toľko myšlienok na to, aká je otravná...
 
Striaslo ma, ale to už som bol pri ich dome. Nebol veľký, skôr taká malá chatka, ale vo všetkých oknách sa svietilo, a jej mama bola polomŕtva od strachu. Keď som zvonil, pomrvila sa mi v náručí, a mňa zaplavil náhly cit, ktorý sa vôbec nedal porovnávať s tým, čo som cítil pred tým.
 
„Haló?“
 
Jej matka vybehla z domu a takmer letela až k bráničke.
„Pane, pane, pane...“ snažila sa mi poďakovať
„To nič...som jej spolužiak.“
„Ale ona...Edward Cullen?“ zhíkla, a ja som jej v mysli uvidel tisícky okamihov popisovania ma Henriettou. Znovu ma premkli ostré výčitky.
„Áno. Bude v poriadku, je len veľmi vyčerpaná.“
„Vďaka.“
 
V jej hlase bolo cítiť nesmiernu úľavu. Chcela si ju odo mňa zobrať, no ja som bez slova preskočil bránku, a odniesol ju až do domu, a potom do jej izby. Sledoval som, ako ju jej mama zakrýva prikrývkou, a ako na ňu láskyplne hľadí.
 
Ešte raz mi poďakovala, celá bez seba od dojatia, a spýtala sa ma, kde som ju našiel, s kým a v akom stave.
Všetko som jej povedal, a znovu ďakovala.
Potom som sa ospravedlnil, povedal, že to nič nie je, ubezpečil ju, že mi nie je nič dlžná, a odkráčal pár metrov. Keď sa stratila v dome, rozbehol som sa čo najrýchlejšie domov.
 
Esme ma s úľavou privítala, rovnako ako Emm, Rose, Jazz, Alice, a Carlisle.
 
Nevedel som čo bude s Bellou, ani či je doma...trošku to zabolelo.
Zbehla po schodoch a pevne ma objala. Ladne poskočila keď som ju nachvíľu objal aj ja, ale potom sa vytrhol. Nemôžem ju nechať takto sa ku mne správať, a potom ma znovu raniť.
 
Zamieril som do izby, prezliekol sa, a uvelebil sa v kresle, tupo pozerajúc do steny, a začal som premýšľať čo znamenal ten cit k Henri.
Bella mi poslala myšlienku: Správne, poďme do izby.
A objavila sa vo dverách zlomok sekundy na to.
 
„Edward, mrzí ma to, prepáč, ja...ja som...musela si premyslieť...“ prerušil som ju.
„To je v poriadku, Bells. Nechaj to tak, dobre?“
„Ale Emmett vravel že si sa stratil, a všetci sme sa báli, čakali na teba...ja som sa bála. A ty prídeš a...“
„No, aj ja som si veľa vecí potreboval ujasniť, a ešte stále som s ujasňovaním neskončil.“
„Bála som sa...že sa nevrátiš.“
 
Sadla si mi do lona a pevne sa ku mne pritúlila. Tak ona sa bála? Vtedy keď ma nechala v jedálni to tak nevyzeralo. Jemne som ju objal, plne si uvedomiac, že sa na ňu hnevám. Bolesť vystriedal hnev, ktorý akoby nemal konca. Znovuzrodil sa hneď, ako niečo povedala.
 
„Vrátil som sa.“
„Som rada...a...vieš, to čo som si potrebovala urovnať...chcela by som ti niečo povedať...“
„To je v poriadku, môžeme sa rozdeliť, nie sme na sebe závislí, sme každý svojská osobnosť, s inými pocitmi a potrebami, Bella.“
„Ale Edward...“ povedala takmer plačlivo. „Edward, ja...som si uvedomila že...“
„Stretol som Henriettu.“
 
Povedal som jej, a ona stíchla.
 
„To čo si jej povedala, jej veľmi ublížilo. Dalo by sa povedať, že si mala veľmi plodný deň.“
„A...stalo sa jej niečo?“
„Takmer umrela od vyčerpania, lebo blúdila celý deň po lese. Našťastie sme sa stretli.“
Počul som ako sa môj hlas zmenil, keď som si spomenul na jej tvár keď bola v mojom náručí celá dolámaná a unavená.
„Vzal som ju k nej domov, odniesol som ju, a myslím že to zvládla v poriadku...bola taká krásna...“
 
To je to, uvedomil som si. Buchol som sa do Henrietty? Rozosmial som sa, vyskočil, zatočil som Bellou a roztancoval sa po izbe.
Otvoril som okno a vyletel za jediným účelom. Vidieť ako spí...vidieť jej tvár. Posledné, čo som videl v odraze okna, bola Bellina tvár. Ten výraz som nedokázal rozlúštiť, no videl som že jej z oka vytiekla jedna slza.
 
Napriek tomu, že bola upír, mohla plakať. Mohla, ale nevidel som dôvod. Ublížila mi. A dnešná noc mi zmenila pohľad na všetko. Zmenila ho Henrietta. Hnev na Bellu vyprchal. Bežal som do tmy, za tým dievčaťom, ktoré som rok ignoroval a neznášal. Ako v tej piesni.
 
Láska príde rýchlo, a ty sa jej neubrániš.